Už si uvedomuje, že obraz sveta v režimných médiách sa často veľmi líšil od súkromných názorov, no tu si odporovali navzájom i články v dobovej tlači, aj pamätníci medzi sebou. Hoci nešlo o žiadnu horúcu tému – bavili sme sa o úspešnosti politickej indoktrinácie mládeže v polovici 50. rokov.
Titulné stránky časopisov stále prinášali portréty usmievavých mládežníkov. Denníky prekypovali správami o uvedomelých zväzáckych kolektívoch, ich záväzkoch, rezolúciách, vyznamenaniach, o účasti na takom či onakom školení.
Čosi však muselo byť inak, pretože sťažnosti komunistických funkcionárov na nezáujem dorastu o účasť na činnosti Československého zväzu mládeže neustávali. Svedčí o tom ďalší zdroj informácií – zápisy zo straníckych konferencií i stranícka tlač prinášali sťažnosti nielen na mládežnícku pasivitu, ale vyplývalo z nich, že „masové“ členstvo vo zväze sa týkalo výlučne žiakov a študentov, ktorých mohla donútiť škola. Učni, mladí robotníci a roľníci na podobné záležitosti kašľali. Celá tretina z tých, ktorí nakoniec na pracovisku vstupovali do strany, „neprešla prípravou ani nebola získaná prostredníctvom ČSM“, ale ich presvedčenie vstúpiť si dali ako osobný záväzok starší súdruhovia.
Aj v kritike zo strany „nepriateľských“ živlov bolo ťažké nájsť jednotiacu líniu. Na jednej strane opisovali hrozivú úspešnosť komunistov v ideologickom vplývaní na mládež hraničiacom s vymývaním mozgov, aj silu ich mocenského tlaku, akou si dokázali vynucovať masovú účasť. Súbežne však padali výčitky, že práve tie isté schôdze, školenia, brigády a iné zväzácke akcie sú vlastne len praktickým krytím pre bujaré opilstvo, neviazaný sexuálny život a iné nemravnosti. Zápisy rozhovorov s emigrantmi alebo západnými občanmi po návšteve v Československu, ktoré následne spracúvali analytici Rádia Slobodná Európa, tak zachytili i fámu, že pod rúškom okresného zväzáckeho sekretariátu vraj v Púchove roku 1955 fungoval „exkluzívny homosexuálny klub“, ktorý sa „v komunistických kruhoch tešil veľkej obľube“.
Realita však bola iste oveľa fádnejšia, pretože v roku 1958 sa už verejne priznávalo, že najväčším nepriateľom výchovy socialisticky uvedomelej mládeže nie je triedny nepriateľ, ale nudnosť a nezáživnosť režimnej ponuky. Programová indoktrinácia sa nedarila, cieľom sa stalo aspoň zachovať vonkajšie zdanie organizovanosti a výchovného vplyvu. Po desiatich rokoch od získania moci stále ostávali jedinými ako-tak účinnými odporúčanými nástrojmi na získanie mládeže „krúžky venované jej prirodzeným záujmom“, ako „varenie, poznávanie krajín, ping-pong“.