Americká nespochybniteľná dominancia z deväťdesiatych rokov je, pochopiteľne, minulosťou. Predovšetkým v niekdajšom treťom svete vyrástli nové ekonomické a vojenské mocnosti a o veľmocenský „comeback“ sa pokúsilo aj Rusko.
O akejsi multipolarite však nemôžeme hovoriť v žiadnom prípade. Napríklad na čele tabuľky podielu na svetovom nominálnom HDP napriek viditeľnému poklesu sú stále USA (24 %) – a za nimi nasleduje ČĽR so 17 %. Potom dlho, dlho nič a na treťom mieste je Japonsko s 5 % – a za ním celá plejáda stredných ekonomických mocností s okolo 2–3 % (Nemecko, India, Brazília, Rusko, Francúzsko, Británia, Taliansko).
Ekonomicky by sa Spojeným štátom a Číne mohla rovnať Európska únia ako celok. Chýba jej však skutočná politická jednota a vojenská kapacita na to, aby mohla hrať úlohu reálnej svetovej veľmoci.
Rusko je ekonomicky okrajovým štátom s upadajúcou populáciou, ktorý sa vyrovná USA len v jedinej oblasti – v počte jadrových zbraní, čo je na svetovú veľmoc málo (a mali by si to uvedomiť aj slovenskí zástancovia proruskej orientácie).
Rusko v tomto momente už dokáže hrať úlohu len regionálnej mocnosti a po výkone, ktorý predvádza v súčasnej rusko-ukrajinskej vojne, aj to je otázne. Ambície zostať svetovou veľmocou vyplývajú z mentálneho nastavenia ruských elít – nie z reálnych parametrov.
India sa síce v tomto roku stala najľudnatejším štátom, pričom nahradila v tejto pozícii Čínu, ale stále je pomerne chudobná. Do konca dekády zrejme vytlačí Japonsko z tretej priečky v poradí najväčších svetových ekonomík. No nejaké skutočné ekonomické a mocenské „dorovnanie“ na úroveň prvej dvojky je aj pri optimálnom vývoji realistické asi až v druhej polovici storočia – ak vôbec. Veď indická spoločnosť a ekonomika majú množstvo „slabých miest“, ktoré môžu zabrániť skutočnému hospodárskemu rozmachu.
Čítajte viac Tie isté „nezmysly“, akurát v novom obale. Končí sa éra zeleného vymývania mozgov?
Perspektívy americko-čínskej bipolarity
Realitou tak v súčasnosti nie je multipolarita, ale azda len hypotetická americko-čínska bipolarita, pričom Čína ani nemusí plnohodnotne dosiahnuť úroveň a kapacity USA vo všetkých parametroch (ZSSR sa to tiež nikdy plnohodnotne nepodarilo). Ale pri bližšom pohľade sa ukazuje, že USA si nateraz stále zachovávajú svoju mocenskú prevahu.
Čína sa najviac priblížila Spojeným štátom v objeme ekonomiky. Lenže obdobie dvojciferného percentuálneho rastu ročne sa v Číne skončilo a nevieme, či sa podarí udržať jeho primerané tempo v budúcnosti. Možno by to vyžadovalo aj zásadnú zmenu čínskej politiky a spoločnosti, na ktorú sa súčasné vedenie štátu asi neodhodlá, lebo by mohla otriasť mocenskou stabilitou.
Objavujú sa okrem toho aj podozrenia, že čínska ekonomika je v skutočnosti menšia, než sa udáva, a štatistiky sú prikrášlené. Čo je však hlavné – pri rozrátaní na počet obyvateľov nie sú čínske výsledky nijako úchvatné.
Je to aktuálne asi 13 700 dolárov na obyvateľa, čo menej než má napríklad Bulharsko (14 800). V USA to je 80 000.
Na to si spomeňte, keď niekto začne tvrdiť, že „treba nasledovať čínsky vzor“ – čínsky model asi nie je príliš použiteľný pre Slovensko, ktorého nominálne HDP na obyvateľa je asi 23 400 dolárov – a kde si obyvatelia navykli na občianske slobody a znesiteľné pracovné a sociálne podmienky.
Demografické zmeny
Nízke HDP „na hlavu“ znamená, že veľká časť celkového HDP krajiny musí slúžiť na pokrytie základných potrieb – teda, že časť mobilizovateľná napríklad na vojenské výdavky je nižšia než v krajine, kde je HDP na obyvateľa väčšie.
V technologickej oblasti Číňania dosiahli významný pokrok. V skutočnosti ale úroveň USA dobehli len v niektorých oblastiach a predovšetkým vo vojenskej sfére vidíme, ako pýtajú technológie napríklad od Ruska. Pravda, aj tu sa môže situácia rýchlo zmeniť.
