Zo zástupu žien, pridelených na otrocké práce pri triedení vecí po splynovaných Židoch, vyčnieva vysoké 15-ročné dievča. Dva nájdené diamanty, ktoré sa odvážila neodovzdať Nemcom, jej pomohli prežiť. V taške po mŕtvej mame objavila pramienok svojich vlasov. Po šesťdesiatich rokoch, čo o prežitom mlčala, ju vnuk priviedol späť do Auschwitzu.
Odvtedy sa tam vracia so skupinami študentov. Kráľovná Alžbeta II. ju za to v predvečer výročia oslobodenia Auschwitzu vyznamenala Radom britského impéria. "Nechce sa mi veriť, že už prešlo 75 rokov a ja už mám deväťdesiat,“ hovorí pre Pravdu Maidi, ako ju volali rodičia, či Bobby, ako jej hovoria vnuci a pravnuci.
Aké ste mali detstvo?
Bolo šťastné a bezstarostné. Narodila som sa vo Svaľave, v Podkarpatskej Rusi, ktorá vtedy patrila Československu. Mala som dvoch mladších bratov. Šmuel bol odo mňa o pätnásť mesiacov mladší a Izák od neho o ďalších pätnásť mesiacov. Doma sme hovorili po maďarsky. Mali sme prosperujúci penzión s reštauráciou. Do podhorského kúpeľného mestečka pri Latorici chodilo za vyhľadávanou minerálnou vodou veľa hostí.
Bolo to idylické ticho pred blížiacou sa búrkou?
Pre nás deti určite. Netušila som, aký môže byť svet nebezpečný. Dnes, keď má niekto 15 rokov, tak o svete vie toľko ako ja v deväťdesiatke. Keď som ja mala 15, bola som ešte dieťa. Keď sa zhovárali dospelí, rodičia mi nedovolili sedieť s nimi v izbe. Z náznakov som vytušila, že sa začína diať niečo nedobré, ale pri otcovi a mame som sa cítila v bezpečí. Bola som presvedčená, že mne ani dvom mladším bračekom sa nič zlé nemôže stať. Chodila som do českej školy, aj do náboženskej pre ortodoxné židovské dievčatá. Mali sme tiež súkromných učiteľov.
Foto: Archív Evy Neumannovej
S prejavmi antisemitizmu ste sa nestretli?
Vo Svaľave asi polovica obyvateľov boli Židia. Len Birnbaumovcov boli takmer štyri stovky. Ako malá som si myslela, že v našom meste sa zrejme každý volá Birnbaum. S kresťanmi sme nemali problémy, mnohí sa dokonca naučili jidiš. Nanajvýš, keď som cestou do školy prechádzala cez most, tak mi nejaký chlapec strhol z hlavy čiapku a hodil do vody, ale to nemalo nič spoločné s tým, že on je kresťan a ja židovka. Na našom živote sa nič dramaticky nezmenilo ani v marci 1939, keď Podkarpatskú Rus zabralo Maďarsko.
V septembri 1939 vypukla v Poľsku vojna. Mali ste správy o tom, čo sa deje neďaleko od vášho mestečka?
V pivnici sme mali rádio. Hovorili sme viacerými jazykmi, nielen po maďarsky, ale aj po poľsky, česky, jidiš. Sledovali sme zahraničné rozhlasové stanice. Ale keď sme ako deti z rádia počuli o vojne, nevedeli sme si predstaviť, čo to je. Postupne však začali prichádzať utečenci. Mali to ako prestupnú stanicu, kým si vybavili odchod niekam ďalej, do Ameriky či Anglicka. Aj v našom penzióne sme ich mali plno. Pamätám si dve mladé Poľky, sestry, ktoré sa u nás dlho zdržali, lebo im neprichádzalo anglické vízum. Mojich mladších bratov často ukladali do postele a pred spaním im rozprávali, aké hrôzy zažili tam, odkiaľ prišli. Otecko ich raz počul a veľmi im vynadal, že prečo strašia chlapcov takými príšernými výmyslami. Ony sa bránili, že všetko, čo hovoria, je čistá pravda. Ale otecko veril iba tomu, čomu chcel veriť.
