Legenda francúzskeho filmu
Foto: SITA/AP, Laurent Cipriani
Jean-Paul Belmondo (88) bol jednou z najvýraznejších postáv francúzskej kinematografie. Herca s prezývkou Bebel si pamätáme zo snímok ako Muž z Ria, Muž z Acapulca, Veľký šéf či Zviera. Narodil sa 9. apríla 1933 v meste Neuilly-sur-Seine. Jeho otec bol sochár, vďaka čomu bol Belmondo od detstva v blízkom kontakte s umením. Istý čas sa venoval amatérskemu boxu. V roku 1956 vyštudoval konzervatórium v Paríži. Hereckú kariéru odštartoval v divadle v roku 1953, keď si zahral v predstaveniach Médée a Zamore. O tri roky neskôr vymenil divadelné dosky za filmové plátno, keď sa objavil v krátkej snímke Moliere.
V roku 1960 účinkoval v debutovom filme Jeana-Luca Godarda s názvom Na konci s dychom, kde stvárnil cynického gaunera. Ten sa stal medzníkom v Belmondovej kariére a zároveň jeho kľúčovou rolou, vďaka ktorej ho mnohí začali porovnávať s americkým hercom Jamesom Deanom. Okrem toho sa vďaka tomuto filmu stal tvárou tzv. novej vlny.
Ďalej sa objavil vo filmoch Žena je žena, Moderato cantabile či Vrchárka. V roku 2001 si Belmondo na 9. ročníku Medzinárodného filmového festivalu Art Film slávnostne prevzal ocenenie Hercova misia. Na Moste slávy v Trenčianskych Tepliciach zároveň pripevnil tabuľku so svojím menom. Ženatý bol dvakrát – v roku 1952 sa oženil s Élodie Constantinovou, s ktorou mal tri deti. Ich najstaršia dcéra Patricia zahynula pri požiari. V roku 2002 sa oženil s Natty Tardivelovou, ktorá mu ako 70-ročnému porodila dcéru Stellu Evu Angelinu.
Ako sa menil v priebehu rokov Belmondo.
Majster zázračnej čiary
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Miroslav Cipár (86) bol slovenským maliarom, grafikom, ilustrátorom a sochárom. Narodil sa 8. januára 1935 v časti obce Vysoká nad Kysucou s názvom Semeteš. Od roku 1953 študoval slovenský jazyk a výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1955 až 1961 absolvoval štúdium grafiky a monumentálnej maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Rok pracoval v Indii v Inštitúte detskej knihy v Naí Dillí.
V 70. rokoch vymyslel logo pre športovú súťaž Pravda – Televízia – Slovnaft. Okrem toho vytvoril mnohé slávne logá, napríklad pre Galériu mesta Bratislavy, Slovenskú národnú galériu či pre Bratislavské hudobné slávnosti. Stál pri zrode výstavy ilustrácií detských kníh Bienále ilustrácií Bratislava, ktorej navrhol aj logo.
Počas nežnej revolúcie zohral významnú úlohu – v jeho byte sa 19. novembra 1989 stretli slovenskí alternatívni umelci a spísali prvé revolučné vyhlásenie. Okrem toho bol jedným zo zakladateľov platformy Verejnosť proti násiliu, odkiaľ však po voľbách v roku 1990 odišiel, aby sa opäť mohol venovať výtvarnému umeniu.
Ilustroval knihy ako Božská komédia Dante Alighieriho, Veselý telefón, Jožko Mrkvička Spáč, Stratený ostrov, Rozprávky rozmarné i poučné či Malvína z Bretónska.
Bol všestranným umelcom, jeho základným východiskom bola čiara, s ktorou dokázal divy. V poslednom čase sa venoval voľnej tvorbe, maľoval objemné obrazy a vytváral výtvarné objekty.
