Ak sa ním víkendový čitateľ prehryzie, ani neverím, že môj úškrn na Danglárovej karikatúre ho ešte naláka. Namýšľam si, že nech napíšem, čo chcem, nič sa nedeje a jedinou brzdou mi má byť vlastný narcizmus, alebo ako my intelektuáli občas zavalašíme, „sebareflexia“.
Sebareflexia je strašný bič, horší ako svedomie. Pekne povedal kedysi Jiří Suchý, „svedomie je strašný hlodavec, hlodá a hlodá“. V akej súvislosti to bolo, nepamätám sa. Vlastne ani vedieť nechcem. Vtedy sa mi videlo, že sa vyjadril akosi výstižne. Umelec nech spieva a skladá. Ak to robí dobre, väčšina radšej privrieme oči a počúvame. Z čím menej vecí je nám totiž na zbláznenie, tým lepšie vraj pre naše zdravie.
Mama prežila dobrodružne a neuveriteľne holokaust a pridružené tragédie, bojovala v Povstaní proti fašizmu, hrala divadlo. Normalizácia potom bojovala proti nej. Keď sa na niekoho hnevá, musí sa rozpamätať, prečo. Ona aj Vilma Jamnická „gumovali zlo“ zo svojich životov. Cudzie aj vlastné, lebo vraj škodí aj pleti.
Špeciálnu gumu im závidím. Agatha Christie má skvelú detektívku Slony majú pamäť, postavenú na mimoriadnej vlastnosti slonieho mozgu na nič nezabudnúť až do smrti. Lenže mať sloniu pamäť medzi ľuďmi často síce urobí z človeka slona, ale v porceláne.
Užívajúc si svoju slobodu prejavu v tomto kúte novín som, súc slon, písala, aké je ťažké hľadieť, keď sa nehodný človek prisaje na statočných a dobromyseľných ľudí. Keďže sa spoliehal na moju taktnosť voči tým dobrým ľuďom, uškŕňal sa mi do tváre, hoci narobil toľko zlého, že by nepomohla ani najlepšia guma. Písala som teda o tom, aké dôležité sú referencie a dobrá povesť. Nie kvôli naničhodníkovi, ale kvôli tým, na koho prenáša svoju špinu. Veď vieme, že zamazaná sviňa sa rada o druhých obtrie.
Dobre, ale nebárs – zvykne sa vravieť v slovenských rozprávkach. Šliapla som do diplomatického porcelánu. Akciu, kde sa nehodný chlapík inkorporoval, ostatne bolo tam takých až nad hlavu, ako všade, usporadúval cudzí štát. Cudzí štát sa urazil, lebo prekvapujúco čítal môj rohový článok a telefonicky ma napomenul. Normálne som sa v tej chvíli chcela vygumovať.
Na druhý deň som po prekonaní paniky z prípadného poškodenia záujmov SR po desaťnásobnom prečítaní písačky spustila sebareflexiu. Nepomohlo. Fakt neviem, či mám byť hrdá, že ma číta cudzí štát, alebo sa mám znepokojovať, že ma sfúkol. A furt neviem ani, aká hĺbka a šírka je pre ľudsko-sloniu pamäť najbezpečnejšia.