Malý sprievodca dejinami slovenského prezidentstva: V znamení studenej vojny dvoch palácov

Ťažko vykúpené prímerie pocítil potom ako úľavu nielen celý ústavný systém republiky, ale i slovenská spoločnosť.

Pritom v prvých pracovných verziách Ústavy SR sa s funkciou prezidenta nepočítalo. Vtedy sa však ešte predpokladalo, že Slovenská republika bude existovať vo zväzku s Českou republikou v rámci voľnej federácie či dokonca „ekonomicko – obrannej únie“ s prvkami konfederácie.

V jednom návrhu ústavy sa počítalo s prezidentom a viceprezidentom federácie (prvý českej, druhý slovenskej národnosti a opačne). V ďalšom mala mať každá národná republika svojho prezidenta, ktorí by sa striedali na čele uvažovanej únie.

Charakter práce i zadanie vládnej komisie, ktorá pripravovala predlohu ústavy, sa zmenili po vyhlásení Deklarácia zvrchovanosti Slovenska 17. júla 1992. Právnik Milan Sečanský, ktorý sa zúčastňoval na príprave ústavy od samého začiatku, nám kedysi povedal: „Do júla 1992 prevládala orientácia na republikovú ústavu v rámci voľnejšej federácie, dokonca až s prvkami konfederácie, od júla 1992 už nám išlo o ústavu samostatného štátu. Kým dovtedy sa uvažovalo s kolektívnou hlavou Slovenska (predsedníctvom SNR), odvtedy už len s prezidentom.“

V tom čase viedol tím na prípravu ústavy už Milan Čič, neskôr prvý predseda Ústavného súdu SR: „O inej hlave štátu ako prezidentovi Slovenskej republiky sme už neuvažovali, diskusie sa viedli len o jeho kompetenciách,“ spomínal.

Nabádala k tomu aj ústavná tradícia Československej republiky od jej vzniku v roku 1918. Prezidentský úrad bol pre ňu natoľko príznačný, že ho nezrušili ani počas komunistického režimu. Po smrti „prvého robotníckeho prezidenta“ Klementa Gottwalda v marci 1953 sa síce domáhal zrušenia tohto úradu generálny tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný.

Argumentoval tým, že v iných krajinách východného bloku, vrátane Sovietskeho zväzu, už majú namiesto individuálnej hlavy štátu kolektívne orgány. Podľa českého ústavného právnika Karla Klímu išlo o prehľadný trik, Novotný si takto chcel ako generálny tajomník udržať všetku moc v republike.

Čítajte viac Prvým prezidentom sa musel stať Kováč. Ktorý z nich mal byť „poslušnejší“ a Mečiarovým favoritom?

Prezident kontra vláda: Kto je komu nadriadený?

Po zániku federácie vznikli 1. 1. 1993 dva následnícke štáty s vlastnými prezidentmi. Ústavy oboch štátov ich definovali ako parlamentné republiky. V takýchto republikách patrí politická moc parlamentu a vláde.

Čo sa týka štátnej moci, tá sa delí na tri zložky – na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Výkonnú moc vykonáva popri vláde aj prezident. Tento takzvaný dualizmus výkonnej moci zaviedli už ústavné predpisy ČSR v roku 1918. Bol z toho problém, ktorý sa po roku 1993 ešte prehĺbil. Tak v Česku ako aj na Slovensku sa vláda i prezident ocitli v jednej hlave ústavy. (V našej – v šiestej, v českej – v tretej.)

V odborných kruhoch je to predmet ustavičných diskusií o vzájomnom vzťahu prezidenta a vlády, presnejšie – kto je komu nadriadený. Ústava totiž nespresňuje ich vzájomné hierarchické postavenie. „Definícia vlády ako vrcholného orgánu výkonnej moci nevypovedá ani o jej nadradenosti voči hlave štátu, ani o tom, že musí byť nevyhnutne najvyšším orgánom výkonnej moci,“ upozorňuje ďalší český ústavný právnik Zdeněk Koudelka.

