Čoraz ťažšie je nájsť dedinu, kde aspoň časť obyvateľstva hospodári na hoci malom kúsku zdedenej pôdy, chová čo i len kŕdlik sliepok, prasiatko, či 5–6 ovečiek.
Vyberme sa do jednej z najznámejších obcí Liptova, do Východnej, kde okrem družstva, ktoré kúpil cudzinec, dobre hospodári Pozemkové spoločenstvo bývalých urbarialistov (PSBU), plus 120 záhumienkarov, ktorí obrábajú zhruba po jednom hektári pôdy. Je to najviac v celom okrese Liptovský Mikuláš a z roka na rok ich pribúda. Možno aj zásluhou spoločnosti východnianskych urbarialistov Spolchov a meniaceho sa názoru ľudí na potraviny, ktoré dorába súčasné poľnohospodárstvo.
Spolchov je stopercentná dcéra východnianskeho urbariátu. Ide o malý, čulý hospodársky subjekt len s deviatimi pracovníkmi, ktorý sa stará o lesy a pasienky bývalých urbarialistov. Žije ich ešte okolo deväťsto a dovedna vlastnia štyritisícštyristo hektárov lesnej a poľnohospodárskej pôdy. Spolchov sa teda má čo oháňať, aby zvládol obrovský hospodársky priestor. Darí sa mu na radosť a spokojnosť svojich členov a jeho hospodárenie prospieva aj krajine.
Spolchov je jednou z posledných oáz tradičného chovu oviec nielen na Liptove, ale aj na Slovensku.
Nielen preto, že ovce tu doja ručne, čo priťahuje pozornosť turistov, ktorí v lete prechádzajú okolo salaša Pod Grúňom pri Vyvierkach. Na Slovensku už zriedkavo vidno chlapov v strunge, ktorí šikovne a rýchlo stískajú drobné cecky ovečiek, aby z vemienok získali každú kvapku mlieka. Okoloidúci si pri kolibe dajú črpák žinčice a pozornejšie sa zahľadia do krajiny, kde sa podarilo udržať chov oviec v podobe, ktorá pretrvala od čias valaskej kolonizácie, teda dobrých 500 rokov.
Nebyť urbariátu a múdro gazdujúceho Spolchovu už by bolo nadobro odzvonilo chovu oviec aj vo Východnej.
Najväčší miestny poľnohospodársky podnik Farma Východná, p. d., nasledovník družstva, vybudoval síce pred pár rokmi mliekareň na spracovanie ovčieho mlieka, ale ovce už nechová. Len čo správcovia majetku Jasona Whittleho, svetobežníka s britským pasom, začali merať prínos oviec vynaloženým a získaným eurom, prišli na to, že namiesto zisku sú v strate. Padlo rozhodnutie chov oviec zrušiť a mlieko na výrobu ovčích syrov bez starostí nakupovať zo súkromných podtatranských salašov.
Farma ako reality šou
Chov oviec, kedysi typický pre Slovensko, a nielen podhorské, sa ocitá na okraji aj samotného poľnohospodárstva a vidieckeho spôsobu života. Našli sme alternatívu za ovčie produkty – lacné kuracie a bravčové mäso dovážané z cudziny.
Pôda, lúky a pasienky živia čoraz menej oviec, dobytka, ošípaných, hydiny. Cítime, že zvieratá nám chýbajú, život bez nich je prázdny. Náhradníkmi domáceho úžitkového zvieratstva sa stávajú už aj na vidieku mačky a psy, ale ovečky, kozičky, kuriatka, húsatká nezastúpia.
Bez zdravých potravín niet pokračovania ľudského života.
Zdá sa, že ľudia si to uvedomujú a chcú sa vymaniť zo začarovaného kruhu moderného blahobytu. Dokonca sa na tomto pocite dá dobre zarobiť.
Na Farme Východná, p. d., sa chytili rozumu a pozývajú na prehliadku zvierat, ktoré zmizli z gazdovských aj družstevných dvorov. Za vstupenku päť eur možno vidieť kŕdeľ husí, kozičky aj ovečky, teliatka i kravičky. Táto svojrázna zoo hospodárskych zvierat slávi veľký úspech. Prichádzajú sem rodičia s deťmi nielen z miest, ale aj z vidieka.
