S pandémiou vypukla aj pandiskusia, názory sa hrnú nepretržite. Aj ja často premýšľam o koronavíruse. Napríklad, keď periem rúška: Bol tam, nebol? Vraj je hrozne malinký. Nevidí, nepočuje, necíti. Nemá hlavu ani pätu, nemá predok ani zadok. Je to akási trápna guľa s tykadlami, ale dáva sa zobraziť ako žiarivý koral. No treba priznať, že vírus je veľký režisér. Rozpútal totálne divadlo, politický kabaret aj napínavé sci-fi. A na scéne sú stále aj dôchodcovia!
Práve mám narodeniny, 77 rokov. Vraj to znamená dve kosy, ale nerobím z toho vedu. Veď smrť je tu s nami každodenne. Zverejňujú sa štatistiky, súčty, prognózy, už sme si zvykli. Jeden titulok článku na túto tému ma pobavil – vraj ešte nikto zdravý na koronavírus nezomrel. To je optimistické. Vystrašilo ma však svedectvo patológa o tom, ako môžu vyzerať pľúca po smrti na infekciu.
Vraj ako kus mäsa! Chvíľu sa bojím, ale zasa zabudnem. A do rúška ležiaceho na okne si utriem nos, mysliac si, že to je vreckovka. Nedá sa všetko ustrážiť. Nemôžeme sa z toho zblázniť! Niektorí ľudia si radšej robia z nového vírusu "prču“. Jedna česká herečka roztiahla stehná, dala si rúško na „prču“ a fotku zverejnila.
Rozpútala sa diskusia, či je to prejav odvahy, alebo nevkusu. Kto to vyhodnotí? Reči sa valia, odpovede ukáže čas. Mne sa páči skôr jemný humor. Napríklad snímka vzdušného rúška, ktoré babka uháčkovala vnučke v podobe starodávnej dečky, ale aj tie, ktoré nakreslil Ivan Popovič k tomuto článku. Najmä obrázok, ako si Boh zakryl oči rúškom. Je to o Božej láskavosti aj múdrosti: Niekedy je nutná diskrétnosť.
Foto: Ivan Popovič
Smrť v New Yorku
Mám už hrošiu kožu, len tak ma niečo nedojme, ale pri videu z vyľudneného New Yorku mi vyhŕkli slzy. Slávne ulice sú strašidelne pusté. Mesto energie je zrazu mestom duchov. Reportér zavedie divákov aj pred veľkú nemocnicu, kde stoja hasičské autá a trúbia. Každý deň vraj tak vzdávali hold lekárom a zdravotníkom. Aká solidarita! Cítim ju až tu, na Záhorí.
Kamera zachytila aj novopostavené pohotovostné márnice pri nemocnici a pokračovala na „ostrov smrti“, Hart Island, kde už vo veľkom kopali spoločné hroby, veľké jamy, do ktorých sa jedna na druhú, aj vedľa seba, uložia truhly. Na poriadne pohreby treba čas aj peniaze a v čase pandémie sa treba aj v trúchlení uskromniť. Nekrológy, rozlúčkové rečičky, hojivé kary, vence a sviečky, na to v niektorých krajinách naozaj nebolo kedy. Našťastie, video ukázalo aj krásny newyorský cintorín, kde sa milo kľukatili cestičky, kvitli ružové kríky a všetko naznačovalo, že existuje aj milosrdná smrť.
Starci v hlavnej úlohe
Venujme sa však radšej tomu, čo koronavírus priniesol pozitívne. Ako som už spomenula, moju vekovú kategóriu vyniesol na piedestál. Sme v centre pozornosti, máme privilégiá, zaobchádza sa s nami v rukavičkách. Seniori sem, seniori tam. Všetci nás majú radi! Určite je lepšie toto rozmaznávanie, ako keď som si na internete prečítala názor, že by nám mali odobrať volebné právo. Vraj nesprávne volíme. Mal to byť akože humor, ale prečo som v tej chvíli začala strašne – a po prvý raz v živote – lipnúť na svojom volebnom práve?
Lepšie je, keď hovoria nežne o starčekoch a babičkách, že sú najzraniteľnejší a treba ich chrániť. Ešte v začiatkoch pandémie aj priamo vyzývali, aby si ľudia viac všímali osamelých, ktorí sú karanténou uväznení v mestských bytoch. Kamarátka upiekla koláč, dala kus na tanierik a zazvonila u suseda. Pán sa zatváril odmietavo: „A z akého dôvodu?“ Naveľa, naveľa pozornosť prevzal, ale nebol nadšený. Asi ho napálilo, že nejaká dôchodkyňa, ktorá je na tej istej lodi ako on, ho ide utešovať. Keby mu koláčik priniesla mladica, asi by bol tiež prekvapený, ale iným spôsobom.
Tu nešlo o to, že babky budú nosiť koláče dedkom a predvádzať sa, aké sú svieže. Je to citlivá téma. Všetko, čo sa týka staroby, je citlivá téma. Muž sa napríklad chválil, že sa ho mladé dievčatá na ulici pýtali: „Báči, a čo ste sa tak naobliekali?“ Mal totiž aj čiapku, hoci bolo teplo. Považoval to za gesto pozornosti voči starým, ale mne to bolo divné. Asi si s ním začínali, hoci oslovenie báči alebo ujo nie je veľmi sexi.