V slovenskej ústave pôvodne síce stálo, že vláda je „najvyšší orgán moci výkonnej“, ale Ústavný súd SR v svojom náleze konštatoval, že prezident jej podriadený nie je. Národná rada preto ústavným zákonom z roku 2001 zmenila charakteristiku vlády z najvyššieho orgánu na orgán vrcholný.

A keďže ústavné vymedzenie oboch orgánov je nejasné, vedie to k rôznym výkladom a sporom najmä v čase politických konfliktov. Práve vtedy býva vzťah predsedu vlády a prezidenta zvlášť napätý. Napokon, na Slovensku to pozorujeme s kratšími či dlhšími prestávkami. už tri desaťročia.

"Gratulujem ti, Miško.“ – "Ďakujem ti, Vladko.“

V roku 1993 volil hlavu štátu ešte parlament, Národná rada nepriamou voľbou. A kandidátov navrhovali parlamentné strany. V širokých vrstvách panovalo dlho pred voľbami presvedčenie, že Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), ktoré malo v Národnej rade dominantné postavenie, nominuje svojho predsedu. Ale chýba lávky, Vladimír Mečiar sa už koncom roku 1992 v úzkom kruhu vyjadril, že kandidovať za žiadnych okolnosti nebude.

"Kategoricky to odmietol, vraj má so Slovenskom plány, ktoré môže uskutočniť len na poste predsedu vlády,“ spomínal po rokoch Michal Kováč.

Mečiar poslal do parlamentnej súťaže za HZDS iného Kováča – Romana, pôvodným povolaním lekára, po roku 1990 predsedu Konfederácie odborových zväzov a federálneho poslanca. Povrávalo sa, že Mečiar sa tak rozhodol hlavne preto, lebo sa mu zdal „poslušnejší“ ako Michal Kováč, pôvodne bankový úradník, po revolúcii minister financií, posledný predseda Federálneho zhromaždenia a podpredseda HZDS.

A koho nominovali do prezidentskej voľby ďalšie parlamentné strany? Slovenská národná strana (SNS) – Jozefa Prokeša, Strana demokratickej ľavice (SDĽ) – Milana Ftáčnika a Kresťansko-demokratické hnutie (KDH) – Antona Neuwirtha.

Pri prvom hlasovaní 26. januára 1993 vyhral R. Kováč (pred Ftáčníkom ), zisk 69 hlasov mu však stačil iba na postup do druhého kola prvej voľby. Ukázalo sa, že zaň nezahlasovali ani všetci poslanci Mečiarovho hnutia.

Prví dvaja postupovali do druhého kola, ktoré sa konalo už na ďalší deň. R. Kováčovi v ňom odovzdalo hlasy 78 poslancov, kým Ftáčnikovi 31. Stále to však nebola trojpätinová väčšina zo 150 – člennej Národnej rady. Nasledovala teda druhá voľba, na ktorej sa podľa vtedy platných pravidiel už nemohli zúčastniť kandidáti z prvej voľby. Prišiel čas M. Kováča…

Tu sa na chvíľu pristavme. Viacerí politológovia a ústavní právnici (napr. Pavol Juhás, Peter Horváth, Ivan Trimaj) už vtedy vystríhali zákonodarcov, že pôvodné znenie slovenskej ústavy nastavilo pre druhé kolo voľby prezidenta veľmi prísne pravidlá. Oveľa prísnejšie, než mala napríklad ústava prvej ČSR alebo aktuálne ústavy Maďarska i Česka.

Čítajte viac O prezidentovi sa hlasovalo aj nohami

Tam sa v každom ďalšom kole potrebné kvórum pre zvolenie prezidenta znižovalo až na jednoduchú väčšinu (v prípade NR SR je to 76), zatiaľ čo u nás zostávalo rovnako vysoké. Víťaz musel získať najmenej 90 zo 150 hlasov. Mečiarovo hnutie síce malo v Národnej rade najviac, 74 poslancov, ale 90 hlasov by nezískalo ani s podporou provládnej SNS.

Preto bolo treba lobovať v kluboch opozičných poslancov, predovšetkým v klube Strany demokratickej ľavice, ktorá v parlamente disponovala 29 mandátmi. Kováč navštívil všetky poslanecké kluby a prezentoval svoj program.