Čosi však tejto šou chýba. Rodičia s deťmi či učitelia s triedami prídu na farmu raz, dva razy do roka. Keby zvieratá chovali ako kedysi doma, deti by sa chtiac nechtiac museli o ne starať, tak ako o psy a mačky.
Kedysi mestským deťom suplovali dobrodružný vzťah so zvieratami prázdniny u starých rodičov na dedine. Súčasné vidiecke staré mamy a starí otcovia až na rýchlo sa scvrkávajúcu menšinu vytrvalcov – priaznivcov užitočného spôsobu života – však nič nechovajú. Čoraz viac vidiečanov nakupuje všetky potraviny ako mešťania v obchode.
Aj vo Východnej sa začal šíriť pohodlný mestský spôsob života. Karta sa pomaličky začala obracať, keď do života vyše dvojtisícovej dediny vstúpilo v roku 1994 obnovené Pozemkové spoločenstvo bývalých urbarialistov. Znovuzrodení urbarialisti dali nový impulz tradičnému chovu oviec, ktorý sa na prelome druhého a tretieho tisícročia ocitol na krížnych cestách.
Ovečky sa vo východnianskych domácnostiach chovali po celú éru družstva. O doma vyrobený ovčí syr, bryndzu a baraninu sa opierala potravinová sebestačnosť dediny, keď zárobky v družstve boli nízke a ponuka potravín v obchodoch slabá. Na záhumienkoch, malých roliach, ktoré družstvo ponechalo svojim členom, si ľudia dopestovali všetko, čo potrebovali na svoju obživu.
Pestovateľstvo a chovateľstvo mali ľudia, ktorí pod tlakom štátu vstupovali do družstiev, v krvi, tobôž keď vlastnoručne dorobená poživeň zlepšovala skromný rodinný rozpočet.
Foto: Milan Koreň
Drobné prídomové hospodárstva sa vytratili zo slovenského vidieka pádom socializmu. Odumierali po celé deväťdesiate roky a definitívne K. O. im zasadili veľké obchodné siete. Keď si ľudia porovnali akciové ceny raz vajíčok, inokedy bravčového či kuracieho mäsa, ovocia začala samozásobiteľská produkcia potravín upadať.
Do života prichádzalo mladé pokolenie s inými predstavami o využívaní voľného času. Drieť na záhumienku a starať sa o prasa či ovce mu nedávalo zmysel.
Ako poddaní k pôde prišli
Závratné životné tempo, vybičovaná produkcia áut, počítačov, mobilov i samotných potravín a ako protipól znečistené životné prostredie, ubúdajúca nedotknutá príroda prinášajú nové postoje. Ľudia prehodnocujú svoj vzťah k pôde, zvieratám a celému spôsobu života.
V rozporuplnej spoločenskej diskusii sa rodí nový pohľad na hospodárenie, kde sa na prvé miesto dostáva zdravá a krásna krajina poskytujúca rok čo rok kvalitné a chutné potraviny.
Vo Východnej je symbolom prichádzajúcej zmeny pozemkové spoločenstvo bývalých urbarialistov. Komu zo súčasníkov by zišlo na um, že ide o potomkov poddaných.
Školáci aj študenti považujú dejepis za nudu, veď všetko sa dá predsa vygúgliť (aj okamžite zabudnúť). Lenže prítomnosť vyrastá z minulosti, ak chceme pochopiť samých seba, mali by sme ju spoznať. Možno mnohých prekvapí, že väčšina Slovákov ešte pred dvoma storočiami bola národom poddaných.
Krivolaká bola naša cesta po súčasného slobodného človeka.
Aspoň si myslíme, že slobodného.
Čo je súčasťou slobody? Len volebné právo, rovnosť mužov a žien pred zákonom a spolu s nimi množstvo iných práv (a povinností)? Čoraz viac prichádzame na to, že súčasťou slobody je aj prístup k zdravým potravinám, k možnosti nepretržite ich zodpovedne dorábať. Lebo bez zdravých potravín niet pokračovania ľudského života.
Nuž si teda pripomeňme, ako sa k svojim roličkám, pasienkom a lúkam dostali Východňania, jedni z nás.
