Joseph G. Biggar (1828 – 1890), bežne známy ako Joe Biggar, bol írsky nacionalistický politik a do Dolnej snemovne ho zvolili v rodnom Belfaste. V roku 1874 sa mu podarilo prelomiť tradičnú zdržanlivosť opozície a prešiel do útoku nielen proti vláde, ale i väčšine v zákonodarnom zbore.
Dokázal rečniť aj niekoľko hodín bez prestávky a nikto, vrátane spíkrov snemovne ho nevedel zastaviť. O štvrťstoročie neskôr o tom vydal svedectvo írsky novinár Timothy Sullivan vo svojej spomienkovej knihe.
„Niektorí utekali pred jeho chrapľavým hlasom a ulsterským prízvukom, Joe Biggarovi však bolo jedno, či ho počúvajú, alebo nie, išiel tvrdo za svojím cieľom. Raz, keď hovoril dve hodiny v kuse, sa zdalo, že už nemá čo povedať a skončí s vystúpením. Predseda snemovne však neprezieravo poznamenal, že Biggara nebolo počuť a že mu nerozumel. Na čo poslanec vyhlásil: "Nič to, ja som ochotný všetko zopakovať a podstatne hlasnejšie.“ A aj to opakoval ďalšie dve hodiny.
Čítajte aj Báli sa viac Dubčeka alebo Havla? Z politického zákulisia novembra 1989
V minulosti ktosi pomenoval túto zdržovaciu taktiku záhadným termínom „filibuster“. Je odvodený z holandského slova, ktoré znamená "pirát“. Politickí vedci dnes delia obštrukcie na "technické“ a „divoké“. V prvom prípade ide o využívanie alebo zneužívanie rokovacieho poriadku. Patrí sem pridlhé rečnenie, neustále podávanie pozmeňovacích návrhov, čítanie petícií a interpelácií a podobne.
Divoké obštrukcie nazýval klasik právnej teórie Rakúšan Hans Kelsen (1881 – 1973) aj „fyzickými“. Ide totiž o násilné akty – potýčky medzi poslancami, obsadenie rečníckeho pultu či pokrikovanie.
Cieľ oboch typov obštrukcií je však ten istý – menšina v parlamente sa usiluje donútiť väčšinu stiahnuť navrhovaný zákon alebo pristúpiť na nové rokovanie a kompromis.
Biggarovi nasledovníci sa prekonávajú
Biggar mal početných nasledovníkov. Na každé vrece sa však nájde záplata. Zmenou rokovacieho poriadku v Dolnej snemovni dostal jej predseda väčšie právomoci. Okrem iného mohol rozpravu sám ukončiť, ale až po tom, čo usúdil, že ako opozícia, tak aj vládna pozícia mali primerané možnosti sa vyjadriť. A keď uplynul primeraný čas na prerokovanie určitého návrhu zákona.
Dosť pritom záviselo od trpezlivosti spíkra parlamentu a od jeho subjektívneho hodnotenia miery primeranosti. Ináč by sa nemohlo stať, že ešte v roku 1983 nechal vtedajší predseda britskej snemovne rečniť labouristu Johna Goldinga 11 hodín, pravda, s prestávkami. A o dva roky neskôr predniesol konzervatívny poslanec Ivan Lawrence prejav, ktorý bez prerušenia trval štyri hodiny a 23 minút. Pritom predmetom rozpravy bola fluoridácia, čiže spôsob liečby zubov pri ich zvýšenej citlivosti. Sir Lawrence napriek tomu nedosiahol, aby sa návrh stál zákonom.
Stojí za zmienku, že snemovni vtedy predsedal Bruce B. Weatherill, známy tým, že bol posledným spíkrom, ktorý nosil predpísanú parochňu. Tvrdil, že je to skvelá vec, lebo mu umožňuje predstierať, že niektoré veci nepočuje.
Odvtedy, čiže už takmer štyri desaťročia, sa podobný filibuster za múrmi britského parlamentu neudial. Na rozdiel od českej snemovne, kde minulý mesiac šéf opozičnej SPD Tomio Okamura prekonal národný rekord v dĺžke rečnenia. V rozprave k zákonu o korešpondenčnej voľbe brojil proti nemu bez prestávky 10 hodín a 44 minút!
