Na začiatku, ale aj pri reparáte stála Cudzinecká légia. Predovšetkým, LE je úzko spojená so vznikom čs. armády, a teda aj štátu, a to hneď opakovane.
Čs. armáda sa zrodila – ako myšlienkové dieťa Milana R. Štefánika – aby sa stala, ako neskôr konštatuje Tomáš Garrigue Masaryk, rozhodujúcim argumentom zahraničného odboja na presadenie zámeru využiť Veľkú vojnu a vymaniť sa, v prípade Slovákov, z polofeudálneho Uhorského kráľovstva; teda – aká irónia – v duchu staršieho Bismarckovho bojového hesla, že Nemecko vznikne vďaka „krvi a železu“.
Keď sa necelé tri týždne po nemeckom vypovedaní vojny pod jednou z arkád nádvoria les Invalides 22. augusta 1914 stretli Česi (a hŕstka Slovákov) žijúci vo Francúzsku, aby ako dobrovoľníci rukovali na podporu Dohody proti les Boches, teda proti wilhelmovsko-habsburským Ústredným mocnostiam, ich cesta – iná právna forma nejestvovala – viedla pod zástavu LE v centre francúzskeho Baskicka Bayonne, pochodovú vzdialenosť od známejšieho prímorského Biarritzu. Prvé ostré bojové vystúpenie, stále ešte v rovnošatách légie a v zostave Marockej divízie, súčasti 33. armádneho zboru pod velením generála Pétaina, si slovenské a české reprezentácie každoročne pripomínajú v Neuville-Saint-Vaast pri Arrase.
Zdecimovaním (jemne povedané) roty Nazdar v bitke z 9. mája 1915 zároveň zanikla možnosť udržať čs. organickú jednotku, Česi a Slováci doplnili iné útvary LE. Na jar 1915 navyše prišlo k ďalšiemu sprísneniu zákonov umožňujúcich začleňovanie cudzincov, občanov nepriateľských mocností, do francúzskej brannej moci. Až necelý rok pred skončením vojny, v decembri 1917 francúzsky prezident Poincaré povolí vytvorenie samostatného čs. vojska a 30. júna 1918 v Darney jeho veliteľom odovzdá bojovú zástavu. Patria, vlasť ešte nejestvovala, mala však už vlastné ozbrojené sily. Nie náhodou si Armáda Českej republiky za svoj sviatok zvolila posledný júnový deň, evokuje nielen vojenské, ale aj politické víťazstvo. (Slováci sa pri hľadaní dňa pre sviatok ozbrojených síl rozhodli inšpirovať dobrovoľníckym hnutím rokov meruôsmych evokujúcim skôr vojenské prehry a politickú porážku.)
Druhý raz do dejín medzičasom Československa Légion étrangère vstúpila v okamihu jeho zmaru, po 14. marci 1939. Čs. brannú moc, ako jeden z atribútov štátnosti, v tomto prípade jej kontinuity a rozhodujúci pilier tentoraz druhého zahraničného odboja, zachraňoval iný Slovák, Štefan Osuský, československý vyslanec v Paríži. Kroky najmä českých dôstojníkov opúšťajúcich Protektorát, ale aj množstva Slovákov a Čechov (do Francúzska prišli v medzivojnovom období obnoviť baníctvo a ťažký priemysel, ale po Veľkej vojne chýbajúcu mužskú silu nahradiť aj v poľnohospodárstve) smerovali do légie, do tábora v juhofrancúzskom Agde a pod veliteľskú právomoc slovenského generála Rudolfa Viesta, neskoršieho martýra SNP.