Formálne sa tak stalo po zrušení poddanstva v Uhorsku v roku 1848. No trvalo bezmála ďalších 20 rokov, kým zemepáni z Hrádockého panstva vyčlenili časť svojich pozemkov do spoločného vlastníctva urbarialistov. Nedostali ich zadarmo. Pôdu, šlo často o rúbaniská, popretkávané poľanami – lúkami a pasienkami, museli vykúpiť.
Chotár pozemkového spoločenstva bývalých urbarialistov dnes vyzerá inak ako pred pol druha storočím, keď na ňom začali slobodne hospodáriť ich predkovia. Na väčšine z aktuálnej výmery pozemkov PSBU (4¤400 hektárov) rastie les a ani nie desatina tejto plochy pripadá na lúky a pasienky.
Genius loci nie je večný
Čas, ľudia a ich predstavy o tom, aké hospodárenie vedie k lepšiemu životu, menia podobu krajiny. Genius loci sa nad ňou vznáša alebo uniká kamsi do nenávratna.
Vo Východnej vidíme už len torzo pôvodnej krajiny, ktorú v zápase o prežitie sformovali poddanských dávok zbavení obyvatelia Východnej. Jej kde-tu uchovaná tvár vznikla a upevňovala sa medzi rokmi 1870 až do polovice 20. storočia.
Medzníkmi, ktoré narušili kontinuitu v hospodárení bývalých urbarialistov, sa stalo založenie Tatranského národného parku – TANAP-u v roku 1949 a o desať rokov neskôr JRD vo Východnej (1958/1959). Za necelých sto rokov predkovia Východňanov, ale aj ich susedov z ďalších podtatranských obcí, vytvorili originálnym spôsobom obhospodarovania polian – lúk s ostrovčekmi lesnej vegetácie – jedinečnú krajinu. Jej typickým znakom sa stal tu a tam dodnes prežívajúci tzv. pasienkový riedkoles. Práve on je či mal by byť príznačný pre kultúrnu poľnohospodársku krajinu horného Liptova.
Krajina, ktorú sformovalo ovčiarstvo spolu s pastvou dobytka, nám však pomaly mizne z očí. Pre mnohých môže byť prekvapením, že k tomu prispel aj TANAP. Jedno z prvých nariadení správy národného parku vyhnalo ovce, dobytok a ich pastierov z hôľnych tatranských pasienkov v nadmorskej výške presahujúcej 1¤200 metrov.
Ráz krajiny sa postupne zmenil aj v dôsledku hospodárenia roľníckeho družstva, ktorým sa zásadne zmenilo obrábanie pôdy.
Povojnové roky sa na celom svete niesli v znamení zelenej revolúcie, ktorá roztáčala kolesá potravinovej výroby šľachtením výnosnejších odrôd, veľkými dávkami priemyselných hnojív, chemickou ochranou či melioráciami pozemkov. Robila to celá Európa a vtedajšie Československo nebolo výnimkou. Po hladnom povojnovom období ľudia túžili byť čím skôr sýti.
"Mechanizácia, ,dobývanie‘ ornej pôdy všade, kde sa len dalo, intenzívne hnojenie priniesli niekoľko kýžených efektov,“ spomína Milan Koreň. Jeho otec bol v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch jedným z najznámejších východnianskych bačov.
Koreňovmu otcovi sa splnil veľký sen. Syn získal vysokoškolské vzdelanie, pracoval v SAV aj vo Výskumnej stanici TANAP-u. Po celý život sledoval vzťahy živej a neživej prírody, ako do nich raz so znalosťou veci a inokedy s bohorovnosťou vstupuje človek. Pri dome na lesnej samote na brehu Bieleho Váhu sa vždy staral o drobné hospodárstvo, ovečky, včielky.
Nečudo, že krátko po revolúcii bol Milan Koreň jedným z viacerých Východňanov, ktorí sa pričinili o obnovenie Pozemkového spoločenstva bývalých urbarialistov. Videl v ňom viac než len možnosť návratu k pôde predkov, ale predovšetkým možnosť opäť uvážlivo hospodáriť v krajine na prospech človeka, ktorý v nej žije.
Dobre si uvedomoval, že ani on, ani jeho rovesníci sa nevracajú do krajiny svojho detstva a mladosti. Dediči pozemkov a podielov bývalých urbarialistov vstupovali do inej krajiny.