Dlhšie ako sir Lawrence rečnil pred Vianocami pri debate v Národnej rade SR aj poslanec za Slovensko (OĽaNO) Gábor Grendel. Slovenský parlament by sa bol zapísal do Guinnessovej knihy rekordov, keby vyšiel Matovičov zámer s „absolútnou obštrukciou“. Navrhoval, aby každý opozičný poslanec rečnil v rozprave o trestnom zákone 24 hodín (!) s cieľom zachrániť špeciálnu prokuratúru.
Foto: Archív
Rečniť 24 hodín v kuse sa dá!
Ako si poradili s rečníckymi maratónmi a obštrukciami tohto druhu v americkom Kongrese? V Snemovni reprezentantov zakázali zdržovaciu taktiku kongresmanov ešte v 19. storočí. V Senáte ju však umožňujú dodnes.
V roku 1935 sa demokratický senátor zo štátu Louisiana Huye Long pokúsil zhatiť návrh zákona tým, že viac ako 15 hodín prednášal aj recepty na rokfortový šalát a podrobne diskutoval o najlepšom spôsobe vysmážania ustríc.
To však nebolo ešte nič. Rekord dosiaľ drží senátor Strom Thurmond z Južnej Karolíny, ktorý v roku 1957 dokázal rečniť 24 hodín a 18 minút bez prestávky! Zdržoval tak prijatie legislatívy, ktorá rozširovala práva Afroameričanov. Thurmond postupne čítal volebné zákony jednotlivých štátov v abecednom poriadku, rôzne iné dokumenty, vrátane Deklarácie nezávislosti a nakoniec sa dostal k obľúbenému receptu na sušienky svojej babičky.
Ako je možné, že vydržal tak dlho? Podľa Thurmondovho životopisca Josepha Crespina bol senátor vo vynikajúcej zdravotnej kondícii a bol aj perfektne pripravený. Mal so sebou väčšie zásoby vody a ovocných štiav, hovoril ticho a monotónne, aby si zachoval hlas. Reportéri sa ho po rekordom výkone pýtali, ako tak dlho udržal močový mechúr. Vraj pred vystúpením navštívil parný kúpeľ, dehydroval sa a telo mu potom absorbovalo tekutiny „ako huba“.
V 21. storočí sa nástupcovia Thurmonda v americkom senáte už ani nepokúšajú napodobniť jeho maratónsky prejav. Jednak Senát má dnes možnosť odhlasovať ukončenie rozpravy k zákonu, ak súhlasí najmenej 60 zo 100 hlasov (predtým, sa vyžadovala trojpätinová väčšina zákonodarcov).
Ale nie je to jediný dôvod. Podľa politológa Georgea J. Wawra z Cornellovej univerzity v Ithake (USA) sa senátori v dobe priamych televíznych prenosov a nepretržitého spravodajstva sotva túžia zviditeľniť pred voličmi tým, ako do omrzenia čítajú nahlas telefónne zoznamy alebo kuchárske knihy. „Kto by ich pochválil za takéto plytvanie času?“ pýta sa profesor.
Napokon, technické obštrukcie s rovnakým poslaním sa dajú robiť aj ináč. Napríklad novozélandskí poslanci prekazili v roku 2009 schválenie vládnej reformy miestnej správy tak, že predkladali tisíce pozmeňovacích návrhov. Mnohé z nich boli v maorijčine, čo je jazyk pôvodného obyvateľstva Polynézie. Museli sa preložiť do angličtiny, čím sa naťahoval čas.
Foto: PESTI HIRLAP
Uhorsko šokovalo streľbou v sneme
Poďme však bližšie k našej domovine. V bývalom Rakúsko-Uhorsku fungovali dva parlamenty. Ríšska rada vo Viedni a Uhorský snem v Pešti. Činnosť oboch trpela neplodným rečnením a zdržovacími obštrukciami. V uhorskom sneme, vzhľadom na temperament poslancov z južných oblastí, boli tieto diskusie „okorenené“ častými výtržnosťami a fyzickými potýčkami. Denník Slovenské noviny vychádzajúci v Budapešti od roku 1899 ich už vtedy nazval "divokými obštrukciami“.
