Chcem si to overiť a nachádzam verše, v ktorých Faust s povzdychom hovorí, že kým jedna z nich ho púta k pozemskému svetu, druhá ho povznáša k výšinám. To všetko robím bez toho, aby som sa vzdialil od počítača, tieto klasické verše spolu s komentármi nachádzam na internetových adresách. Ako vždy, aj teraz ma k nim priviedol vyhľadávač Google: dá sa povedať, že som si Faustove slová vygoogloval. V tej chvíli si uvedomujem nielen to, že v nás stále prebývajú dve duše, ale aj to, akú zvláštnu, predtým nepoznanú podobu nadobudol jeden z tých svetov, kam sa dostávame.
Je tu, pravdaže, ešte stále svet materiálnych, zmyslovo prístupných vecí, svet obklopujúci nás farbami, chuťami a vôňami. Skutočnosť, že nám ho sprostredkúvajú zmysly, by nám nemala zastierať, že sa v ňom vyskytujú aj také výsostne kultúrne, duchom predchnuté predmety, akým je vytlačená a zviazaná kniha. Rád priznávam, že nie som nezaujatým pozorovateľom tých regiónov sveta, kde sa takéto knihy vo väčšom množstve vyskytujú. Je to prostredie, kde sa oddávna cítim doma a keď sa z neho musím vzdialiť, beriem si so sebou aspoň jeho súčasti. Predpokladám však, že nehovorím len za bibliofilov, keď poviem, že kniha v sebe skrýva súbor vlastností, v ktorom sú tie materiálne, dané jej tvarom, povrchom, druhom papiera a typom písma, prepojené s ideovým obsahom vytlačených znakov.
Lenže práve kniha nám dnes ukazuje, aké nepevné je toto spojenie vnímateľnej matérie a ideí. Sme svedkami toho, že idey sa premieňajú na informácie, zhadzujú zo seba papierovú schránku, ktorá im dosiaľ poskytovala oporu, a v podobe digitalizovaného súboru vstupujú do kyberpriestoru. K tým knihám, ktoré boli a stále sú súčasťami nášho bezprostredného okolia, k týmto verným spoločníkom, ktorí na nás čakajú na policiach knižníc, potom celé dni ležia na nočných stolíkoch a večer pokorne prijímajú poznámky na okrajoch stránok, sa pridávajú ich nehmotní elektronickí dvojníci.
Treba uznať, že elektronické knihy majú niektoré nespochybniteľné prednosti: nezaberajú miesto, nesadá na ne prach, ak ich nemáme doma, nemusíme za nimi chodiť do kníhkupectiev a knižníc, skrátka, v akomkoľvek množstve ostávajú prenosné a disponibilné. Sú však tieto ich vlastnosti natoľko dôležité, že sa pre ne vzdáme pôžitkov, aké poskytuje listovanie v starých vydaniach, návraty k dôverne známym stránkam a sám pobyt v knižniciach alebo antikvariátoch?
Rozhodnem sa, že túto dilemu vyriešim činom. Vstávam a vyberám z knižnice knihu, ktorá tam na mňa čakala, aby mi svojím jedinečným spôsobom tlmočila slová starého Fausta o dvoch dušiach prebývajúcich v jeho hrudi. Cítim, že by som sa jej mal za svoje ignorantstvo ospravedlniť. Neskoro večer, už znovu za počítačom, čítam na monitore správy. Dozvedám sa, že Google vyhral súdny spor s predstaviteľmi autorských zväzov a môže pokračovať v sprístupňovaní kníh na internete. Znovu si uvedomujem, že aj v mojej hrudi sú dve duše. Jedna z nich sa potešila, druhá je trochu znepokojená. Nie je to nijaký dramatický konflikt, takže asi nevyústi do podpísania zmluvy s diablom. No prebúdza tušenie, že dodatky k tej zmluve, ktorú sme bez pozorného prečítania podpísali s vládcami digitálneho sveta, nie sú pre náš život celkom nepodstatné.