Foto: FB Stará Petržalka - Engerau
Vyše 150 ulíc, stovky domov, záhrady, marhuľové sady. Pokojné miesto, kde sa dobre žilo. V roku 1970 mala bratislavská Petržalka viac ako 14-tisíc obyvateľov, čo z nej robilo najväčšiu obec v Československu.
Ktosi však rozhodol, že aj taká veľká dedina musí ustúpiť budovaniu „moderného“ mesta. A tak ju zrovnali so zemou, aby tam vyrástlo najväčšie sídlisko v strednej Európe pre vyše 130-tisíc ľudí.
Ľahko sa búra, keď o tom rozhodne od stola nejaký úradník. Prišelec, ktorý k miestu nemá nijaký vzťah a neviažu ho k nemu žiadne spomienky. Nestrávil tam detstvo, nedral školské lavice ani nezažil prvé lásky a sklamania.
Ale čo ľudia, ktorí tam bývali celý život a zrazu prišli o domovy? Nejednému sa pri pohľade na tú skazu tlačili do očí slzy. A stále ich tam majú, keď hovoria o svojej starej Petržalke.
Z pôvodnej obce sa zachovalo iba pár domov, zvyšok padol za obeť výstavbe sídliska. Pozrite si zákutia starej Petržalky.
Kapry v paradajkách
„Jedného dňa som išla na ,Stalinku’, ako sme vždy volali Zadunajskú ulicu, do pekárne – a zrazu tam nebola,“ opisuje pre Pravdu dávny šok Darina Maďarová (65). Vyrastala na Hrobárskej ulici pri petržalskom cintoríne, v roku 1977 sa vydala a odišla bývať na Dolné hony.
„Keď som sa po piatich rokoch vrátila do Petržalky, už som to tam nespoznala. Zo ,Stalinky’ zostali len ruiny. Bolo to strašné. Náš dom, našťastie, zostal, no aké hrozné to muselo byť pre tých, ktorým ten ich zbúrali… Chodili okolo a pozerali sa, ako im bager ničí dom,“ hovorí pamätníčka, ktorá v Petržalke býva dodnes – na rovnakom mieste ako voľakedy.
Štvrť okolo cintorína sa vyhla asanácii, zrejme pre blízkosť hraničného pásma. Bola to vlastne – a stále je – periféria Petržalky. V tom čase ju volali „Kolónka“, pretože kedysi patrila pod rakúsku obec Kittsee a po roku 1928 ju označovali ako „kolónia Kopčany“.
„Kým nepostavili Matadorku, mali sme pred domami polia a do potravín v Kopčanoch sme chodili s kanvičkami na mlieko. Hrávali sme sa na cintoríne,“ približuje Maďarová. Rodina jej bývalej susedy Dany Darášovej (59) toľko šťastia nemala.
„My sme sa museli vysťahovať už v roku 1970, lebo Matadorka tam robila prekladisko pre vagóny. Pristavovala jednu koľaj a náš dom museli preto zbúrať. Rodičia to hrozne ťažko znášali. Dostali sme síce byt v Karlovej Vsi, ale dom so záhradou im veľmi chýbal. Mali sme tam ruže, marhule, bolo nám tam dobre,“ hovorí Darášová.
Čítajte viac Najväčšie sídlisko v strednej Európe. Petržalka má 50
Otto Legát (66) býval v rodinnom dome na Makarenkovej ulici, hneď oproti gymnáziu na dnešnej Einsteinovej. Na ich niekdajšom pozemku teraz stojí výstavisko Incheba.
Stále sa mu vracajú spomienky na detstvo, okolitú prírodu či na záplavy, keď sa vylial blízky Dunaj. Pri povodni im v záhrade zostávalo množstvo rýb. „Vody sme tam mali po kolená a medzi zasadenými paradajkami nám plávali kapry,“ smeje sa.
Zlaté časy sa mu skončili, keď mal dvanásť. Na nábreží chystali stavbu Mosta SNP a za obeť jej padol aj ich dom. „Znášal som to veľmi ťažko, tak ako otec. Aj sa preto rozpadla naša rodina,“ tvrdí Legát.