Náhradníkmi domáceho úžitkového zvieratstva sa stávajú už aj na vidieku mačky a psy.
Bola zdanlivo bohatšia. Na chudobných podtatranských pôdach vzrástli úrody obilia oproti povojnovému obdobiu aj trojnásobne, stúpla produkcia mlieka a mäsa, keď sa presadil na úkor oviec výnosnejší dobytok.
Lenže hornoliptovská krajina v dôsledku rekultivácií lúk a pasienkov a celkovej intenzifikácie poľnohospodárskej výroby začala strácať svoj pôvodný ráz. Pasienkový riedkoles mizol a na dobytkom nespásané pasienky a mechanizácii neprístupné lúky na strmších svahoch sa znova vrátil les.
Stáda oviec vo Východnej v priebehu posledných päťdesiatich rokov začali klesať úmerne s klesajúcim počtom ľudí ochotných venovať sa ovčiarstvu. Aj preto družstvo s novým zahraničným vlastníkom stratový chov oviec zrušilo.
Opäť spoločne? A prečo nie!
A predsa sa na východnianskych lúkach, ktoré stráži mohutný Kriváň, opäť rozlieha cengot spiežovcov.
Krajina, ktorú novembrová revolúcia vrátila pôvodným vlastníkom, ožíva vďaka hospodáreniu bývalých urbarialistov. Tí na lúky a pasienky rozprestierajúce sa dovedna na ploche 326 hektárov vyhnali svojich 600 oviec.
O pastvu zvierat, spracovanie mlieka na ovčiu hrudku, udržiavanie lúk a pasienkov, kosbu trávy a dorábanie sena sa stará Spolchov, stopercentná dcérska spoločnosť pozemkového spoločenstva. Vlastnia ju všetci bývalí urbarialisti a gazduje tak, aby z nej mali všetci osoh.
"Spolchov si vystačí na obhospodárenie majetku urbára len s deviatimi ľuďmi. Nedržíme žiaden prebytočný aparát. Máme jednu účtovníčku, aj to nie na plný úväzok, dvoch traktoristov, ktorí v lete udržiavajú v tip-top stave lúky a pasienky, kosia, a v zime pracujú v lese. Salaš sa, samozrejme, nezaobíde bez baču a valachov,“ objasňuje fungovanie malej efektívnej pracovnej jednotky Juraj Halahija, predseda PSBU Východná, ktorý je súčasne aj konateľom Spolchovu.
Do pozornosti dáva nielen produkciu ovčieho mlieka, z ktorého na salaši vyrábajú syr spĺňajúci všetky parametre bioproduktu, ale aj pastvou oviec dobre udržiavanú horskú krajinu. Z lúk obklopujúcich salaš pri Vyvierkach sa odkrýva krásny výhľad na Kriváň.
Halahija vedie pozemkové spoločenstvo už jedenásty rok. Je to človek s prirodzenou autoritou. Od detstva sa musel postarať o seba a pomáhať rodičom. Keď mal 14 rokov, zomrel mu otec. Doma s mamou, lesnou robotníčkou, neskôr skupinárkou na družstve, chovali kravu a chlapec popri škole stíhal aj povinnosti spojené s domácim hospodárstvom. Zmocnel, ani nevedel ako, a zamiloval si raz tichú, inokedy šumiacu horu, lúky voňajúce rozkvitnutými bylinami a neskôr senom. Tatry s Kriváňom boli a zostali jeho vesmírom.
Niekoľko rokov po novembri 1989 stál majster odborného výcviku zaúčajúci mladých stolárov do tajov práce s drevom pred otázkou ako ďalej. Krízou postihnutý drevopriemysel a s ním spojené školstvo ho odrazu nepotrebovali. Zato v rodnej Východnej sa oživovalo Pozemkové spoločenstvo bývalých urbarialistov. Halahiju, jedného z tisícky podielnikov urbára, škola naučila viesť tímy mladých ľudí, hovoriť s nimi jednoducho a zrozumiteľne. A byť prísnym a spravodlivým voči každému študentovi. Presne takého človeka potreboval Spolchov na manažérsky post.