Parlament v Pešti sa menil na arénu škandálov už koncom 19. storočia. Statkár Demeter Lyka zasadol do jeho lavíc už ako 20-ročný v roku 1873 a v roku 1912 vydal o svojich skúsenostiach spomienkovú brožúru, v ktorej napísal:
„Za dve či tri desaťročia snemovňa stratila dôstojnosť, pokojné spôsoby a vznešený štýl. Ustavičné obštrukcie opozičníkov splodili drsný jazyk a násilie.“
Podľa súčasného maďarského historika Andrása Ciegera roztržky prekonali všetky hranice únosnosti v júni 1912, keď sa v sneme strieľalo. Najprv 4. júna predseda snemu István Tisza ukončil v rozpore s rokovacím poriadkom 11 mesiacov trvajúcu obštrukciu opozície a dal hlasovať o reforme ozbrojených síl v rámci spoločnej rakúsko-uhorskej legislatívy.
Jablkom sváru bola najmä otázka jazyka pri výcviku nováčikov (maďarčina verzus nemčina). Nasledoval krik, hulákanie a trúbenie z opozičných lavíc. Tisza vzápätí povolal do rokovacej sály asi stovku policajtov, ktorá z nej vyviedla 36 odporcov prijatého zákona.
O tri dni neskôr sa vtedy 38-ročný poslanec Gyula Kovács pokúsil zastreliť Tiszu priamo v snemovni. Tri strely však minuli predsedajúceho. Kovács potom obrátil revolver proti sebe, ale iba sa zranil. „Atentát na člena politickej elity za múrmi parlamentu bol na európske pomery aktom bezprecedentného násilia,“ konštatuje Cieger.
Čítajte aj Dohoda Beneša so Stalinom. Zmluva s diablom alebo s osloboditeľom?
Treba ešte pripomenúť, že Kovács vyvolal škandál už 22. mája 1912. Po voľbe Tisza, bývalého uhorského premiéra za predsedu snemu schmatol volebnú urnu a rozbil ju o podlahu, čo vyústilo do bitky s vládnymi poslancami. Imunitný výbor mu potom na 30 dní zakázal zúčastniť sa rokovaní parlamentu. Napriek tomu sa 7. júna dostal na galériu určenú pre zástupcov médií. V osudnej chvíli preskočil zábradlie a začal v sále strieľať.
Nie je preto náhoda, že práve v roku 1912 ustanovil uhorský snem svojím rokovacím poriadkom parlamentnú stráž, ktorá zasahovala proti nespratníkom s poslaneckým mandátom.
V čase najdivokejších obštrukcií pôsobili v sneme aj niekoľkí Slováci. V čase pokusu o atentát na Tiszu tam boli traja, všetci za Slovenskú národnú stranu. Traja zo 413 (!) poslancov snemu.
Foto: Archív TASR
Ako sa mlátili ľudáci s komunistami
V Ríšskej rade, kde zasadali aj českí poslanci, bolo „fyzických“ obštrukcií menej ako v uhorskom sneme, ale jedna sa zapísala do historických análov. Predchádzalo jej rekordne dlhé rečnenie poslanca Otta Lechera z Nemeckého národného zväzu. V noci z 28. na 29. októbra 1897 dokázal hovoriť 12 hodín v kuse!
Celú noc prebiehala rozprava o tom, či sa bude rokovať o takzvaných Badeniho jazykových zákonoch, ktoré mali posilniť postavenie češtiny v úradnom styku a nemeckí nacionalisti boli zásadne proti. O štvrť na sedem ráno Lecher stále rečnil, zdrvení poslanci začali trieskať do lavíc a žiadať zrušenie schôdze.
Predsedajúcim bol podpredseda Rady Karel Kramář, budúci prvý premiér Československej republiky. A Kramář vytrvalo opakoval, že podľa rokovacieho poriadku má poslanec Lekár právo pokračovať vo vystúpení.