On ani otec totiž nechceli opustiť dom, ale jeho mama áno. Sťahovanie do paneláka privítala. Chcela ísť do čistého bytu s ústredným kúrením, už ju nebavilo vláčiť uhlie a okopávať záhradu.
„Presťahovali nás na Račiansku ulicu, rodičia sa neskôr rozviedli. Mama nikdy neľutovala, že sme odišli z Petržalky,“ dodáva Legát.
Foto: FB Stará Petržalka - Engerau
Z domu do paneláka
Na Severnej ulici, neďaleko rieky, tam, kde sa dnes rozprestiera parkovisko Incheby, býval i Kamil Karpáty (69). Ich rodinný dom na kopci vraj nezatápalo, aj keď povodeň zaliala všetko naokolo. Čo mu z tých čias najviac chýba?
„Všetko. Celá stará Petržalka, príroda, kamarátstva… Bol tam marhuľový raj. Môj strýc mal veľkú záhradu so samými marhuľami. A my sme mali záhradu so 150 koreňmi ruží. To bola krása, vôňa. Chovali sme veľkého vlčiaka. Bol to úplne iný život ako potom,“ porovnáva.
V tých miestach sa začalo búrať dosť skoro, už na prelome 60. a 70. rokov. „Najhoršie bolo vysťahovať sa z domu. Ja som dostal byt na Záluhách, rodičia v Petržalke. Bolo to pre nich veľmi ťažké,“ priznáva Karpáty.
Proti búraniu pôvodnej obce sa podľa neho nedalo nič robiť. Komunisti nebrali ohľad na to, čo si ľudia myslia. Verejná mienka nemala nijakú váhu. „A mnohí na tom aj získali. Mal som napríklad susedov, kde ich bývalo deväť, a každý z nich dostal byt. Takí to vyhrali,“ pripomína.
Asanáciou starej Petržalky, ktorá zasiahla územie s rozlohou vyše 30 štvorcových kilometrov, trpeli najmä starší obyvatelia. Mnohí v tých domoch strávili celý život alebo si ich aj postavili. Mali radi prácu v záhrade, chovali domáce zvieratá, pestovali kvety – a odrazu ich previezli do paneláka, kde si pripadali ako v pasci a nemali čo robiť.
Rodiace sa petržalské sídlisko navyše ešte nevyzeralo ako dnes. Bolo to jedno veľké stavenisko. Chýbala zeleň aj občianska vybavenosť, cesty boli rozbité, všade blato, doprava mizerná. Človek si skutočne pripadal ako v betónovej džungli. Starí Petržalčania sa tam cítili stratení. Pre niektorých to bolo také neznesiteľné, že zakrátko zomreli – od žiaľu.
Rodičia Margity Nosekovej (67) vlastnili dom pri železničnej stanici na Nádražnej ulici. Keď sa dozvedeli, že ich presťahujú do činžiaka, zničilo ich to.
„Mame sa potom podarilo kúpiť rodinný dom v starom petržalskom centre na Koševého ulici, ale aj ten im o päť rokov zbúrali, takže zase skončili v paneláku. Veľmi ich to vzalo. Je to smutné. Ľudia už vlastne nemali domov,“ zamyslí sa.
Foto: FB Stará Petržalka - Engerau
Ďalšia Staropetržalčanka oprašuje spomienky na babku, ktorá si po zbúraní domu nevedela zvyknúť na bývanie uprostred betónového sídliska: „Bála sa plynu, bála sa výťahu, bála sa výšky. Za tri roky v paneláku umrela.“
Ľudmila Hlaváčiková (78) si zase spomína na dvojčatá, ktoré sa len s ťažkým srdcom lúčili s rodinným domom. Chýbala im záhradka.
„Keď odchádzali, pýtali sa ma, či si do paneláku môžu zobrať motyky a iné náradie. To asi ťažko, povedala som. Načo by vám boli? Títo ľudia potom pomreli. Nezniesli to,“ hovorí dôchodkyňa, ktorá v Petržalke celé desaťročia učila fyziku na základnej škole.
Peniaze to nenahradia
Osud starej Petržalky vzbudzuje smútok aj súcit. Prečo museli celú obec zrovnať so zemou? Nemohli pôvodné domy zachovať a stavať až za nimi, ako sa to robilo v iných častiach Bratislavy?