Spomínali sme, že vo Východnej pretrval chov oviec aj počas družstva. Keď sa obnovil urbár, vzniklo z ovečiek bývalých urbarialistov jedno obecné urbárske stádo oviec. Staral sa oň bača s valachmi, ktorých zamestnal Spolchov. Museli sa za nimi obzrieť na samý kraj Liptova, až do Liptovskej Tepličky, kde našli baču Jožka Hazyho.
Náhradníkmi domáceho úžitkového zvieratstva sa stávajú už aj na vidieku mačky a psy.
Vo Východnej, kde nikdy nebola núdza o bačov, táto profesia v treťom tisícročí vymrela. Žiť v odlúčení na salaši a pritom rozumieť ovečkám aj spracovaniu mlieka, nebáť sa vlkov a medveďov, za východu slnka vstávať a podojiť najmenej 100–120 bahníc, to je príliš zložitá kombinácia nárokov na mladých mužov.
Možno sa však veci časom aj v dôsledku pandémie koronavírusu zmenia. Bačovský život je už predsa len jednoduchší, ako bol v minulosti. Bača, jeho žena a valasi nespia na tvrdých pričniach ako kedysi, koliba pri Vyvierkach poskytuje komfort, aký požaduje súčasník. Každý salašník sa, pravda, musí vyrovnať so samotou. Občas bačovi niektorí z valachov zdúchnu a zabudnú prísť na ranný pôdoj.
„To, keď ja som bol valachom, nepripadalo do úvahy. Bača mi povedal, choď na zábavu, ale o troch ráno budeš sedieť v strunge a dojiť ovce,“ porovnáva generačný rozdiel v prístupe k zodpovednosti za ovečky a salaš bača Jozef Hazy.
Iné časy, iné mravy
Spolchov si zakladá práve na dobrých mravoch. Juraj Halahija sa usiluje vybrať na salaš vždy najlepších ľudí, aj ich dobre zaplatiť. V kraji horalov sa za taký považuje plat okolo 800 až 900 eur, bača si vyjde na tisícku a čosi.
Podielnici PSBU, ktorí si dajú pásť ovečky, dostanú z polovice mlieka produkovaného na salaši desať kilogramov syra i niekoľko litrov žinčice na jednu bahnicu. Syr šupnú do mrazničky alebo zaúdia či vyrobia stopercentnú ovčiu bryndzu. Druhú polovicu mlieka predáva Spolchov Liptovskej mliekarni. To zabezpečuje časť financií nevyhnutných na pokrytie prevádzkových nákladov.
Na jar, keď bahnice privedú na svet potomstvo, zostávajú jahničky a barančeky v starostlivosti podielnikov. Keď v jeseni dorastú, naporúdzi majú čerstvú baraninku do klobás či na guláš. Tvorivosti v spracovaní sa medze nekladú.
Ovečky plnia komory chovateľov kvalitnými potravinami. V rodinách, ktoré ich prestali chovať, nevedia čo s trávou, ktorá rastie v záhradách. Celý víkend od jari do jesene vrčia kosačky a tráva končí bez úžitku, kdesi konča pozemku, hoci ovečky – živé kosačky by ju vedeli premeniť na mliečko a mäso.
Kto chová ovečky, má špajzu plnú chutných potravín. No je tu aj iný, nemenej dôležitý prínos. O zvieratá sa treba deň čo deň starať, chov núti ľudí hýbať sa. Keď na prázdniny prichádzajú vnúčatá, ožíva celé rodinné hospodárstvo. Deti pomáhajú rodičom nachystať seno a starať sa aj o chlievy. Obdivujú rýchlo rastúce jahňatá, hladkajú ich a súčasne nadobúdajú reálnu predstavu, koľko práce sa skrýva za hrudou syra či porciou bryndzových halušiek alebo chutného mäska či klobásky na tanieri.
"Vyrástlo nám pokolenie detí, ktoré skvele ovládajú počítač, ale nevedia, kde sa končí virtuálna realita a začína sa reálny život,“ vraví Juraj Halahija.
Ľuďom už dochádza, že čosi nie je v poriadku, a tak aspoň raz za čas sa vyberú s deťmi na výlet na nejaký gazdovský dvor, nazrú do maštale, ako vyzerá tvor, čo dáva mlieko. Lenže ako Nemci vravia: Ein mal, kein mal. Zato keď sa u Halahijov uliahnu jahniatka, vnúčatá sú so starým otcom v maštaľke.