Na jar 1944 sa horthyovské Maďarsko zapojilo do nacistického plánu "konečného riešenia“. Čo sa dialo vo Svaľave?
Jedno ráno, prvé po Pesachu, sa otecko vracal zo synagógy a ja som ho čakala na priedomí. Povedal, že ihneď mám ísť späť do domu, lebo všade je plno žandárov a Nemcov. Po pol hodine k nám vtrhli. Správali sa brutálne. Prikázali, že si máme zbaliť každý len malú batožinu s najnevyhnutnejšími vecami, aby sme ju uniesli. Dostali sme na to pol hodiny. Dopravili nás do Mukačeva, všetkých nahnali do synagógy. Odtiaľ nás presunuli do tehelne. Držali nás tam asi tri týždne. Na niečo sme čakali, len sme nevedeli na čo. Tá neistota bola strašná.
Transporty z Mukačeva do koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau trvali od 11. do 23. mája 1944. Kedy prišiel rad na vás?
Oznámili nám, že na stanici sú pristavené vagóny a nastupovať budeme v abecednom poriadku. My Birnbaumovci sme išli medzi prvými. Bol tam aj otcov brat s ôsmimi deťmi a veľa ďalších príbuzných. Nahnali nás do smradľavého dobytčiaka. V jednom vagóne sme sa tlačili asi osemdesiati či deväťdesiati. Bol to neopísateľný horor. Jeden starší strýko útrapy nevydržal.
Keď sme už zomierali od hladu, diamanty som vymenila. Jeden za soľ, druhý za misu polievky.Eva Neumannová
Videla som, ako ho z vagóna vynášajú mŕtveho. Pre všetkých bolo len jedno vedro s vodou a jedno na potrebu. Tri dni a tri noci o hlade a smäde, natlačení jeden na druhom, do toho sústavný detský nárek. Do cieľa sme dorazili uprostred noci. Nevedeli sme, kde sme. Keď vagón konečne otvorili, všade navôkol boli davy. Tisíce a tisíce ľudí. A dymiace komíny.
Hneď pri rampe bola selekcia. Ako ňou prešla vaša rodina?
Pri triedení nás rozdelili. Mamička s bratmi doľava, otecko doprava. Ja som bezradne postávala uprostred. Jeden židovský kápo sa otecka pýtal: "Koľko rokov má dievča?“ Mala som pätnásť. Bola som ale na svoj vek vysoká a otecko povedal, že mám zahlásiť osemnásť. Aj som ho zaťahala za rukáv a šepla mu, že klamať je hriech. A on mi povedal, že teraz to hriech nie je. Uverili mi, že som dospelá. Pozreli sa na mňa, či som dosť silná, a zaradili ma na práce. Sotili ma doprava.
Zostali ste sama?
Áno, zrazu som bola uprostred davu opustená. Mamička tam nebola. Bratia tam neboli. Už nikdy som ich nevidela. Išli rovno do plynu. S oteckom som sa v chaose prvého dňa ešte na okamih stretla. Povedal mi: "Neboj sa, buď dobré dievča, všetci sa ešte zídeme.“ Ani s ním som sa viac nevidela. Zaradili ho na práce, ale napokon aj on skončil v krematóriu.
Čo čakalo vás?
Prešli sme dezinfekciou, tetovaním, ostrihali nám vlasy, dostali sme mundúr, šatky na holé hlavy. Zaradili ma do skupiny s viacerými mojimi sesternicami na práce v sklade nazývanom Kanada.
Z toho, ako stojíte zoradené pred barakom, sa zachovala jedinečná fotodokumentácia. V kolekcii 193 snímok, ktoré sú známe pod titulom Auschwitzský album, ste na troch podľa textu pod obrázkami zvečnená aj vy. Spomínate si na to, ako vás fotili?
Nie, nepamätám sa. V Auschwitzi bol najprísnejší zákaz fotografovania, ktorý platil aj pre Nemcov. Celý album je veľká záhada. Dodnes nie je jasné, načo a pre koho vznikol. Našla ho moja rodáčka, spoluväzenkyňa z Auschwitzu v tábore Dora-Miitelau, kde sa po pochode smrti dočkala oslobodenia. Neskôr ho venovala múzeu Jad vašem, ktoré ho reštaurovalo a vydalo knižne. Bol to veľmi čudný pocit vidieť po toľkých rokoch nielen seba ako pätnásťročnú, ale aj sesternice a kamarátky z detstva.