Svetová operná diva zo Slovenska
Foto: TASR, Julia Wesely
Edita Gruberová (74) bola slovenská operná speváčka. Narodila sa 23. decembra 1946 v Bratislave. V 60. rokoch vyštudovala Konzervatórium v Bratislave, ktoré končila ako najlepšia v ročníku, a už v roku 1968 spievala na javisku bratislavskej opery. V roku 1970 debutovala vo Viedenskej štátnej opere v úlohe Kráľovnej noci v Mozartovej opere Čarovná flauta. Keď získala zmluvu vo Viedenskej štátnej opere, vedela, že to znamená emigráciu. Do Rakúska odišla v marci 1971 – vo vysokom štádiu tehotenstva, no nevítali ju tam s otvoreným náručím. Všetko sa zmenilo, keď zažiarila v role Zerbinetty v Straussovej opere Ariadna na Naxe v roku 1976. Dostala sa do povedomia medzinárodného operného publika a čoskoro ju bolo počuť v operných domoch v Miláne, New Yorku, Madride či Paríži.
V roku 1980 jej udelili rakúsky titul Österreichische Kammersängerin, o osem rokov neskôr sa stala čestnou členkou Viedenskej štátnej opery. Gruberová je tiež nositeľkou Radu Bieleho dvojkríža II. triedy (1997) a v roku 2013 si v nemeckom Baden-Badene prevzala prestížnu Hudobnú cenu Herberta von Karajana. V roku 2019 dostala nemeckú cenu Oper! Award za celoživotné dielo. Zaradila sa medzi také slávne sopranistky, akými boli Maria Callasová či Montserrat Caballéová, získala i celý rad ocenení. Na javisku stála naposledy v marci 2019 v Bavorskej štátnej opere. Plánovala ešte rozlúčkové predstavenia vo Florencii a v Košiciach, ktoré však prekazila pandémia koronavírusu.
Nekorunovaná kráľovná šansónu
Foto: TASR, Vladimír Benko
Hana Hegerová (89) bola slovenská herečka a speváčka. Narodila sa 20. októbra 1931 v Bratislave ako Carmen Farkašová. V roku 1953 absolvovala dramatický odbor na Konzervatóriu v Bratislave. Ako divadelná a filmová herečka využívala šansón tak od domácich, ako ajod zahraničných autorov, ako boli napríklad Édith Piaf či Jacques Brel. Jej dramatická interpretácia piesní zaujala nielen publikum, ale aj odbornú kritiku. Známe boli jej piesne ako Levandulová, Čerešne, Mylord, Potměšilý host, Lásko má, Zhasněte lampiony či Vana plná fialek.
V roku 1954 sa vydala za dramaturga a prekladateľa Dalibora Hegera, s ktorým mala syna Matúša. V roku 1953 sa stala členkou Divadla Petra Jilemnického v Žiline, kde spočiatku vystupovala pod menom Hana Čelková. Jej kariéra sa však naplno rozbehla, až keď sa v roku 1961 presťahovala do Prahy. Vďaka slovenskému režisérovi Jánovi Roháčovi, ktorý tam pôsobil, ju angažovali v divadle Rokoko a potom v divadle Semafor. Zaujala aj v českom filmovom muzikáli Kdyby tisíc klarinetů (1964), kde účinkovala po boku hviezd, ako boli Karel Gott, Waldemar Matuška, Jiří Suchý či Eva Pilarová. Vo filme sa však sporadicky objavovala už predtým aj potom.
Koncertovala v Paríži, Argentíne, Kanade, Poľsku či v ZSSR. V 80. rokoch sa na šesť mesiacov ocitla vo väzení. Na jej účet omylom prišla vyššia finančná suma, ktorá v skutočnosti patrila Karlovi Gottovi. Hegerová sa domnievala, že ide o honorár z Nemecka a nechala si ho, súd to vyhodnotil ako spreneveru. V roku 2011 ukončila kariéru.
