Pár čísel síce dáva predstavu o životnom diele Milana Pavelku a jeho rodiny, ale ani zďaleka neodzrkadľuje všetky zákruty, ktorými prešiel rodák z Cajly učupenej pod Malými Karpatmi, a spolu s ním slávne pezinské víno, za posledných 40 rokov.
V roku 1980 mladý muž dostal miesto na vtedy najväčšom vinohradníckom družstve v Československu JRD Pezinok. Chlapca s maturitou z modranskej vinárskej školy poslali rovno do pivnice.
Bolo akurát po oberačkách, čas, ktorý nezabudnuteľne premietol do svojich veršov veľký básnik slovenského vína Ján Smrek. Ochutnávajúc rodiaci sa mok súkal verš za veršom rovno Na sude. Neprekonateľne vyjadril pocity, ktoré zažil každý, kto pomáhal zrodu vína.
Pri svetle voskovice/ kvapkal mušt – a duch skrytý v ňom/ vznášal ma na stálice.
Aj mladý Pavelka znalecky ochutnával ihravý burčiak prižmurujúc oči ako starí vincúri. No kým sa vzniesol na vysnívané stálice, zapriahli ho družstevníci do chomúta obyčajného pivničného robotníka. Urobili dobre, mladíkovi pripomenuli odvrátenú stranu vína.
Kto formuje víno a vinára
Na jar dostal do ruky nožnice a rezal družstevné vinice. Pavelku do žiaduceho tvaru okresával Vladimír Sodoma, ktorého mnohé čitateľky a mnohí čitatelia Pravdy spoznali ako vynikajúceho degustátora. Bolo to v ére slávnych redakčných testov, keď popularita slovenského vína strmo stúpala nahor.
Sodoma bol prototypom smrekovského malokarpatského vinára, človeka rozumejúceho vínu a životu. Dokazovalo to trefné slovo, striebro vo vlasoch a ľahká červeň v tvári – odraz slnka z vinohradov a ochutnaného vína, ktoré prešlo jeho rukami a ústami. Tento muž skvele ohýbal víno aj svojich zverencov – budúcich vinárov.
Tak sa v pote tváre a rôznych metafor, veselých aj pichľavých, rodila Pavelkova profesionálna skúsenosť.
Iná veľká postava moderného slovenského vína, profesor geológie Ivan Kraus raz povedal, že víno je odliatkom prostredia, ktoré ho porodilo. Odliatkom prostredia je, samozrejme, aj vinár. Pavelka sa ani nenazdal a dosiahol vek zrelého muža. Vinárstvo, ktoré zakladal uprostred búrky deväťdesiatych rokov, oslávilo na sklonku tohto leta svoje štvrťstoročie a jeho zakladateľ si čochvíľa pripomenie šesťdesiatiny.
Uplynulý čas najlepšie pripomína Pavelkovo víno. Je jeho druhým ja, spoznať ho možno najlepšie tam, kde sa narodilo, vo vinohrade.
V údolí pod Starou horou, kde ležia najslávnejšie pezinské vinohrady, čnie k oblohe veža – rozhľadňa neveľkého vinohradníckeho domčeka. Volá sa Celestín, na počesť Pavelkovho otca, poctivého cajlanského vinohradníka. Nie je to žiadna pyšná, vyzývavá, lež jednoduchá stavba, ktorá dvorí svojej krásnej partnerke košatej čerešni. Tohtoročná mrazivá jar strom takmer prizabila, ale čerešňa pamätajúca predvojnové časy vzkriesená letnými búrkami a záplavou tepla priam zázračne v poslednej chvíli vyhnala zelené lístočky života.
„Tu uprostred viníc, v objatí prírody a vína si človek najlepšie uvedomí beh času a krehkosť diela, ktoré sa usiluje vybudovať,“ poznamená Milan Pavelka, keď ponúkne pohárom trblietavého sviežeho vlašáka. Vychutnávajúc dúšky šťavnatého vína zľahka kráčame Pavelkovými vinárskymi desaťročiami.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Akoby nekompromisnosť rokov a prežitých drám tohto muža ničím nepoznamenala. Tvár mal dohladka vyholenú, chlapčensky sviežu a bezstarostnú. Pravdaže, bola to iba maska, ako krásny úsmev vína, ktorý prekrýva všetky mučenia ročníka, čo vinič a ním zrodené bobule zažijú vo vinici počas všetkých možných dotykov nevyspytateľného počasia.