Akú prácu vám pridelili?
Kanada bol sklad. Keď ľudia dorazili do Auschwitzu, museli si vyzliecť šaty, v ktorých prišli, a my sme ich triedili. Bola to príšerná práca, najmä psychicky, prehrabávať sa vo veciach po ľuďoch, z ktorých už väčšina nežila. Našla som napríklad tašku mojej mamy. Boli v nej topánky, nejaká knižka pre mojich malých bratov. A tiež pramienok mojich vlasov. Mala som ako dieťa dlhé kadere. Keď ma ešte v gete ostrihali, bolo to, akoby mi vyrezali srdce. Mama si vtedy odložila pramienok na pamiatku. Keď som ho našla, vzala som si ho. Potom som sa ho ale zbavila. Keby u mňa našli cudziu vec, trest by ma neminul.
Nič z toho, čo ste našli, ste si nemohli ponechať?
Občas sme vo vreckách objavili kus chleba. Ten sme hneď zjedli. Každý kúsok jedla na prilepšenie k hladovým dávkam, čo sme dostávali, bol dôvod na malú oslavu.
Starej mame so povedala: "Len choď pokojne do spŕch, mama tam už išla, vnútri sa stretnete.“ Vedela som, čo sú to za sprchy, že tam namiesto vody púšťajú plyn.Eva Neumannová
Narazili ste aj na nejaké cennosti?
Áno, ale tie sme ihneď museli nahlásiť a osobne odovzdať Nemcom. Báli sme sa trestu. Napokon sme sa ale predsa odhodlali zariskovať. Nahovoril nás na to jeden z chlapov, Poliakov, ktorí chodili pozbierať, čo sme vytriedili. Bol to obuvník. Povedal mi, že keď nájdem diamant, tak mi ho vloží do topánky. V jednej podšívke som našla dva. Dala som mu ich a on mi diamanty skryl do opätku. Aj ostatné dievčatá si nechali jeden či dva diamanty.
Čo ste s nimi spravili?
Dlho nič, ale ku koncu, keď sme už zomierali od hladu, som ich vymenila. Jeden za soľ, druhý za misu polievky.
Diamant za soľ?
Áno, za pár štipiek soli. Jedno neveľké vrecúško. Vzala som ho do baraku, kde sme spali, a všetky sme sa na ten poklad lačne vrhli. Za hodinu bolo po ňom. Nepredstaviteľne sa nám žiadala soľ. Chýbala nám. Život by sme za ňu dali. Polievku som si za diamant kúpila až po pochode smrti, na konci vojny, keď som už bola len kosť a koža. Možno vďaka nej som prežila.
Ktorý deň z tých deviatich mesiacov v Auschwitzi bol pre vás najhorší?
Viackrát som nad tým rozmýšľala a nevedela som sa rozhodnúť. Všetky dni boli strašné. Rovnako strašné. V detstve som si nevedela predstaviť, že človek môže byť až tak neznesiteľne hladný, tak neznesiteľne smädný a tak neznesiteľne uzimený. Tam ste sa ale nad tým nemohli zamýšľať. Jednoducho ste to museli žiť. S otupenou mysľou i citmi. Tí, čo to nezažili, to našťastie nikdy nepochopia.
Foto: Múzeum Jad vašem
Je niečo, čo ste si na svojom vtedajšom správaní dodatočne ani vy sama nevedeli vysvetliť?
Áno, práve tú citovú otupenosť. Pracovali sme blízko krematória. Aj keď sme sa to snažili vytesňovať z mysle, vedeli sme, prečo komín stále dymí. Najťažšie výčitky svedomia mi zostali po stretnutí so starou mamou. Robila som so šatstvom a zrazu som zbadala maminu mamu, ktorú som odmalička zbožňovala, ako čaká v rade pred plynovou komorou. Pribehla som k nej. Pýtala sa ma na mamu. A ja som jej povedala: "Len choď pokojne do spŕch, mama tam už išla, vnútri sa stretnete.“ Vedela som, čo sú to za sprchy, že tam namiesto vody púšťajú plyn. Nesmela som to ale prezradiť, lebo keby mi na to prišli, tak ma zastrelia. Odbehla som späť k svojej robote. Úplne ma to psychicky položilo. Ako môže jedna vnučka niečo také povedať starej mame? Dodnes sa tým trápim. Nemala som srdce. Nebola som normálna.