"Idú si oči vyočiť, keď uvidia, ako sa jahňa po prvý raz pokúša vstať na vlastné nôžky. Keď sa narodia dvojičky alebo trojičky, hrnú sa prikrmovať ich fľaškou mlieka. Takto spontánne sa rodí vzťah detí k zvieratám a upevňuje láska a kamarátstvo medzi vnúčatami a starými rodičmi,“ vraví Juraj Halahija. Na chvíľu sa zamyslí a potom dodá, že práve z takýchto detí môže vyrásť nové pokolenie sebavedomých hospodárov.
Kam kráčame?
Stane sa napokon Slovensko krajinou rodinných fariem? Spoločnosť má za sebou dvojgeneračnú veľkovýrobnú skúsenosť, ktorá sa premietla do charakteru osídlenia dedín. Prakticky v intravilánoch niet miesta ani pochopenia susedov pre "farmárske“ aktivity. Skôr sa dajú rozvíjať na hospodárskych dvoroch skrachovaných družstiev. Alebo je tu iná alternatíva, ktorá súvisí s mierou prežitia chovateľskej a pestovateľskej tradície.
Vo Východnej sa objavuje nový typ roľníkov hospodáriacich popri hlavnom zamestnaní. Kedysi sa im vravelo kovoroľníci, dnes sa mladej generácii tisne na jazyk pre každého, kto orie, seje a žne alebo chová kravu či ovečky, pomenovanie farmár. Vo Východnej sa za posledné dve desaťročia objavilo vyše 120 otcov mladých rodín, ktorí si vytiahli z bývalého družstva 1–2 hektáre pôdy a pestujú tu zemiaky, ďatelinu a obilie pre ovečky, zajace či kŕdeľ sliepok. Hore dedinou už nebehajú len vyznávači zdravého životného štýlu, ale rapocú ňou aj traktory drobných hospodárov.
Dôvod, prečo sa opäť dali na gazdovanie, nespočíva ani tak v úsilí znížiť si výdavky na potraviny, skôr je s ich domácou produkciou viac práce, ale zato majú istotu, že si dorobia stopercentné ekoprodukty. Aj preto niektorí ľudia skúšajú praktizovať nový spôsob života.
Ako dlho im vydrží? Všetko preverí čas, skúškou ktorého prechádza aj hospodárenie východnianskeho pozemkového spoločenstva bývalých urbarialistov.
Spolchov nie je zameraný na maximalizáciu zisku, ale na to, aby vytvoril zdroje na obnovu hospodárstva, teda na nákup plemenných baranov, potomstvo ktorých zvyšuje kvalitu dojného stáda oviec. Sú to aj peniaze na traktory a ďalšiu potrebnú techniku na obrábanie lúk a mnoho iných prevádzkových potrieb. Bežná produkcia ovčieho mlieka by nestačila na prežitie, našťastie sú tu bruselské dotácie. Práve ony udržiavajú Spolchov a s ním celé pozemkové spoločenstvo nad vodou a prispievajú k tomu, že krajina obrábaná "staroverským“ spôsobom sa vracia k svojim koreňom.
Spolchov navštívili mnohí urbárnici z okolia. Páčilo sa im, ako vyzerajú lúky, že rodiny bývalých urbarialistov sú potravinovo sebestačné, ale mnohých odradilo, že všetky zdroje, ktoré Spolchov vyprodukuje a získa z dotácií, idú znova a znova "len“ na udržanie reprodukčného cyklu.
A to je všetko, čo z toho máte? Neskrývali niektorí sklamanie.
"Ako všetko? Krajina opäť ožila, ľudia, ktorí ju spravujú, znovu jedia chutné, zdravé potraviny, deti sa učia pracovať, spoznávajú, aký rozmanitý je život a príroda, ktorá ich obklopuje. Je to vari málo? Určite nie,“ odvetí Juraj Halahija a dodá. "Sme iba správcami krajiny so všetkým, čo k nej patrí. Musíme naše deti naučiť dobre nakladať – hospodáriť s tým, čo utvárali generácie ich predkov.“