Podstatné však je, že v roku 2021 boli zahraničné platby za patentové práva v prípade Číny len asi 12 miliárd dolárov, zatiaľ čo v prípade USA 125 miliárd, Nemecka 59 miliárd a pod.
Veľmi osobitný vývoj nastal v demografickej sfére. Čína už nie je najľudnatejšou krajinou, ako bola niekoľko storočí. Už je po Indii len druhou. Navyše so svojimi 1,425 miliardy obyvateľmi už dosiahla vrchol a v minulom roku počet jej obyvateľstva začal klesať.
Je to výsledok neschopnosti prilákať imigrantov a dlhoročnej politiky jedného dieťaťa, urbanizácie, vyššieho vzdelania a pod. Paradoxne môžeme povedať, že Čína prevzala reprodukčný model bohatých krajín prv, než sa sama stala skutočne bohatou, čo bude viesť k rýchlemu starnutiu populácie. A to nie je dobrý predpoklad pre ďalší hospodársky rast. Toto je však problém veľkej časti východoázijských krajín.
Foto: BAYCREST
Vojenské kapacity
V Južnej Kórei index plodnosti klesol asi na 0,88 dieťaťa na jednu ženu, čo je znepokojujúcou predzvesťou budúcich demografických problémov. Preto ani nedávny presun hlavného ekonomického ťažiska do indo-pacifickej oblasti vôbec nemusí byť žiadnym osudovým a trvalým javom z pohľadu napríklad konca 21. storočia.
USA majú síce len 340 mil. obyvateľov – ale s perspektívou ich kontinuálneho mierneho rastu. V obrannej oblasti ČĽR systematicky buduje svoje vojenské sily. Napriek tomu ich schopnosť konkurovať americkým je obmedzená len na vlastné čínske územie, priľahlé krajiny a východoázijské moria. Dobre to ilustruje aj porovnanie námorných síl.
Pokiaľ USA majú v danom momente 20 lietadlových lodí rôznej kategórie, Čína má len päť (hoci ich usilovne stavia). USA majú k dispozícii 49 jadrových útočných ponoriek, Čína deväť. Čína síce zrejme dokáže znemožniť americkému námorníctvu slobodne operovať v západnom Pacifiku, nie je však schopná ohroziť americkú kontrolu nad svetovým oceánom, čo je hlavná medzinárodná komunikácia.
Nepomer jadrových síl je zjavný: USA majú 5 428 nukleárnych náloží, z toho 1 644 nasaditeľných, Čína 410 – pričom počet nasaditeľných nie je známy. Objavujú sa informácie o čínskej snahe vyrovnať sa v počte jadrových hlavíc USA a Rusku, ale bude to istý čas trvať.
Niektorí vojenskí špecialisti odhadujú reálnu čínsku vojenskú kapacitu na úrovni 20–30¤% americkej (nemáme priestor sa baviť o tom, ako k tomu číslu prišli a čo to znamená). Summa summarum – čínska vojenská sila bude nepochybne rásť a približovať sa americkej – ale americké parametre zatiaľ nedosiahla. Možno až v budúcnosti.
Čo je ale dôležité – USA majú celoplanetárnu sieť vojenských základní a spojenectiev.
Spojenci
K americkým spojencom popri štátoch NATO, Austrálii a Novom Zélande musíme prirátať aj Japonsko, Južnú Kóreu, Filipíny, Taiwan a celý rad latinskoamerických, ázijských a blízkovýchodných štátov. Celé toto západné spoločenstvo vedené USA predstavuje globálnu dominantnú vojenskú silu.
Napríklad spojenci USA hneď vedia podporiť americké námorníctvo 18 lietadlovými loďami – hoci prevažne ľahkými či vrtuľníkovými.
Čína s výnimkou KĽDR spojencov nemá. Rusko-čínsky vzťah sa do skutočného spojenectva pre rôzne príčiny zatiaľ nerozvinul. I keď Rusku reálne hrozí, že ekonomicky upadne do jednostrannej závislosti od Číny. V oblasti takzvanej mäkkej moci sa Čína nemôže s USA ani so západným spoločenstvom ani porovnať. Jej reálny vplyv je obmedzený na východnú Áziu, so zvyškom sveta komunikuje – po anglicky – a jej politické posolstvo je nejednoznačné.