Našli ste si nejaké vysvetlenie?
Ospravedlňovala som sa tým, že všetci, čo to budú mať za sebou, už aspoň nebudú trpieť. Neskôr, keď som nad tým uvažovala, mi napadlo, že nám museli dávať niečo do stravy, čím nám lámali charaktery. Po rokoch, keď som sa vrátila do Auschwitzu, stretla som tam jedného bývalého väzňa, ktorému som to vyrozprávala. A on mi povedal, že každé ráno prichádzali dvaja esesáci s vreckom, ktorého obsah vysypali do kotla s polievkou. Vyzeralo to ako korenie. "Boli to drogy,“ tvrdil. Vtedy som pochopila nielen to, ako som sa tak mohla zachovať k svojej jedinej, milovanej starej mame, ale tiež, ako bolo možné, že som v Auschwitzi trištvrte roka ani raz neplakala. Po vojne som už nariekala, veľmi veľa, ale tam som nevyronila ani slzu. Museli v tom byť drogy.
Keď sovietski vojaci oslobodili Auschwitz, väčšina väzňov už bola preč. Ako si spomínate na január 1945?
Bola panika. Volali na nás: "Rýchlo, rýchlo, blížia sa Rusi, kto dokáže ísť, nech ide, kto nie, nech zostane v nemocničnom bloku.“ Povedala som si, že keď sa z Auschwitzu dá odísť, kamkoľvek, hoci aj do pekla, tak treba ihneď vypadnúť. Čakal nás smutne známy pochod smrti. V zime, v snehu, len v drevákoch a ľahkom oblečení. Kráčali sme v noci, potme, a na pokraji cesty, kadiaľ išiel predchádzajúci transport, sme videli na každom kroku siluety mŕtvych väzňov, ktorí už nevládali ísť ďalej. Ja som šla vedno so staršou, asi 40-ročnou ženou. Vzájomne sme sa podopierali, kým jedna bdela, druhá privrela oči a kráčajúc driemala. Neviem, ako dlho to trvalo, mne sa zdalo, že večnosť. Došli sme do Bergen-Belsenu, ale ten už bol plný, tak nás poslali ďalej. Napokon sme skončili v koncentračnom tábore Neustadt-Glewe. Spali sme na zemi. Jesť sme dostali raz za tri dni. Pokúšali sme sa zahriať tak, že sme sa tisli jedna k druhej. Ráno sa vynášali mŕtvoly.
Čo si pamätáte z prvého dňa slobody?
Nič. Bola som v bezvedomí, takže o všetkom viem iba z rozprávania. Začiatkom mája Nemci tábor Neustadt-Glewe opustili. Väzňov kosil týfus. Aj ja som ho dostala. Rusov privítal pohľad na kopec mŕtvol. Na jeho vrchu som bola ja. Mysleli si, že som mŕtva. Keď Rusi prechádzali okolo, vraj sa moje bezvládne telo zošmyklo. Ruský vojak o mňa zakopol, chcel prekážku odsunúť z cesty, ale keď ma chytil za ruku, ucítil slabý tep. Prebrala som sa až v lazarete. Vážila som 29 kíl. Kŕmiť ma mohli iba po lyžičkách, najesť sa do sýta by znamenalo smrť.
Ako dlho ste sa zotavovali v nemocnici?
Za tri týždne ma lekári ako-tak postavili na nohy. Kamarátky, ktoré so mnou prežili pochod smrti, na mňa čakali. Spolu sme potom stopovali. Cestovali sme vojnou zničenou krajinou. Prostí Nemci sa k nám správali milo. Dali nám prenocovať i najesť a zas sme išli ďalej. V jednom meste, už ani neviem akom, sme natrafili na človeka z československého zastupiteľstva. Po česky sme sa dohodli, že nás dopraví do Prahy. Tá bola vtedy centrom vojnových navrátilcov, ktorí hľadali svojich blízkych. Niekoľko týždňov som aj ja chodila pozerať odkazy, ktoré ľudia nechávali nezvestným príbuzným. Nahovárala som si, že nemôže byť pravda, že moji rodičia a bratia už nežijú. Z Prahy som odcestovala do Bratislavy. Aj tam som ešte dúfala v zázrak. Chystala som sa vrátiť do Svaľavy. Ale priatelia ma odhovorili, vraj to tam kontrolujú Rusi a kto príde, toho už odtiaľ nepustia.