Ako je ročník osudom vína, tak je ním pre vinára doba, do ktorej sa narodí a začne sa podobne ako liana šplhať v ústrety slnku, čo ho nabíja sladkou energiou.
Víno aj vinár žijú v zovretí živlov, ktoré diktujú parametre ich bytia. Z raz daných súradníc nemožno vyskočiť. Nezostáva nič iné, len rešpektovať polohu vinice, horninu a pôdu, v ktorej korení, a mikroklímu, čo obklopuje vinič. Práve ony nezameniteľne nadiktujú vínu charakter vždy s iným odtienkom ročníka.
Sám vinár, vravia to Francúzi, sa nemá príliš miešať do réžie všemocnej matky prírody. Dobrého vína sa dočká, ak predvída jej zámery a v súlade s nimi koná.
Všetko má však isté medze, najdôležitejšie je rozpoznať okamih, keď sú ker a ním splodené bobule ochotné oddať sa tvorcovi vína. Rozoznať onen okamih je umením, ktoré vyrastá z dobre zvládnutého remesla. A remeslo to sú tisíce a tisíce hodín prežité vo vinohrade a v pivnici s otvorenými očami a ušami.
Umením je však aj výber iného okamihu, toho, keď je človek pripravený prevziať zodpovednosť za seba, rodinu a víno výlučne do svojich rúk.
Jednota moku a vinohradu
Pätnásť rokov, ktoré Pavelka prežil v družstevných viniciach, bolo dobrou školou. Uprostred deväťdesiatych rokov, tri roky po začiatku transformácie a štyri po platnosti reštitučného zákona, začal zvoniť družstvu pozošívanému z piatich vinohradníckych obcí – Slovenského Grobu, Viničného, Pezinka, Grinavy a Limbachu – umieračik. Bolo jasné, že družstvo v zlúčenom celku už nevydrží, o samostatnosť sa hlásili pôvodné obecné družstvá a objavovali sa potomkovia starých vinohradníkov, ktorí chceli hospodáriť samostatne. Medzi týchto odvážlivcov sa zaradil aj Pavelka, do roku 1995 vinohradnícky agronóm a podpredseda družstva.
Pavelka sa vydal na cestu samostatnosti so svojím generačným druhom Milanom Soboličom. Tandem vydržal pol druha desaťročia a potom, život, ich povahy a zámery to chceli, sa rozišli. Vinársky dozrievajúci Pavelka sa sústredil na jednotu vinohradu a vína. Známu pravdu, že víno sa rodí vo vinohrade, doplnil poznámkou, obrábanom poctivo, so znalosťou veci a srdcom. Len v takom víne nájdeš čistý obraz krajiny a človeka, ktorý ju spravuje.
Vinohrady rodiny Pavelkovcov sú ukážkou toho, ako sa nedávna družstevná éra i tá, ktorá jej predchádzala, premietajú do súčasnosti. Vinice stáročia obrábané po spádniciach boli počas kolektivizácie posceľované, neskôr družstvo vybudovalo terasy, cesty, čím vznikla nová infraštruktúra, ktorá sa bila s pôvodnými tvarmi vinohradníckych pozemkov. Do toho prišlo navracanie pozemkov pôvodným majiteľom a komasácia (pozemkové úpravy). Znova zásah do krajiny, hoci s ušľachtilým cieľom vrátiť veci do pôvodných koľají.
Pavelka patrí do generácie vinárov, ktorá pár rokov po revolúcii priniesla nový pohľad na víno.
Pozrieš sa dolu zo Starej hory a vidíš zeleň vinohradov tiahnucich sa až k panelákovým okrajom mesta. Naoko je to celistvé zelené údolie, lenže jedny vinohrady sú obrábané, ako sa od riadneho hospodára žiada, a iné, je ich možno celá jedna pätina, sú ponechané napospas osudu. Vinič tam miestami premohli šípky, trnky, agát. Stačí pár rokov, aby práca desiatok pokolení vyšla nazmar.