Jeho najvýznamnejšia časť je založená na vízii „dosahovania ekonomického rastu bez nutnosti prechodu k demokracii a k rešpektovaniu ľudských práv“ – čo môže byť atraktívne pre mocenské elity viacerých rozvojových a postsocialistických krajín. Zrejme však stratí na príťažlivosti, keď sa čínsky hospodársky rast spomalí alebo v samotnej Číne dôjde ku krízovým javom.
Čítajte viac Poľnohospodár? Kto je to. Kam dospela Amerika, kam Slovensko
Oslabená americká unipolarita
Aby sa Čína skutočne dostala svojou ekonomickou a vojenskou mocou a politickým vplyvom na úroveň USA, bude potrebovať istý čas, pričom nie je samozrejmé, že ČĽR sa vôbec podarí prekonať niektoré vlastné hendikepy.
Ak sa v americkej odbornej diskusii hovorí o rivalite medzi USA a Čínou, o čínskej hrozbe alebo dokonca o tom, že Čína docielila akúsi vojenskú „rovnováhu síl“, pri bližšom skúmaní vždy dospejeme k záveru, že tieto varovania sa netýkajú celosvetovej dimenzie, ale regionálneho rámca východoázijskej a západopacifickej oblasti, kde skutočne ČĽR môže dosiahnuť alebo už aj dosiahla vojensko-mocenskú paritu s USA. Ale Čína v globálnom meradle stále nemôže byť porovnávaná s USA.
Pustiť sa do boja proti „americkému imperializmu“ z morálnych a ideologických dôvodov by bolo pre nás absurdné. Veľa by sme stratili a nič nezískali.
Pravda, Čína – dokonca aj spoločne s Ruskom – je schopná vytvoriť vlastný ekonomicko-politický „blok“ krajín, ale zatiaľ bude mať skôr regionálny charakter.
Svetový mocenský vývoj teda najskôr môžeme charakterizovať asi tak, že niekdajšia jednoznačná americká unipolarita je už síce minulosťou, no žiadna skutočná mocenská multipolarita ani bipolarita nevznikli. Súčasný stav azda priliehavo môžeme charakterizovať ako „oslabenú americkú unipolaritu“ alebo „jednaapolpolaritu“. Hoci čínsko-americká respektíve čínsko-západná bipolarita sa v strednodobej budúcnosti môže sformovať.
Reálne však hrozí rozdelenie sveta do konkurenčných – i keď nie mocensky rovnocenných – blokov a rast významu vojenskej sily v medzinárodných vzťahoch.
Pre malý štát ako Slovensko to všetko znamená, že stále je nesmierne výhodné mať USA za spojenca a byť súčasťou v zásade amerického bezpečnostného systému (napríklad v rámci NATO). Nenastal zatiaľ taký zvrat medzinárodných pomerov, aby sme museli uvažovať o zmene. Pustiť sa do boja proti „americkému imperializmu“ z morálnych a ideologických dôvodov by bolo pre nás absurdné. Veľa by sme stratili a nič nezískali.
Ako sa má zachovať Slovensko?
Slovensko je krajinou, ktorá využíva výhody amerického jadrového ochranného dáždnika a máme americké garancie podpory – teda garancie aktuálne najsilnejšej vojenskej mocnosti – pre prípad, že by sme sa stali obeťou vojenskej agresie.
Ak sa pozrieme na rozsah americkej pomoci Ukrajine, keď bola napadnutá, pritom nie je americkým spojencom, môžeme si byť istí, že v prípade útoku na štát NATO by americká podpora bola rýchla a rázna. Nemôžu predsa spochybniť vlastnú kredibilitu v medzinárodných vzťahoch.
Od nás sa vyžadujú vlastne len štyri veci: byť morálne a kapacitne pripravenými brániť samých seba, primerane a solidárne sa podieľať na obrane spomenutého západného spoločenstva (NATO, EÚ), hodnotovo a politicky zostať západným demokratickým štátom a – neexperimentovať s nejakými alternatívami, inšpirovanými vlastne len planým moralizovaním, naivným izolacionizmom, rojčením o abstraktnom slovanstve a spomienkami na to, ako sa dobre vymieňala slivovica za benzín s príslušníkmi sovietskej okupačnej armády.
O výhodách „sólového jazdca“ v medzinárodných vzťahoch, ktorý to hrá na všetky strany, môže úspešne špekulovať napríklad India alebo Brazília. Nie však štát s kapacitami a geografickou polohou, aké má Slovensko. V čase rastúcej medzinárodnej konfrontácie by sme ľahko mohli stať nie tým, kto sa postavil bokom a s úľavou sa díva na súboj titanov, ale len akýmsi objektom a priestorom veľmocenského súperenia, v ktorom by sme mohli byť doslova zomletí.