Skrátka, ľudia sú rôzni a vytvárať z nich harmonickú spoločnosť je ťažké. Aj chcú byť dobrí, aj im všeličo ujde. Tak sa vraj jeden mladík vyjadril, že načo majú penzisti toľko trčať v obchode, keď nariekajú, že nemajú peniaze!
To sú ale prízemné problémy! Mňa trápi iné: Čo keby sa pandémia vymkla a celé ľudstvo by vymrelo? Akí budú ľudia, ktorí prídu po nás? Ocenia napríklad také Koloseum v Ríme? Nezrúcajú ho? Bude ich zaujímať minulosť? Naša kultúra?
Aj keď ľudstvo nevyhynie, stačí, že svet bude po korone iný. Tiež môže na všetko doterajšie kašľať. Čo tak asi prežije? Zo Slovenky roka, kde súťažím za našu redakciu, mi napísali, že vyvrcholenie súťaže bude koncom leta. Onedlho vraj začnú vysielať v televízii aj dokrútky, ktoré sme robili tesne pred vyhlásením karantény.
Pýtali sa ma vtedy v rozhovore, aký mám najbláznivejší sen. Povedala som, že v tom sne je Bratislava na brehu mora, ľudia sa opaľujú, ležia na chrbte a čítajú papierové noviny. Najradšej Pravdu. Som z éry, keď papierové noviny prekvitali a ani nám na um neprišlo, že by mohli nebyť, že by mohli byť virtuálne. Papierové noviny budú asi jednou z obetí pandémie. Už to pociťujeme.
Foto: Ivan Popovič
Máme dobrý základ
Pršalo a rozjasnilo sa. Kocúrik naháňa slnko v kaluži. Takto nevyzerá koniec sveta – ale sme pripútaní k domovu. Popri inej práci robíme aj veci, ku ktorým by sme sa inak nedostali. Napríklad revíziu kompótov v špajze. Zaváral ich muž a keďže je na ne háklivý, radšej ich šetríme. Niektoré už majú pekných pár rokov.
Muž ich teraz označil za archívne a prirovnal ku kvalitnému vínu. Teší sa, že tie najstaršie zaváraniny budú raz vnúčatá predávať na burzách za veľké peniaze. Veď v budúcom svete sa vraj ľudia vrátia k domáckemu pestovaniu zeleniny a ovocia. Muž bude stále užitočnejší, lebo pestuje už teraz.
Ale aj ja robím užitočné veci. Hneď na začiatku pandémie sa pokazila práčka a bol to problém, lebo nikto k nám nesmel vstúpiť. Opravila som ju. (Zapojila som ju do inej zásuvky.) Vsadila som sklíčko do rámu okuliarov, lampa sa rozsvietila, len čo som na ňu prísne pozrela. Zašila som mužovi rifle, skoro som pri tom prehltla ihlu, ale aj to by som asi sama vyriešila – toľko mám energie!
Je to asi reakcia na počiatočné ochromenie pandémiou. Teraz sú výsledky šírenia vírusu u nás dobré, korona podchytená, takže som aj ja na koni a kladiem si rúhavú otázku: Prečo sme takí dobrí? Prečo sa nákaza nešíri katastrofálnejšie? Už sú na to rôzne teórie.
Podľa jednej sa vírus vďaka nejakému chromozómu našincov nechytá. Ide údajne o genetické dedičstvo po Keltoch. Ale možno je to jednoduchšie. Možno sme takí čistotní, disciplinovaní, poriadne zaočkovaní, dobre živení, dobre naladení. Alebo vyplašení? Možno nám pomáha viera alebo máme dobrých politikov? Máme zdravú vodu, vzduch? Máme dobrých lekárov, zdravotníkov? Kultúru, umenie? Sme takí uvedomelí? Inteligentní? Súdržní? Odolní? Sme lepší, než si myslíme?
Rečnícke otázky sa natískajú, ale ešte nemáme vyhraté. Ktovie, čo bude? To len ja sa budím s pocitom, že svet – gombička. Ale on je aj bombička. Všade napätie, všetko ohrozené, znečistené, ničí nás sucho. Vraj nás trestá príroda, ale ja to neberiem na seba. Čo som sa naklčovala, naplela, koľko rastliniek som vypiplala, koľko zvierat opatrovala! A ako triedim odpad! Tégliky od jogurtu pred vyhodením umývam a plniace pero som rozobrala na plast a kov.
Takže, opatrne, madam Príroda! Odtiaľ – potiaľ! A napokon – či aj ja nie som príroda? Nie sme v tom náhodou spolu? Sme v tom aj s covidom. Veď aj ten sa šíri a pendluje. Možno nie je až taký bezduchý, ako som ho opísala v úvode. Na Slovensku si vraj obľúbil Kostrovu báseň Každý deň stretnúť človeka a je to jeho motto. No dobre, ale my máme aj báseň Mor ho! Tú si môže recitovať, keď to tu premoríme a on stratí motiváciu.
A môžeme ho aj zaklínať:
„Vírus, vírus, vírus
Ty škaredý had!
Odkiaľ si prišiel a aké máš plány?
Iba si pochutnávaš, alebo plníš vyššie ciele?
Máš zdecimovať ľudstvo alebo nás iba skúšaš?
Vychovávaš, strašíš?
Už sme pokorení, za dverami, v rúškach, so zásobami
Ale nikto nemá zásoby na večnosť. Musíme pracovať!
Už nám daj pokoj a zmizni do večných covídšť!