Voľba sa konala 15. februára 1993 a Kováč v nej nemal protikandidáta. V prejave pred hlasovaním sľúbil, že bude prezidentom všetkých občanov. Denník Pravda vyniesol z tohto prejavu do titulkov „dôraz na potrebu sociálneho zmieru“. V komentári však noviny upozornili, že verejnosť volá po aktivistickom prezidentovi, ktorý chce vstupovať do riešenia najpálčivejších spoločenských problémov a nebude len „hlavou štátu na ozdobu“.

Kováč dostal 106 hlasov, čo znamená, že mu 32 hlasov dali poslanci iných strán. Dodnes sa predpokladá, že v tajnej voľbe zaň nehlasovali všetci poslanci HZDS.

Pre dejiny sa však zachovala blesková výmena familiárnych oslovení medzi slovenským priemerom a novozvoleným prezidentom hneď po vyhlásení výsledkov hlasovania: "Gratulujem ti, Miško.“ – "Ďakujem ti, Vladko.“

Začiatok otvoreného nepriateľstva

Každého, kto si v roku 1993 myslel, že slovenský prezident bude anglickou kráľovnou svojho druhu, ktorá podpísala všetko, čo jej pripravila vláda, museli politické udalosti rýchlo vyviesť z omylu.

Inauguráciu prvého prezidenta naplánovali na 2. marca, ale už týždeň po zvolení začal pracovať. Ostro sledovaná bola najmä jeho návšteva úradu ministra zahraničných vecí Milana Kňažka 25. februára, v čase, keď Mečiar bol na pracovnej ceste v Bruseli.

Na všeobecné prekvapenie Kováč vyjadril s prácou ministerstva plné uspokojenie. Niektorí pozorovatelia politickej scény v tom postrehli predzvesť budúcej konfrontácie a vzniku druhého centrá moci. Milan Kňažko totiž od istého času ležal Mečiarovi v žalúdku. .,,Je to najslabší článok tejto vlády,“ tvrdil premiér.

Vzájomné spory vyvrcholili, keď Mečiar vyzval svojho ministra, aby sám odstúpil, načo sa Kňažko verejne opýtal, komu podať demisiu, keď Slovensko stále nemá hlavu štátu. Mečiar mu potom nepovolil služobné cesty do Ženevy a Bruselu. "Toto odmietnutie navyše sprevádzal istý zvláštny zmysel pre humor,“ vysvetľoval Kňažko neskôr, "vraj načo by som letel do Ženevy, keď čo nevidieť poletím inak.“

Onedlho požiadal Mečiar Kováča oficiálnou cestou, aby odvolal ministra zahraničia. Nasledovalo ďalšie prekvapenie, keď prezident zvolal poradu svojich právnikov, aby mu podali výklad ústavného článku 111: "Prezident vymenúva a odvoláva členov vlády na návrh predsedu vlády.“ Z neho totiž jednoznačne nevyplývalo, či premiérov návrh hlava štátu musí akceptovať, alebo len môže.

Reakcia Mečiara nedala na seba dlho čakať a prišla v ultimatívnej forme: buď Kňažko alebo ja! Kováč to zverejnil na stretnutí s rodákmi v Udavskom s poznámkou, že nemá veľmi na výber.

"Požiadal som ministra Kňažka, aby do piatku podal demisiu, lebo ak sa tak nestane, podá demisiu predseda vlády,“ povedal.

Kováč to povedal v stredu. Kňažko demisiu nepodal, prezident ho teda odvolal na základe premiérovho návrhu. Niektorí pozorovatelia sa vtedy unáhlili so závermi, keď tvrdili, že Kováč konečne priznal farbu a že nie je schopný postaviť sa Mečiarovi.

Ale ich vzájomné vzťahy už boli naštrbené. Prezident musel premiérovi vysvetľovať, prečo sa v úrade obklopuje predstaviteľmi opozície. Prečo napríklad v svojej kancelárii zamestnal Jozefa Mikloška alebo Alojza Rajniča z KDH. Čo mu mal povedať? Verejnosti predsa prisľúbil, že jeho úrad nebude politicky jednofarebný. To však mohlo Mečiara len ešte viac vytočiť.

