Jedného dňa teda celá škola, žiaci od veku 8 – 9 rokov až po maturitné ročníky, dostala počas dvojhodinovky za úlohu napísať svoje spomienky na udalosti od roku 1917. Analýza anonymizovaných „Spomienok 500 ruských detí“ bola uverejnená v pedagogickom časopise, čo podnietilo nielen záujem československej verejnosti, ale i ďalších deviatich ruských škôl od Istanbulu po Belehrad, ktoré rovnakou metódou doplnili zbierku na vyše 2¤400 spomienok. Aj tie vyšli tlačou, so sprievodným slovom pedagógov, psychológov i historikov. Vznikla tak nedoceniteľná zbierka svedectiev z prvej ruky, navyše zachycujúca aj udalosti, z ktorých dospelí nevyviazli živí.
Niekedy je zjavné, že sami svedkovia všetko, čo videli, do dôsledku nechápali, ale zo zafixovaných detailov bolo možné kontext spätne doplniť. Bez prípravy a konzultácií písali deti to, čo samy považovali za najdôležitejšie, čo sa nie vždy prekrývalo s „tradičným“ mediálnym obrazom diania.
Odrazovým mostíkom pre väčšinu bola prvá svetová vojna: „Najprv bola vojna proti Nemcom a potom revolúcia medzi sebou.“ „Páčili sa mi tie červené zástavy, pýtal som sa, či to bude každý rok.“ S blízkosťou vojny i bábiky robili „vzbury“ či „čakali v rade na chlieb“. Predchádzajúci majiteľ izby „bol asi bohatý, lebo steny boli veľmi dostrieľané“. „Jeden vojak chcel mamu obesiť, ale ten druhý povedal, že sa to neoplatí, že aj tak pomrieme od hladu.“
Ti šťastnejší sa naučili nové slovo: evakuácia. Z Kubáne, z Krymu, s rodičmi i bez nich sa plavili do neznáma. „Keď mama umrela na týfus, otec bol v zákopoch. Museli sme utekať a ja najstaršia, osemročná, som sa starala o päťročnú sestru a sedemmesačného brata, ale ten na Princových ostrovoch tiež zomrel.“ Emigrácia priniesla aspoň čiastočnú úľavu, no do pokoja bolo ďaleko. „Mamička si našla prácu, ale chodí domov strašne unavená a ubitá, nevládze sa s nami porozprávať.“ Ostrovom stability sa stávala škola.
Vyskytli sa i výnimky, teda žiaci, ktorých otázky dospelých na túto tému už naučili, že záujem treba koncentrovať inam a zážitky radšej dokresliť – tí sa však rýchlo odhalili neschopnosťou dôsledne si vymýšľať: „keď som sa narodil, mal som päť rokov“, „tam ma zjedol lev a pochovali ma“. Aj to bolo pochopiteľné. Ktorýsi starší študent to vystihol dokonale: „Naši otcovia neprežili to, čo sme prežili my. Oni mali čas oboznámiť sa s vraždením cez romány, ale nás tie výstrely vytrhli od rozprávok.“