Nie, nenávisť necítim. Keď nenávidíte, ničíte sami seba. Vnútorne sa zožierate.Eva Neumannová
Kam ste išli ďalej?
Úplnou náhodou som stretla sesternicu, ktorá žila v Budapešti. Zavolala ma k sebe a tri roky som prežila u nej. Vracali sa mi zdravotné aj psychické problémy. Ale prekonala som ich, a keď sa ozval bratranec zo Švajčiarska, odišla som za ním. V Ženeve som zažila prvý pravý šabat od svojho detstva. Rozplakala som sa, keď som za sviatočne prestretým stolom videla tú šťastnú rodinu. Boli presne ako kedysi my – otec, matka, staršia sestra a dvaja mladší bratia. Bratranec ma chcel utešiť spevom, ale bola som ešte smutnejšia, keď spustil rovnakú pieseň, ako zvykol spievať môj otecko.
Ako ste sa zo Švajčiarska dostali do Británie?
Stretla som svojho budúceho manžela, bratislavského rodáka Leopolda Neumanna. Bol odo mňa o pätnásť rokov starší. Už pred vojnou sa usadil v Anglicku. Zoznámili sme sa, keď bol vo Švajčiarsku na dovolenke. Vo februári 1950 sme sa zosobášili. Dostala som britské občianstvo a presťahovali sme sa k nemu, do Manchestru. Tam sa začal môj nový život. Priviedla som na svet päť detí, tri dcéry a dvoch synov. Dnes už mám desiatky vnukov a pravnukov. Táto veľká šťastná rodina mi pomohla prekonať traumy Auschwitzu.
Foto: Archív Evy Neumannovej
Kedy ste sa so svojimi strašnými spomienkami z Auschwitzu začali deliť s inými?
Dlho som to nedokázala. Bála som sa, že ten, kto Auschwitz nezažil, mi nemôže uveriť. Šesťdesiat rokov som mlčala.
Aj pred manželom a pred deťmi?
Pred mužom som o tom nikdy nehovorila. Nemohla som. Zraňovalo by ho to. V Auschwitzi prišiel skoro o všetkých príbuzných. Keď v tridsiatom deviatom odišiel do Anglicka, zvyšok rodiny zostal v Bratislave. Útek cez Maďarsko sa jeho mame a sestrám nepodaril, museli sa vrátiť na Slovensko a holokaust neprežili. Deťom som niečo málo porozprávala, postupne o trocha viac a viac. Musím o tom rozprávať, podeliť sa o to, aké to bolo. Aby tí, čo by to chceli popierať či zľahčovať, nemali šancu.
Ako ste sa odhodlali vrátiť do Auschwitzu?
S tým nápadom prišiel môj vnuk Daniel. Opýtal sa ma, či ho tam vezmem. Odpovedala som mu otázkou, či sa zbláznil. On ale dobiedzal, nedal pokoj a nakoniec ma presvedčil. V roku 2006, to už môj manžel nežil, sme išli.
Bol to šok?
Vôbec. Keď som tam prišla, začala som sa smiať. Bola som úplne uvoľnená, ako turistka na výlete. Bolo to úplne iné miesto ako to peklo, čo som si pamätala.
Ako je to možné?
Mnohé miesta som tam síce spoznávala, ale to najstrašnejšie chýbalo. Neboli tam dymiace komíny. A vo vzduchu nebolo cítiť ten otrasný zápach, ako keď sa pália vlasy. To nebol ten Auschwitz, ktorý som zažila.
Potom ste sa ešte veľakrát vrátili.