Veru, cesta k prosperite je tŕnistá, a hoci Pavelka obrába 50 hektárov vinohradov, nemá ich v jednom celku, ale, ako to bolo príznačné aj pre predvojnové obdobie, sú roztrúsené po celom pezinskom chotári.
Ambicióznych a súčasne úspešných vinohradníkov nie je v ňom zasa až tak veľa. Sú tu vinice Jána Hacaja, výrobcu šumivých vín, Milana Skovajsu, firmy Vinkova, Rehákovcov, Budinských, ku ktorým sa pridávajú mladí. Popri nich mnohí Pezinčania obrábajú svoje 30– až 40-árové vinice ako záhumienky, z ktorých sa časť úrody doma spracuje na víno pre potreby rodiny, ale väčšina úrody hrozna putuje do preša okolitým vinárom.
Profesionálne vinárstva nevzniknú na rozkaz, sú dielom zložitého vývoja, no ak sú vinári húževnatí ako Pavelka, napokon sa presadia. Krok za krokom akumulujú kapitálik a dopredu ich posúva osvojovanie výnimočného terroiru. Napísalo sa o ňom veľa, ale až vlastnoručne dorobené víno, skúsenosťou rokov i novšími technológiami zdokonaľované, potvrdzuje jeho existenciu a výnimočnosť. Lebo o čo ide vo víne? Tak ako v umení o originálne videnie, presnejšie odraz sveta, v ktorom žijeme.
Genius loci pezinských vinohradov objavili predkovia súčasných vinárov pred stáročiami. Názvy honov prezrádzajú, ako sa tu miesili národy a prinášali svoju znalosť a kultúru do vína. O výsadbe viniča na Starej hore, veľkú časť ktorej obrába Pavelka, existuje zápis z roku 1616. Pozemok sa vtedy volal Neuberg. V pezinskom vinohradníckom chotári sa objavujú hony s ďalšími názvami koreniacimi v nemčine – Kógle, Bajzle, a potom sú tu Grefty, čo je slovo chorvátskeho pôvodu. Názvoslovie prezrádza, kto kedy diktoval svoju vinársku vôľu kraju. Roztomilé sú ďalšie názvy. Pavelkov vinársky domček Celestín leží na hone Huncpálky. Jazykovedci majú vďačný materiál na to, ako sa miestna reč, v ktorej napokon zvíťazila slovenčina s jej pezinským dialektom, premietla do názvoslovia.
Sloboda a jej vinárska cena
Z hľadiska výnimočnosti vína mimoriadnu úlohu zohrala sama planéta. Nielen Milan Pavelka považuje Starú horu za pezinský vinohradnícky klenot. Postaral sa o to geologický vývoj. Profesor geológie Ivan Kraus hovorí, že dejiny vína sa tu začali písať v čase, keď sa dotvárala súčasná podoba Malých Karpát.
Bolo to pred tristo miliónmi rokov. Najväčším prírodným zázrakom tých čias, ktorý raz a navždy ovplyvnil kvalitu vína, bolo stretnutie dvoch žulových masívov – bratislavského a modranského. Tie sa do seba opreli práve na Starej hore.
Pri zápolení oboch horninových masívov sa dostali úlomky žuly a bridlice až na povrch pôdy. Matečná hornina zmiešaná s pôdou vytvorila unikátne biochemické lôžko pre vinič, ktoré, ako zdôrazní profesor Ivan Kraus, praje rizlingom – rýnskemu aj vlašskému. Pavelka ich pestuje oba a dodá, že najmä vlašák je erbovým vínom Pezinka.