Velikán humoru a satiry
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Milan Lasica (81) bol slovenský humorista, dramatik, prozaik, textár, herec, režisér, moderátor a spevák. Spolu s Júliusom Satinským tvoril najobľúbenejšiu komickú dvojicu v bývalom Československu.
Narodil sa 3. februára 1940 vo Zvolene. Vyštudoval dramaturgiu so zameraním na divadlá malých foriem na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracoval v Československej televízii, pôsobil v Divadle na korze, v divadle Večerní Brno a v činohre Novej scény.
Počas štúdia sa dal dokopy s Júliusom Satinským. Prvý raz sa s ním stretol v roku 1953, keď boli ešte pioniermi, a neskôr v ňom našiel nielen výborného spolupracovníka, ale aj priateľa. Zrodila sa autorská dvojica, ktorá sa potom pod skratkou L + S stala legendou, značkou kvalitného humoru. Lasica rád zdôrazňoval, že v živote mal dve ženy, no Satinský bol iba jeden. Ako inšpirácia im slúžila tvorba českých komikov Voskovca a Wericha či Miroslava Horníčka. Komika Lasicu a Satinského bola založená na rozoberaní banálnych životných situácií a ich posune do absurdna.
V roku 1982 sa stal umeleckým šéfom Štúdia S (dnes Štúdio L + S), kde neskôr pôsobil ako riaditeľ. Účinkoval v televíznych reláciách Sedem, Zlaté časy, Hit storočia, Legendy popu. Naspieval dva albumy starých evergreenov s hudobným zoskupením Bratislava Hot Serenaders. Písal texty k piesňam Zory Kolínskej, Hany Hegerovej, Petra Lipu, Jara Filipa či Richarda Müllera.
Jeho prvou manželkou bola herečka Zora Kolínska. Ich manželstvo trvalo osem rokov. V roku 1980 sa oženil s herečkou Magdou Vášáryovou, s ktorou mal dcéry Hanu a Žofiu.
Nemoderný chalan
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Miroslav Žbirka (69), prezývaný tiež Meky, bol slovenský spevák a skladateľ. Jeho piesne V slepých uličkách, Biely kvet, Balada o poľných vtákoch a ďalšie hity znejú v ušiach celých generácií. Narodil sa 21. októbra 1952 v Bratislave. Jeho rodičmi bol Slovák Šimon Žbirka a Angličanka Ruth Galeová, ktorí sa zoznámili v Londýne.
Žbirka bol spoluzakladateľom skupiny Modus, v ktorej pôsobili aj Janko Lehotský a Marika Gombitová. V roku 1977 získali Zlatú Bratislavskú lýru za skladbu Úsmev. S Lacom Lučeničom a Dušanom Hájekom založil v roku 1981 kapelu Limit. Účinkoval v muzikáli Neberte nám princeznú, za čo v roku 2017 získal ocenenie Hercova misia na filmovom festivale Park Film Fest v Trenčianskych Tepliciach.
Typickému Bratislavčanovi sa napokon stala osudná Praha, a to nielen čo sa týka manželstva. V roku 1982 ho tam vyhlásili za najpopulárnejšieho československého speváka, čím zosadil z trónu samotného Karla Gotta. V tom istom roku vyhral festival Kärnten International v rakúskom Villachu s anglickou verziou piesne V slepých uličkách. O rok neskôr vyhral Bratislavskú lýru so skladbou Nechodí.
S prvou manželkou Helgou mal dcéru Denisu, s druhou manželkou Kateřinou dcéru Lindu a syna Davida. V roku 2012 nahral piesne Love Shines a In The Sun v slávnom londýnskom štúdiu Abbey Road, o tri roky neskôr tam nahral dvojjazyčný album Miro. Vlani mal premiéru dokumentárny film Meky od režiséra Šimona Šafránka. Mekyho Modrý album, ktorý vyšiel pred 20 rokmi, sa stal multiplatinový.