Foto: VHÚ/VOJENSKÝ HISTORICKÝ ARCHÍV BRATISLAVA
Prvá ČSR neponúkla šancu na dôstojný život všetkým – Slováci medzi čs. travailleurs hôtes, gastarbeitermi, významne viedli, na jar 1940 ich navyše posilnilo množstvo sezónnych pracovníkov na farmách. Pomery v tábore v Agde poznačili tak národnostné trenice, ideové rozpory i konflikty medzi dôstojníctvom a mužstvom. Mimochodom, Jozef Gabčík a Jan Kubiš, hrdinovia jediného dokonaného atentátu na vysokého pohlavára Tretej ríše, nastúpili do služby pri 1. pluku LE v jej vtedajšom „hlavnom meste“, alžírskom Sidi Bilabbás. Právnu formu zakladajúcu možnosť obnovy čs. armády na území Francúzska priniesol až podpis dohody Osuský – Daladier (vtedajší francúzsky premiér) v októbri 1939.
Úteky do novej „patria nostra“
Napokon, tretí raz LE do života Slovákov a Čechov výraznejšie zasiahla počas posledného veľkého konfliktu 20. storočia, studenej vojny. Množstvo z nich v légii našlo útočisko či novú vlasť (v duchu hesla „Légia, naša vlasť“) – ešte pred komunistickým pučom, najmä však po ňom odchádzali na Západ a rýchlo ich omrzel život v preplnených utečeneckých táboroch západných sektorov Rakúska a Nemecka (najbližšiu náborovú kanceláriu mala vtedy LE vo Viedni). Motívom vstupu bol najmä zisk francúzskeho občianstva, v menšej miere zápas proti rozpínavosti novej totality (nie, nešlo o tretí zahraničný odboj). V 50. a 60. rokoch asistovali (na strane porazených, či ako sa vzletne hovorí, „na nesprávnej strane dejín“) pri zániku francúzskej koloniálnej ríše, a nie, ich zaobchádzanie s civilným obyvateľstvom nemôžem dávať za príklad…
V dôležitom konflikte tohto druhu s účasťou Čechoslovákov, ktorý český historik L. Kudrna označil za najväčšie bojové vystúpenie Čechov a Slovákov po 2. svetovej vojne, v Indočíne rokov 1946 – 1954 ich v radoch légie bojovalo okolo 2 000. Štvrtina z nich padla, vyše stovka bola zajatá či dezertovala; v najpočetnejšej z repatriačných vĺn čs. komunistický režim prevzal – a napriek ubezpečeniam vietnamských súdruhov za mreže posadil – 21 chlapov (aby neskôr ich príbeh v agitprope „Čierny prápor“ recykloval v ľútom zápase so západným imperializmom…).
Niet miesta na zemeguli, kde by operovala Cudzinecká légia a kam by zároveň za vyše storočia nevkročila noha jej slovenského či českého príslušníka.
Cudzinecká légia a jej príslušníci sa však v „storočí dlhšom ako sto rokov“ (Lipták) vynárali najčastejšie na správnej strane dejín, vyznamenali sa nielen v prvej, ale najmä druhej svetovej vojne.
Moravan Josef Šnejdárek, najcharizmatickejší čs. veliteľ z radov légie, pamätník jej predvojnovej éry, sa s francúzskymi výložkami colonel ako veliteľ divízie zapojil do oslobodzovania Slovenska pri potlačení pokusu o obnovu Uhorska zabaleného ako vývoz boľševickej revolúcie, na jar a v lete 1919 (virtuálna výstava o menej známej, ale rozhodujúcej úlohe francúzskej generality pri porážke Maďarskej republiky rád a jej slovenského bábkového klonu práve prebieha v prešovskom Krajskom múzeu Tripolitana: https://tripolitana.sk/…enska-misia/), neskôr sa stal zemským veliteľom Slovenska.
Čech, kapitán Otto Wagner na prelome mája a júna 1942 (10. júna Nemci vypália Lidice…) velil rote LE v pamätnej bitke Síl slobodného Francúzska pri Bir Hakím proti jednotkám „púštneho lišiaka“ Rommela, v ktorej – aby sme citovali text pamätnej tabule – „…Francúzsko ukázalo svetu, že nikdy nezloží zbrane“ (pred pandémiou sa nijaká pamätná čínska svadba v Paríži nezaobišla bez fotografie z rovnomenného mosta s Eiffelovou vežou v pozadí…). Slovákom v LE patrilo miesto najmä v radoch mužstva, pripomeniem, že ešte 20 rokov po vzniku ČSR, na jeseň 1938, tvorili len tri a pol percenta čs. dôstojníckeho zboru.