Čítajte viac Michal Kováč – politik morálne nevyhnutných skutkov

V lete 1993 už prebiehalo zjavné odpútavanie prezidenta od premiéra. A v jeseni odmietol Kováč návrh Mečiara vymenovať Ivana Lexu do funkcie ministra pre privatizáciu: „Nespĺňa predpoklady a pretože poznám ho i osobne, nemá moju dôveru,“ dôvodil.

V decembri 1993 premiér na mítingu svojich priaznivcov prvýkrát priznal: "Voľby prezidenta Slovenskej republiky sme prehrali“.

Ako prezident povalil premiéra

V novoročnom prejave vyzval prezident parlamentné politické strany, aby vytvorili vládu širokej koalície. Mečiara to pobúrilo a obvinil Kováča, že razí vlastnú "hradnú“ líniu, a že sa usiluje získať podporu aj vnútri HZDS.

V polovici februára 1994 vyhnal zo zasadnutia vlády vicepremiéra Romana Kováča a ministra zahraničia Jozefa Moravčíka, ktorí založili v HZDS protimečiarovskú Alternatívu politického realizmu, Kríza parlamentná sa zmenila na krízu vládnu," vyhlásil vtedy R. Kováč.

V tom čase si už Mečiar uvedomil, že je zle nedobre a začal organizovať petíciu za referendum o predčasných voľbách. Malo obsahovať aj otázku o legitímnosti mandátu poslancov, ktorí počas volebného obdobia opustili "rodnú“ stranu alebo hnutie.

Mečiarovi emisári zároveň podnikali márne pokusy zlanáriť do rozpadávajúcej sa vládnej koalície SDĽ. Ibaže to už búchal na dvere marec "poberaj sa starec“. Dráma rýchlo spela k svojmu rozuzleniu… "Pán premiér nie je ochotný partnerský spolupracovať a viesť korektný dialóg,“ vyhlásil Kováč pred poslancami parlamentu . "Nedokáže zjednocovať rôznorodé zoskupenia občanov a znásobovať politickú energiu štátu. Vzhľadom na jeho podozrievavosť je schopný spolupracovať iba s ľuďmi, ktorí sú mu nejako zaviazaní.“

Kováč síce nežiadal demisiu premiéra, ale prihral na smeč parlamentnej opozícii. Vzápätí vystúpil poslanec za KDH Ladislav Pittner s návrhom okamžite zaradiť na program schôdze vyslovenie nedôvery premiérovi a jeho vláde.

Mečiarova vláda padla, a keďže Ústava SR vo vtedajšej podobe neuvádzala presný postup v prípade vyslovenia nedôvery vláde parlamentom, prezident ju jednoducho odvolal a o pár dní menoval dočasný kabinet s mandátom do predčasných volieb.

Mečiar prijal porážku ako prehratú bitku, a nie vojnu, ale znášal ju veľmi ťažko. "Prezident Kováč do nás kopol, ublížil nám a zranil za čosi, čomu vôbec nerozumel,“ vyznal sa o šesť rokov neskôr v knihe Slovenské tabu.

Jesenné parlamentné voľby vyhralo jasne HZDS. Mečiar sa postavil na čelo v poradí už tretej vlády. S novou silou sa rozhorela "vojna“ medzi prezidentským a vládnym palácom. "Kým bude Michal Kováč prezidentom tohto štátu, pokoj nebude,“ vyhlásil Mečiar v rozhlase. To už bolo po pokuse HZDS odvolať prezidenta v parlamente v máji a po zavlečení jeho syna do Rakúska v auguste 1995.

Otvorené nepriateľstvo medzi "vládou a Hradom“ výrazne poznačilo celé prvé päťročie samostatnej Slovenskej republiky. Sprevádzali ho demarše z Bruselu i zo zámoria, vynechanie Slovenska z rokovaní o vstupe do NATO i EÚ.

V pondelok 2. marca 1998 na svetelných hodinách nad Hodžovým námestím v Bratislave, presne oproti Prezidentskému palácu, zasvietila veľká nula. Predtým táto tabuľa veľmi dlho a vytrvalo odratúvala posledné mesiace, týždne a dní účinkovania Michala Kováča na poste hlavy štátu.