Prečo sa režim rozhodol vybudovať také obrovské sídlisko akurát na pravom brehu Dunaja, v tesnej blízkosti rakúskych hraníc, kadiaľ sa ľudia pokúšali utiecť na Západ?
Odpovedí niet. Pravdou je, že Petržalka nebola jediná. Mizli obce zaplavené priehradami, v mestách sa búrali celé staré štvrte. Stačí spomenúť bratislavské Podhradie či nitrianske Párovce. Možno tým však ospravedlniť napáchané krivdy?
„Zhabali nám domy a ľudí napchali do králikární,“ sťažuje sa Milan Dunkel (63). Dom jeho rodičov stál na Hlohovej ulici, asi 50 až 80 metrov od miesta, kde je dnes autoškola na Wolkrovej ulici. Vysťahovali ich v júni 1981. Keď sa riešilo odškodnenie, bol ešte na vojenčine, ale tvrdí, že tú stratu nenahradia žiadne peniaze.
„Moji rodičia dostali za rodinný dom so šesťárovou záhradou 130-tisíc korún. Škoda 120 vtedy stála asi 65-tisíc,“ porovnáva. „Stále som lokálpatriot, lebo som sa tu narodil, vyrástol som tu a mal som tu spolužiakov. To všetko je však preč. Už je to len nostalgia,“ hodnotí Dunkel.
Dedina ako tá naša
Ako sa vlastne žilo v starej Petržalke? V Ovsišti, Starom háji, „Kolónii“ či v „Lágri“, ako rôzne časti nazývali domáci? Pamätníci na svoj pôvodný domov nedajú dopustiť. Obec vraj mala všetko, čo robí život príjemným.
Učiteľka Hlaváčiková prišla do Petržalky na umiestenku pred 56 rokmi. To, čo videla, ju zaskočilo. „Keď som sa vrátila domov do Palárikova, mame som povedala: Však to je rovnaká dedina ako tá naša,“ žartuje bývalá fyzikárka.
Základnú školu na Lysenkovej si však nevie vynachváliť. „Mala poslucháreň, poschodovú učebňu, fyzikálny kabinet aj laboratóriá. A s tým som sa v bratislavskom Starom Meste, kde som potom učila, už nestretla,“ posudzuje.
Foto: FB Stará Petržalka - Engerau
Školu na Lysenkovej otvorili v roku 1963. Navštevovalo ju toľko detí, že museli chodiť na zmeny – ráno a poobede. Hlaváčiková v nej učila, až kým nezanikla. Dnes je v jej priestoroch bulharská škola a policajné oddelenie pre vydávanie dokladov. V obci bola i učňovka a gymnázium.
Za centrum starej Petržalky považovali Zadunajskú ulicu – „Stalinku“, teda bývalú Stalinovu ulicu. Je príznačné, že jej názvy sa menili tak ako doba. Volala sa i Marxova či Masarykova a počas druhej svetovej vojny, keď obec pričlenili k Nemecku, ju dokonca premenovali na Ulicu Adolfa Hitlera. Slúžila ako „petržalské korzo“, kde boli všetky najnutnejšie obchody a prevádzky.
Pamätníci nevedia zabudnúť na skvelú zmrzlinu Alima Alimoviča, okrúhle bochníky chleba či veľké Dubčekove rožky. A, samozrejme, na marhule. „Bolo ich toľko, že sme nimi kŕmili sliepky a prasatá. A teraz musíme marhule kupovať po desať eur za kilo,“ ponosujú sa.
Foto: FB Stará Petržalka - Engerau
Foto: FB Stará Petržalka - Engerau
Žuvačky na hraniciach
V Petržalke bolo aj niekoľko pohostinstiev, motorest, dve kiná, ihriská, osvetové stredisko, cez Starý most (vtedy Most Červenej armády) tam jazdili štyri linky MHD – autobusy č. 25 až 28. Všade bolo plno zelene – v centre obce i okolí, kde boli nádherné lužné lesy.
Ľudia mali tiež veľa možností na kúpanie – jazerá Veľký a Malý Draždiak síce ešte neexistovali, zato tam bola stará a nová „šutrovka“. Kúpať sa chodilo aj na známe Lido, kúpalisko pri rieke, či do Pečnianskeho ramena Dunaja, ktoré sa začínalo pri súčasnej Inchebe a popri Viedenskej ceste viedlo až k hraniciam. V zime sa tam dalo zase korčuľovať.