Bola som tam asi pätnásťkrát. Prosili ma, aby som sprevádzala skupiny študentov. A keď ma niekto o niečo prosí, neviem povedať nie. Dnes je veľa detí rozmaznaných. Nepoznajú skutočné hodnoty. Mala som pocit, že po tom, čo v Auschwitzi videli a čo som im porozprávala, sa vracali lepší, zrelší. Neboli sme celý čas smrteľne vážni. Dávala som si pozor, aby neupadli do depresie. Keď sa ma jeden chlapec opýtal, čo to mám vytetované, ukázala som mu predlaktie: "Pozri – 792, to je začiatočné trojčíslie môjho telefónu. Mám ho, aby som nezabudla.“
Vašu záslužnú výchovnú prácu pred pár dňami ocenila aj kráľovná Alžbeta II, keď vás vyznamenala členstvom v Ráde britského impéria.
Ani neviem, za čo som to dostala. Nikdy mi nenapadlo, že by to bolo niečo mimoriadne, čo si zaslúži ocenenie. Ja už som v Auschwitzi dávnejšie nebola, ale tento program stále pokračuje a chodia tam ďalšie a ďalšie skupiny mladých. Na 75. výročie oslobodenia Auschwitzu sa tam vybrala aj moja vnučka. Má pätnásť rokov, toľko, čo som mala ja, keď ma tam zavreli.
Foto: Archív Evy Neumannovej
Do Auschwitzu ste išli aj s jedným bývalým neonacistom, Csanádom Szegedym. Tento zúrivý antisemita, europoslanec Jobbiku a spoluzakladateľ Maďarskej gardy, sa začal kajať a prijal judaizmus, keď zistil, že jeho milovaná stará mama prežila Auschwitz, čo mu vraj predtým zatajila. Z tejto vašej spoločnej cesty vznikol aj film Keep Quiet (Zostaň ticho). Aký ste z neho mali dojem?
Neviem. V Budapešti na stanici Nyugati sme si kúpili lístky na vlak, prišli sme do Auschwitzu, pochodili sme celý láger, ale mňa nepresvedčil, že jeho premena je úprimná. Ani jeho príbehu úplne neverím. Nezdá sa mi, že by nevedel o tom, že je Žid. Jeho stará mama, s ktorou býval v jednom byte, mala auschwitzské tetovanie. Žeby si ho celé desaťročia nevšimol? Ani v Auschwitzi, kde som ho povodila po mnohých miestach, som z neho nemala dojem, že by to ním nejako vážnejšie citovo pohlo. Až pri krematóriu, kde sa viacerí práve modlili, sa mi zdalo, že ho azda dojíma byť na mieste, kde veľká časť jeho rodiny skončila. Dnes je z neho mediálna hviezda, chodí po celom svete a predáva tento svoj príbeh. Ale mňa nepresvedčil.
Za to, čo sa vám a vašej rodine stalo, cítite voči niekomu nenávisť?
Nie, nenávisť necítim. Keď nenávidíte, ničíte sami seba. Vnútorne sa zožierate. A ja tým, ktorí tieto zverstvá vymysleli a uskutočňovali, nechcem dopriať zadosťučinenie, že by som sa sama ničila. Necítim nenávisť voči Nemcom. Nemala som nikdy problém kúpiť si nemecké auto. Keď som sa po oslobodení cez Nemecko vracala, stretávala som veľa dobrých ľudí, ktorí sa vedeli podeliť aj o posledné.
Po holokauste si mnohí Židia robili výčitky, že prežili. Vy nie?
Aj ja som sa pýtala sama seba, prečo ja som prežila a moja mamička, taká milá, citlivá, pokojná žena nie. Alebo prečo moji malí bratia museli zomrieť. Na to sa ale nedá nájsť odpoveď. Len sa s tým pokúsiť vyrovnať a nemučiť sa zbytočnými výčitkami svedomia, ktoré nič nedokážu napraviť.
Nemálo ľudí si tiež kládlo otázku, kde bol Boh, keď sa diali tieto hrôzy. Vašou vierou to neotriaslo?
Keď sa ma pýtajú, kde bol On, keď som ja bola v Auschwitzi, odpovedám, že bol so mnou. Odmalička som mala silnú vieru. Vždy som si hovorila, že keby sa zrazu zjavil otecko s mamičkou a zistili by, že som prestala veriť, ani by sa so mnou nerozprávali.