Poslanci sa mlátili horšie ako neuvedomelá sedliacka cháska pri muzike.dobová tlač o bitke v Ríšskej rade v roku 1897
Nemeckí nacionalisti robili obštrukcie až do konca decembra 1897. A na záver vyprovokovali bitku, o ktorej informovala aj dobová tlač. „Poslanci sa mlátili horšie ako neuvedomelá sedliacka cháska pri muzike.“
Žiaľ, niektoré móresy z uhorského snemu a Ríšskej rady sa preniesli aj do Národného zhromaždenia, parlamentu mladej Československej republiky. Napríklad 2. decembra 1920 vylepil Bohuslav Vrbenský, poslanec za Čs. stranu socialistickú poriadne zaucho jednému ľudáckemu poslancovi, načo sa strhla bitka. Hlavných aktérov potýčky vylúčili z piatich zasadnutí snemovne.
Poriadková služba Národného zhromaždenia mala veľa práce 13. decembra 1929, keď poslanci za KSČ výkrikmi „preč s vládou fašistov a sociálfašistov“! prerušovali vystúpenie premiéra Františka Udržala z Agrárnej strany. Protesty pokračovali pískaním na píšťalky, hádzaním praskajúcich guličiek na ministerské lavice a spevom Internacionály. Niekoľkých členov snemovne vylúčili z rokovania na 10 schôdzí, čo vtedy bola podľa rokovacieho poriadku najvyššia možná sadzba.
A takto by sme mohli pokračovať. Nepomohli ani ustanovenie parlamentnej stráže, ani sprísnenie rokovacieho poriadku, divoké obštrukcie v československom parlamente pokračovali.
Rokovacie poriadky Národného zhromaždenia po roku 1945 postupne zmierňovali postihy za neprístojné správanie sa poslancov. Napríklad poriadok z roku 1945 umožňoval predsedovi vylúčenie poslanca maximálne z troch schôdzí, ak neuposlúchol jeho výzvu, urazil ústavného činiteľa alebo pokračoval v marení rokovania.
O päť rokov neskôr, po ďalšej úprave rokovacieho poriadku už bolo možné vylúčiť poslanca len z jednej schôdze a od roku 1960 ani z jednej. V tých časoch sa však už nedalo hovoriť o skutočnej politickej opozícii v parlamente ani mimo neho.
Foto: Archív Pravda
Ako skrotiť Matoviča, Pročka a spol.
Medzitým parlamenty v západnej Európe zvyšovali kultúru svojej činnosti a obmedzovali zbytočné obštrukcie. Máloktorý však nasledoval britský vzor. Ak predsedajúci dostal právomoc ukončiť rozpravu, tak len vo výnimočných prípadoch.
Išlo sa skôr cestou proporcionálneho rozdelenia rozpravy podľa sily poslaneckých klubov. Tento spôsob uplatňujú zákonodarné zbory v Nemecku, Rakúsku, Španielsku či Portugalsku. Ako ďalšia možnosť sa využíva fixné stanovenie maximálnej dĺžky vystúpení a počtu vystúpení jedného poslanca v jednej rozprave.
Napríklad v rakúskom parlamente sa hlasovaním určí, koľko minút môžu jeho členovia vystupovať, čo sa riadi podľa pomeru strán v snemovni. Kluby si musia na schôdzi rozdeliť pridelené minúty podľa svojich preferencií a nahlásia to predsedovi, ktorý pripraví program.
Uznesením pléna môže byť rečnícka doba skrátená na menej ako 20 a viac ako desať minút. Ale takisto možno počas rozpravy napríklad o skrátenom rokovaní obmedziť rečnenie od tretieho vystupujúceho poslanca za jeden klub na päť minút. Takto sa predchádza neodôvodneným technickým obštrukciám.
V poľskom sneme môže poslanec hovoriť v rozprave maximálne desať minút, vedúci klubu 20 minút, každý poslanec môže vystúpiť k určitému bodu len dvakrát, pričom druhýkrát len päť minút. Výnimku môže povoliť predseda – maršalek, ale iba v mimoriadnych prípadoch. Vo švédskom parlamente má každý poslanec zaručené len štyri minúty a o dve minúty menej pri druhom vystúpení.
