Ako dvanásťročnú ma priťahovali rozprávkové epizódy s hovoriacim kocúrom Begemotom, hovoriacimi oblekmi, upírmi či divožienkou Margarétou, lietajúcou na metle. Na vysokej škole som sa zabávala na cynickom diablovi a jeho suite, groteskných výjavoch moskovského literárneho života 30. rokov a na trpkosmiešnom pachtení Bulgakovových figúrok po rozličných životných blahách.
Pred rokom sa mi kniha odhalila v oveľa zlovestnejšom svetle. Zrazu tu vystúpili mĺkvi uniformovaní muži, ľudia, miznúci zo svojich bytov, zatvorení na psychiatrii, ktorí boli rovnakou súčasťou Bulgakovovho sveta ako komunálne byty alebo dobové dychtenie po valutách a nedostupnom tovare… Ukázal sa svet, ktorý bol v takom stave, že tam musel prísť vykonávať spravodlivosť diabol. Svoj zmysel nadobudol i príbeh Jošuu a Piláta Pontského. Z groteskného príbehu o výčinoch „čiernej mágie“ v nevľúdnej realite stalinistického Ruska vystúpilo podobenstvo o konfrontácii slova a moci, o vnútornej sile vystúpiť z konvencií a žiť v pravde, popri ktorej je konformný život pominuteľný a úbohý.
O tom, že sa Bulgakovov román svojou mnohovrstevnatosťou dostal do rôznych kontextov, svedčí aj čitateľská reflexia prvého nescenzurovaného vydania, ktoré vyšlo až 27 rokov po smrti autora. V Česku bol vydaný v úplnom znení vďaka osobným kontaktom prekladateľky Aleny Morávkovej so spisovateľovou manželkou Jelenou Sergejevnou Bulgakovovou v roku 1968. Doslov Miluše Očadlíkovej k nemu je datovaný augustom 1968. Text sa tak aktualizoval v rovnako tragických dejinných súvislostiach, v akých ho Bulgakov od roku 1928 do svojej smrti písal.
V rovnakom roku vyšiel album Beggars Banquet Rolling Stones, ktorý otvára pesnička Sympathy for the Devil, inšpirovaná Wolandom. Mick Jagger dostal knižku od Marianne Faithfull a prečítal ju za jednu noc, hovorí jedna z popkultúrnych legiend. Jaggerov diabol tu cynicky komentuje dejiny ľudstva, ktoré si pri páchaní zla vystačí aj bez neho.
Majstra a Margarétu však nemožno uzavrieť len v historickom kontexte tragického 20. storočia. Neprehliadnuteľne sa tu tematizuje i Bulgakovovo presvedčenie o sile skutočného umenia, ktoré vzniká v prostredí ôintímnosti kultúrnej duchovnosti" (J. Lotman). Majster píše svoje dielo odvrátený od hluku sveta, usilujúc sa zostať verný predovšetkým sebe. Oproti nemu sú tu predvedení literáti, prežierajúci sa v spisovateľskom dome Gribojedov, ako „ananásy v skleníku“, načúvajúci „tepu doby“. Pre nich je literatúra len prostriedkom sebapresadenia, výrazom umeleckej prevádzky.
Majster, roztrpčený z nešťastia, do ktorého ho jeho dielo priviedlo, svoj rukopis páli, napokon, tak ako pálil aj sám Bulgakov. Woland ho však na konci románu drží neporušený v rukách a vraví: „Rukopisy nehoria.“ A má pravdu. To, čo z literatúry pretrvá, nie sú podenkové napĺňania politických či literárnych smerníc, programov a mód, ale texty, ktoré nemusia odvádzať daň dobe, pretože vznikli predovšetkým z vnútorných zadaní.