470 dni bez prezidenta

To, čo nasledovalo, pripomínalo začiatok roku 1993. Voľby prezidenta v Národnej rade nemali konca kraja, museli sa viackrát opakovať. Najbližšie k zvoleniu mal v piatej voľbe vtedajší rektor Univerzity Mateja Bela Otto Tomečka, nominovaný Mečiarovým hnutím, ale v oboch kolách mu chýbali vždy 4 hlasy. Slovensko bolo nakoniec 470 dni bez prezidenta, jeho právomoci medzitým vykonával premiér, okrem iného udeľovaním amnestií.

Jesenné parlamentné voľby v roku 1998 vyhralo síce HZDS, ale nedokázalo zostaviť väčšinovú vládu. To sa podarilo širokej, ľavo-pravej koalícii a jedným z bodov koaličnej zmluvy bolo presadenie zmeny ústavy. Ich súčasťou bolo uzákonenie priamej voľby hlavy štátu.

Vládna koalícia mala v Národnej rade ústavnú väčšinu a príslušnú legislatívnu úpravu podporilo 14. januára 1999 všetkých jej 93 poslancov. Relatívne pokojnú rozpravu oživil poslanec za SNS Jozef Prokeš návrhom zrušiť inštitút prezidenta. „Spoločnosť a štát dokážu veľmi dobre existovať aj bez prezidenta,“ vyhlásil, „a to pri rozdelení jeho kompetencií medzi predsedu vlády a parlament.“ Návrh neprešiel.

Čítajte viac Prezident sa postavil premiérovi a – povalil ho

Prečo s návrhom na priamu voľbu hlavy štátu neprišli o sedem rokov skôr tvorcovia Ústavy SR? Svojho času sme o tom hovorili s ústavným právnikom Ľubomírom Fogašom, ktorý bol vtedy pri tom. „Uvažovali sme aj o takejto možnosti,“ odpovedal. „Ale napríklad z verejnej diskusie o podobe ústavy iba 9 percent zúčastnených sa prihováralo za priamu voľbu. Preto v komisii sme sa viac menej zhodli na tom, že zotrváme pri tradičnej voľbe v parlamente. Samozrejme, vtedy sme ešte netušili, že už onedlho prepukne v mladej Slovenskej republike taký ostrý politický konflikt medzi premiérom a prezidentom. A najmä medzi rozhodujúcimi politickými silami v krajine, ktoré sa nedokážu zhodnúť na žiadnej osobe jeho nástupcu, ktorá by prešla hlasovaním v parlamente. Preto sa neskôr musela ústava v tomto bode novelizovať.“

Prvá priama voľba: Rudolf Schuster

Obdobiu mečiarizmu sme sa venovali podrobnejšie, lebo založilo isté nepísané tradície a možno aj nejaký zlý genetický kód slovenského prezidentstva.

V máji 1999 sa u nás konali prvé priame voľby prezidenta. O najvyšší ústavný post sa uchádzalo 10 kandidátov, napodiv aj Mečiar, ktorý sa prihlásil na poslednú chvíľu. Do druhého kola postúpil s Rudolfom Schusterom, ktorý ho porazil rozdielom vyše 14 percent – alebo takmer 434 tisíc hlasov.

Stalo sa však akousi nedobrou tradíciou či slovenským prekliatím, že prezident a premiér si málokedy padnú do nôty. Po inaugurácii síce slávnostne sľubujú, že budú spoločnosť zjednocovať, ostré uhly vo vzájomných vzťahoch otupovať, ale dlho im to nevydrží.

Vzťahy medzi Rudolfom Schusterom a Mikulášom Dzurindom sa vyostrili na maximálnu úroveň už po necelých dvoch rokoch. Prezident v svojom prejave o stave republiky 25. mája 2001 napadal celú vládnu koalíciu, ale najmä premiéra. Tvrdil, že vládni politici sa venujú viac svojim straníckym ako občianskym problémom a jeho osobne, ako hlavu štátu, ignorujú. Hovoril akoby za opozíciu, ktorá mu nadšene tlieskala.