Niet času ani miesta…
Česi či Slováci sú a ostávajú neoddeliteľnou súčasťou príbehu LE, v chronologickom aj zemepisnom zmysle.
„Konštitutívna“, zakladateľská legenda légie sa zrodí na mexickej farme Camarón (boj 62 legionárov, medzi ktorými sa nájde aj dvojica Čechov, „nejaký“ Horský a „nejaký“ Kunášek, s presilou dvoch tisícok domácich prežijú, comme il faut, piati, podľa inej verzie len dvaja, za preukázanú chrabrosť im však protivník daruje život a právo odísť z poľa porazených so zbraňami, teda so štítom – a s drevenou protézou ľavej ruky zabitého veliteľa, kapitána Danjou, ktorá spočinie na vankúši a stane sa totemom a hlavným exponátom múzea légie v Aubagne…).
Do krajiny prišli zachraňovať kožu ausgerechnet Habsburga, cisára Maximiliána I. a 30. apríl 1863 sa od roku 1906 oslavuje ako Deň Cudzineckej légie. Reportáž literárnej kvality z pera známeho francúzskeho spisovateľa Sylvaina Tessona, hlavný článok nedávneho vydania týždenníka Le Figaro Magazine (Légia, francúzska hrdosť /a francúzska výnimka/) spomenie Slovákov bez mena hneď z dvoch vzdialených miest: skončenie studenej vojny otvorilo „východoeurópsku“ kapitolu dejín légie s prílevom čerstvej krvi z ex ČSFR, ex SFRJ aj ex ZSSR.
Foto: VHÚ/VOJENSKÝ HISTORICKÝ ARCHÍV BRATISLAVA
Niet miesta na zemeguli, kde by operovala LE a kam by zároveň za vyše storočia nevkročila noha jej slovenského či českého príslušníka, v exotickom geografickom zábere od pralesov Francúzskej Guyany v Južnej Amerike cez (chvíľu Beňovského) Madagaskar pri Afrike po koralový atol Mururoa v Tichomorí. Pri vyslovení týchto názvov sa nám akoby v ozvene roku 1914 prihovára Štefánik, prvý slovenský globetrotter…
Pre légiu mýtov zbavenú však platí, že posledných tridsať rokov sa slovenskí vojaci s ich rodákmi v typických zelených baretoch mohli stretnúť už v prvej „koalícii ochotných“ v Púštnej búrke, potom v mierových misiách Organizácie Spojených národov či ešte neskôr v operáciách NATO alebo EÚ. Slovenskí civilisti na nich môžu vo Francúzsku naraziť v uliciach Paríža či iných miest, kde je LE zapojená do vojensko-policajnej operácie proti terorizmu.
Po tom, čo druhá časť niekdajšieho spoločného štátu, štátu s DNA Cudzineckej légie v krvi, službu občanov Českej republiky v armádach členských krajín NATO spriechodnila pred vyše 15 rokmi, tak pred piatimi rokmi urobilo aj Slovensko; dovtedy musel o každom záujemcovi rozhodovať hlavný veliteľ ozbrojených síl, teda prezident. Slovenskí a českí príslušníci LE sa stali plnohodnotnou, už viac nekriminalizovanou súčasťou systému kolektívnej obrany, ktorý chráni aj ich vlasť.
Symbolický kruh, ktorý Česi a Slováci načrtli roku 1914, sa o sto rokov neskôr uzavrel.
Že ste prišli až sem a ešte stále ste nenašli zoznam odporných zločinov, ktoré čitateľovi prijatím do légie pardonujú? Nuž… prakticky všetky: od neskorého vrátenia kníh do knižnice v Klieštine cez nedodržanie rýchlosti na D1 pri Leopoldove až po pokus vyhnúť sa testovaniu v niektorom z čiernych okresov.