„My z Kolónky sme sa chodili sánkovať na starý bunker. To bol náš kopec. Chodili sme aj na hranicu, kde nám pohraničníci rozdávali plné hrste žuvačiek, ktoré zhabali pri kontrolách,“ opisuje Maďarová.
Jej historku potvrdzuje i Legát: „U nás vtedy boli len jedny žuvačky, a tak sme ako deti chodili k Viedenskej ceste blízko hraníc a kývali sme prichádzajúcim Rakúšanom. Tí nám potom hádzali zahraničné žuvačky.“
V Petržalke bolo vždy kam chodiť. Napríklad na kolotoče v Lunaparku na nábreží, do Sadu Janka Kráľa, ktorý bol vtedy väčší ako dnes, do osvetového strediska na diskotéky, veľa sa i športovalo, mladí vyrážali na „čundre“. Nebola núdza ani o bitky. Mnoho konfliktov vznikalo, keď do parku zavítali „provokatéri“ z iných kútov mesta.
Život však nebol iba ružový. V obci nemali zavedený plyn ani kanalizáciu, niekde ani verejný vodovod. Používali sa plynové bomby a žumpy. A ak bola znečistená voda, dovážali ju obyvateľom cisterny.
„Vôbec sme to neriešili, bolo to normálne. Jednoducho boli také časy. To si dnes ľudia ani nevedia predstaviť. Chvíľu nemajú vodu a už robia cirkus,“ zasmeje sa Maďarová.
Foto: FB Stará Petržalka - Engerau
Zvítanie po rokoch
Keď zanikla stará Petržalka a z ich domova zostala hromada sutín, pôvodní obyvatelia sa roztratili. Spojiť sa im pomohli sociálne siete. A Milan Dunkel, ktorý na Facebooku pripravil stránku Stará Petržalka.
„Založil som ju 28. decembra 2010. Žena mala narodeniny, preto si to pamätám. Dva roky nato sme mali prvú stretávku, ešte v petržalskej reštaurácii Pod dubom,“ približuje. Už na prvý zraz došlo možno až dvesto ľudí.
„Museli by ste to vidieť. Toľko sĺz a emócií,“ opisuje Maďarová, ktorá nechýbala ani na jednej stretávke. Z prvej si spomína napríklad na babičku, ktorá sedela sama a zdalo sa, že nikoho nepozná. Odviedla ju teda na dvor, kde bolo viac seniorov.
„Zrazu som začula, ako na ňu ktosi zavolal menom. To bolo zvítanie! Niečo neskutočné. A takých zážitkov bolo veľa,“ hovorí.
Čítajte viac Stará Petržalka je späť. Na Facebooku
Odvtedy sa starí Petržalčania stretávajú pravidelne každý rok v júni v Rančíku pri Dostihovej dráhe, podujatie vynechali len raz pre pandémiu koronavírusu. Tohto roku sa zišli už po desiatykrát a zaplnili celú reštauráciu. Počet účastníkov odhadli na 200 až 300.
Sedia vonku pri stoloch a spomínajú. Človek, čo ich počúva, sa kadečo dozvie. Napríklad o tom, že starým Petržalčanom bol i textár Kamil Peteraj či neslávne známy mafián Peter Steinhübel.
Alebo o tragédii rodiny so štyrmi deťmi, ktorá obcou otriasla asi v roku 1970 či 1971. Jeden zo synov vtedy ukradol malokalibrovku z Gymnázia na Makarenkovej ulici, a keď ju jeho mama doma našla, vyhrážala sa, že ho udá. Zastrelil ju i mladšieho brata, ktorý to videl a začal kričať. Chlapec potom ušiel, a keď hrozilo, že ho chytia, spáchal samovraždu.
Vraví sa, že človek žije dovtedy, kým naňho ostatní nezabudli. Azda to platí aj o miestach. Stará Petržalka stále žije v spomienkach svojich obyvateľov, no tých ubúda. Čo z nej zostane? Možno len umelý kopec pri ceste na Jarovce. Práve tam navozili ruiny zbúraných domov. Tam odpočíva stará Petržalka…