Po prejave podal Schuster ruku predsedovi parlamentu Jozefovi Migašovi za SDĽ, Dzurindu však obišiel. „Táto správa nebola o stave republiky,“ povedal vtedajší podpredseda NR SR Béla Bugár. „Pán prezident vniesol do prejavu žabomyšie vojny medzi parlamentom a prezidentom a premiérom a prezidentom.“

To už bolo po tom, čo Schuster v lete ťažko ochorel a v kritickom stave ho previezli do Innsbrucku, kde po zložitej operácii hrubého čreva strávil takmer dva mesiace. Vláda medzitým v zmysle ústavy prevzala časť kompetencii hlavy štátu.

„Pre tých tam som bol už mŕtvy,“ povedal neskôr v rozhovore pre Süddeutsche Zeitung na adresu Dzurindu a Migaša. "V zákulisí už mali nasledovníkov a spočítavali hlasy.

Priamou voľbou hlavy štátu sme predbehli Čechov, ktorí si ju prvýkrát vyskúšali až v roku 2013. Podľa údajov spred piatich rokov má priamo volených prezidentov polovica, 14 členských štátov Európskej únie. Z Vyšehradskej štvorky neuplatňuje priamu voľbu už iba Maďarsko.

Naďalej sa vedú spory medzi odborníkmi a laikmi o výhodách i nedostatkoch jednej aj druhej formy voľby. Podľa niektorých ústavných právnikov tým vznikol na Slovensku (najmä po úpravách právomoci hlavy štátu v ústave) poloprezidentský systém, podľa iných nie. Profesor Ladislav Orosz z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika je opatrnejší a píše o „prvkoch poloprezidentského systému“.

Profesor Klima z Metropolitnej univerzity v Prahe si myslí, že všetko závisí od ústavnoprávnych kompetencii priamo zvoleného prezidenta. V každom prípade, priama voľba prináša pre hlavu štátu novú demokratickú legitimitu. Tá v súčinnosti s jeho právomocami ustanovuje ucelený úrad, ktorý „konštruuje samostatnú, tzv. prezidentskú moc“.

Možno aj preto sa z určitých politických kruhov u nás i u našich západných susedov ozývajú po každej priamej voľbe hlasy, volajúce po väčších právomociach pre „ľudom“ zvolenú hlavu štátu…

Gašparovič: Radičovú povalili vlastní ľudia

V roku 2004 nastúpil na prezidentský post Ivan Gašparovič. V druhom kole porazil pomerne výrazne protikandidáta Vladimíra Mečiara. V priamej voľbe mal Gašparovič podporu Smeru.

Vzťahy nového prezidenta s priemerom Dzurindom a jeho druhou vládou neboli najlepšie, ale pomerne korektné. Kritizoval ju za tvrdé sociálne dopady reforiem. Vetoval celý balík zdravotníckej reformy. V zahraničnej politike sa však Gašparovič do značnej miery zhodoval so smerovaním Dzurindovej vlády.

Vážnejší konflikt medzi prezidentom a premiérom sa udial na sklonku jeho vládnutia, keď odmietol vymenovať kandidáta na post viceguvernéra Národnej banky, hoci získal podporu vlády i parlamentu. Po predčasných voľbách v júni 2006 spôsobených koaličnou krízou nastúpila k moci prvá vláda Roberta Fica.

Gašparovič neskrýval svoju spriaznenosť so Smerom-SD, vychádzal aj s Jánom Slotom, napäté vzťahy mal iba s tretím z koaličného trojlístka – Mečiarom. Vystupoval ako nadstranícky prezident a nezasahoval do sporov medzi politickými subjektmi. Keď sa však opozičné strany v januári 2008 pokúsili Ficovi vysloviť nedôveru v Národnej rade, postavil sa na stranu premiéra.

V roku 2009 sa skončilo Gašparovičovi funkčné obdobie, kandidoval však aj v ďalšej priamej voľbe prezidenta. V druhom kole porazil kandidátku opozičných strán Ivetu Radičovú, a tak sa stal doposiaľ jediným slovenským prezidentom, ktorý zastaval tento úrad dvakrát.