V českom parlamente zrejme pristúpia k podobným obmedzeniam najmä po nedávnom „supervýkone“ poslanca Okamuru. Najnovšie obmedzili faktické poznámky na dve minúty.
Platný zákon o rokovacom poriadku umožňuje predsedajúcemu v Národnej rade vykázať poslanca z rokovacej miestnosti, ak „svojimi prejavmi alebo činmi prekročil hranice slušnosti“ a „ak výzva na zachovanie poriadku nevedie u poslanca k náprave“. Ale koľkokrát sa to stalo? A kedy "vykázaný“ aj poslúchol a odišiel? Pričom už rok ho možno donútiť s pomocou parlamentnej stráže.
Rokovací poriadok Národnej rady je v porovnaní s rakúskym alebo povedzme aj so slovinským dosť liberálny a súčasná parlamentná väčšina uvažuje nad jeho novelizáciou. Naposledy ho menili v októbri 2016 po tom, čo rokovania „zdramatizoval“ svojimi úletmi (vrátane fyzických potýčok) Igor Matovič. Začal platiť napríklad zákaz vnášania plagátov, letákov, makiet do rokovacej sály, ktoré mali zrejme nahradiť výkriky a hulákanie v predvojnovom československom parlamente.
Český ústavný právnik Jan Wintr však oprávnene varuje pred prílišným obmedzovaním obštrukcií a vôbec parlamentných debát, lebo aj to musí mať svoje limity:
Niekto by najradšej vylúčil z parlamentu všetky slovné útoky opozície a umlčal polemiku, samozrejme, len dovtedy, kým on sám je vo vládnej koalícii.Jan Wintr, český ústavný právnik
Najstaršia parlamentná stráž
V anglickej Dolnej snemovni pôsobí parlamentná stráž od jej začiatkov pred dvoma storočiami podnes. Píše o tom Oonagh McDonaldová v pútavej knihe o fungovaní britského parlamentu (sama bola členkou Dolnej snemovne v rokoch 1976 – 1987 za labouristov). Poslanca, ktorý hrubo poruší pravidlá komory, môže spíker – spravidla po niekoľkých varovaniach – vylúčiť z účasti na ďalšom rokovaní.
McDonaldová spomína, ako raz protestujúci priviezli do Dolnej snemovne kravský hnoj a musela zasahovať snemová stráž. Na príkaz predsedu komory vyviedla nespratníkov z budovy.
Ak potrestaný poslanec ani po opakovanom vyzvaní strážou príkaz neuposlúchne a tá musí na jeho odvedenie použiť silu, je automaticky vylúčený nielen z denného rokovania, ale až do konca polročného zasadania snemovne.
Nebýva to často, ale stáva sa. Podľa štatistík za roky po druhej svetovej vojne išlo v priemere o dva – tri prípady vylúčenia poslancov z rokovaní na jedno zasadanie snemovne.
Treba však pripomenúť, že predseda Dolnej snemovne sa teší veľkej autorite u poslancov i u britskej verejnosti, a to už od čias sira Arthura Onslowa, ktorý bol jej spíkrom najdlhšie v celej histórii (1728 – 1761).
Čítajte aj Malý sprievodca dejinami slovenského prezidentstva: V znamení studenej vojny dvoch palácov
Práve vtedy sa zrodilo tvrdé pravidlo, že predseda snemovne po zvolení do tejto funkcie sa dobrovoľne vzdáva straníckej činnosti a stáva sa predstaviteľom nie svojej strany, ani nie vlády, ale práve snemovne.
„Aj Betty Boothroydová sa musela vzdať členstva vo výkonnom výbore labouristickej strany, keď sa v roku 1992 stala prvou ženou zvolenou do čela Dolnej snemovne,“ prízvukuje McDonaldová.
V etickom kódexe tejto komory britského parlamentu sa uvádza: "Poslanci sa vždy musia správať tak, aby prispievali k upevneniu verejnej dôvery voči parlamentu, k jeho dôveryhodnosti a nikdy nespáchali čokoľvek, čo by poškodzovalo dobrú povesť parlamentu i poslancov všeobecne.“