V ponuke 14–15 odrôd
Slovenským milovníkom vína však nestačí pár odrôd vína, to Pavelka, ktorý 20 rokov prezidentoval Malokarpatskej vinárskej ceste (MVC), veľmi dobre vie. Keď ľudia prídu do pivnice, chcú ochutnať vína z celej abecedy. A tak hoci u Pavelku dominuje ušľachtilá slovenská klasika rizlingy, veltlíny, müllery, rulandy, má v ponuke dovedna 14–15 odrôd. Nie sú to len známe novošľachtence, ale tzv. interšpecifické odrody. Povedzme Solaris, Donau Riesling, Vionier.
Tieto odrody majú viacnásobným krížením posilnenú odolnosť voči chorobám, sú menej náročné na ochranu, ale zároveň si uchovávajú aromatickú aj chuťovú ušľachtilosť pôvodných nemeckých či francúzskych odrôd.
Pavelka patrí do generácie vinárov, ktorá pár rokov po revolúcii priniesla nový pohľad na víno. Zbavila ho alkoholickej ťažoby, urobila ľahším, sviežejším, jednoducho chutným nápojom. Ako prezident MVC sa Pavelka postaral o to, že spoločnosť začala hľadieť na víno nielen ako na nápoj zábavy, ale aj mok podčiarkujúci osobný status, postavenie človeka. S odstupom rokov si pezinský vinár myslí, že krajina mohla mať vinice v lepšom stave, keby štát viac podporil snaženia vinohradníkov.
Genius loci pezinských vinohradov objavili predkovia súčasných vinárov pred stáročiami.
„Vlády naliali miliardové zdroje do automobiliek, do výroby ocele. Dnes Američania prepúšťajú v Košiciach po stovkách tamojších železiarov. Keby boli vinohradníci a vinári dostali len časť týchto zdrojov, mohli nielen Malé Karpaty vyzerať inak, pretože víno je motorom cestovného ruchu, gastronómie. K tomu je krajinotvorným prvkom, hodnota ktorého bola miestami úplne zničená. Stačí sa pozrieť na torzá vinohradov v Rači, vo Vajnoroch, v Limbachu. Máme čo naprávať, ak sme to vôbec schopní ešte napraviť,“ nedokáže Pavelka zakryť sklamanie z nevyužitých príležitostí posledných tridsiatich rokov.
Úsilie Pavelkovej generácie však nebolo márne. Posunula víno na vyššiu úroveň a vyvolala záujem o víno a jeho pestovanie medzi mladými ľuďmi. Niektoré dobyté méty zostanú, pravda, výlučne pripísané práve Milanovi Pavelkovi. Jeho Rulandské biele, dodnes je vo vinárovom archíve, je víno, ktoré nesie štátnu kontrolnú známku č. 1, stal sa tvorcom vynikajúcich vín, ktorými sa blysol svojho času v Česko-slovenskej vinárskej lige, bol jeden z prvých autorov krásnych červených cuvée vín.
Pavelkove vína sa podávali a podávajú pri pamätných návštevách štátnikov, ktorí zavítajú na Slovensko len raz za čas. Spomeňme stretnutie prezidentov USA a Ruska Georgea Busha a Vladimira Putina v Bratislave či návštevu anglickej kráľovnej Alžbety II. V národnom salóne vín sa Pavelka presadil pestovateľským sektom, stal sa minuloročným šampiónom a patrí medzi štyroch či piatich vinárov, ktorí majú v kolekcii top sto slovenských vín každoročne zastúpené vína.
Svoj vinársky talent ukazujú aj Pavelkove deti. Michal s Katkou vytvorili originálne ružové víno. Edícia Od ženy pre ženy vraví o emancipácii spoločnosti aj prostredníctvom tvorby a podoby vína.
Vinárske Slovensko má čo ponúknuť, v tejto chvíli však vinári čelia záplave zahraničných vín, keď cenu celosvetovo zrazila pandémia koronavírusu. Záujem o víno diktujú marže a na zahraničnom víne vedeli a vedia obchod aj reštaurácie vždy zarobiť. O to dôležitejšie je, aby Slováci svojím záujmom dali najavo, že im záleží práve na víne, ktoré dorobili slovenskí vinári. Je v ňom ukrytá budúca podoba a osud krajiny. To, či zostaneme slobodní, alebo iba konzumentmi nie vždy prvotriednej cudzej nádhery.