O rok sa konali parlamentné voľby a vyhrala ich pravicová štvorkoalícia Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ). Premiérkou sa stala Radičová za SDKÚ a s napätím sa očakávalo, ako sa vyvinú jej vzťahy s rivalom z prezidentskej voľby. Gašparovič síce vrátil do parlamentu za dva roky 9 koaličných zákonov, sám však s odstupom času tvrdí, že Radičovej vláda sa povalila sama. „Koaličné strany si prestali dôverovať a začali sa obviňovať“.

Premiérka v októbri 2011 spojila návrh na posilnenie záchrannného fondu eurozóny s dôverou svojmu kabinetu. Vyslovilo ju však len 55 poslancov, menšina Národnej rady. „Radšej budem exotom z Bruselu než by som sa mal hanbiť pred svojimi deťmi,“ vyhlásil šéf SAS Richard Sulík.

Znamenalo to koniec dovtedajšej štvorkoalície, Radičová musela podať demisiu, prezident Ivan Gašparovič ju poveril zostavením rekonštruovanej vlády do predčasných volieb, ktoré sa konali v marci 2012.

Medzitým sa však zákonom č. 356/2011 novelizovala ústava, ktorým sa posilnili niektoré právomoci hlavy štátu. Právomoci odvolanej vlády, poverenej dočasným výkonom, boli teraz viazané na prezidentov predchádzajúci súhlas. Vari ani to ešte nepripomína poloprezidentský systém? Názory právnych expertov sa rozchádzajú.

Súboj na pokračovanie: Fico – Kiska

Radičová zostala v úrade rekonštruovanej vlády do apríla 2012. V predčasných voľbách zvíťazil Smer-SD. Jej náskok bol taký výrazný (vyše 44 % hlasov pred KDH a Obyčajnými ľuďmi s 8, resp. 9. % ), že mohla vládnuť sama s podporou 83 svojich poslancov v parlamente. Vzťahy s prezidentom Gašparovičom sa pohybovali na predchádzajúcej „mierumilovnej“ úrovni.

V polčase vládnutia v marci 2014 však prišiel čas novej prezidentskej voľby. Do ringu nastúpili proti sebe dvojnásobný premiér Fico a popradský podnikateľ Kiska bez politických skúsenosti. Kampaň bola ostrá, padali nevyberavé slová. „Dobrému anjelovi“ sa ušlo obvinenie, že si zarobil peniaze úžerou na chudobných ľuďoch.

Ale druhé kolo vyhral takmer o 400 tisíc hlasov prekvapujúco Kiska. Sklamaný Fico sa vrátil na úrad vlády.

Aké mohli byť po tom vzťahy týchto dvoch najvyšších ústavných činiteľov? Po voľbách síce nastalo prímerie, ktoré s občasným iskrením trvalo takmer tri roky. Potom však vzťahy prešli do otvorenej vojny medzi dvomi palácmi. Premiér a jeho ľudia prišli s ďalšími obvineniami prezidenta, vrátane jeho daňových podvodov pri voľbách, súkromných letov vládnym špeciálom do Popradu atď.

Kiska odpovedal v správe o stave republiky, v ktorej vyzval, aby odstúpil minister vnútra Robert Kaliňák pre kauzu Baštrnák, neskôr oživil kauzu Gorila, tlačil na vládu, aby zrušila Mečiarove amnestie. Vzájomné útoky sa vystupňovali po marci 2016, keď Fico tretíkrát vyhral voľby a zostavil koaličnú vládu zo Smeru, SNS, MOST-HÍD a Siete . Prezident vo verejných vystúpeniach hovoril o prešľapoch vlády. Premiér odpovedal sériou vyhlásení o Kiskových klamstvách a odmietal sa zúčastniť na niektorých akciách jeho úradu.

A tak to s rôznymi peripetiami trvalo až do marca 2019, do piatej priamej voľby hlavy štátu. Stala sa ňou prvýkrát žena, podpredsedníčka Progresívneho Slovenska Zuzana Čaputová, keď v druhom kole porazila nezávislého kandidáta s podporou Smeru Maroša Šefčoviča. Ale to už nie je história, to je horúca súčasnosť, ktorú všetci prežívame.