Organizoval a moderoval tam Improligu – tak sa volalo podujatie, počas ktorého súťažili dve trojčlenné družstvá – a mojou úlohou bolo obdarovať víťazov knihou. Zvíťazilo vtedy družstvo improvizátorov, do ktorého patril básnik Vlado Janček – a zvíťazilo najmä vďaka nemu.
Improvizácia je umenie chvíle a Vlado Janček je básnik, ktorému na básnický výkon stačí naozaj iba chvíľa. Chcel som na to upozorniť aj vo svojej nedávno vydanej knihe Ťahák z dejín slovenskej literatúry alebo Od Lomidreva po Malkáča, no musel som ju o polovicu skrátiť – aj kapitolka o Jančekovi padla tomu kráteniu za obeť. Nič to, zmienim sa o ňom teraz. Všimnime si jeho báseň Ópium:
Anička, dušička, nekašli, aby mak pri tebe nenašli.
Báseň má iba osem slov – a všetky sú prevzaté z ľudovej piesne, iba jedno je zľahka pozmenené. Ak to porovnáme s výtvarným umením – podobný postup používajú sochári, keď nechávajú kameňu pôvodnú krásu, iba ho „poznamenajú“.
Jedno-dve písmená stačili Vladovi Jančekovi na to, aby si povedal svoje aj v básni Recepcia:
Víno, ženy, spev a tanec, tak si žije veľvychcanec.
Alebo v básni Bank's not dead:
V banke je klietka hanby, v klietke je klientka banky.
Už v deviatom storočí nás Konštantín Filozof v Proglase ubezpečuje, že „tak ako každé semeno a brázda potrebuje aj srdce človeka dážď Božích písmen…“
Vlado Janček Konštantínovu myšlienku overuje pokusom, pri ktorom ju privádza do krajnosti. Nepotrebuje dážď. Skúma jednu kvapku.
Pekný pokus – no to krátke spojenie medzi súčasnou poéziou a Konštantínovou myšlienkou vo mne vyvolalo obavu.
Čo ak slovenčina opíše kruh a po vyše tisícročí sa vráti na svoj začiatok? Čo ak dážď Božích písmen zrazu vyschne?
Nedávno som sa totiž kdesi dočítal, že na našej planéte každý deň zaniká niekoľko jazykov a ani slovenčina nemá vyhraté. Teraz ešte nie je dôvod na paniku – no čo bude o sto rokov? Veď už dnes väčšina slovenských spevákov spieva po anglicky…
Či to boli naši anonymní ľudoví básnici, či Hollý, alebo Sládkovič, už od staroveku je tu tá záhada: ako to, že vládali vôbec otvoriť ústa? Ako to, že nepomreli hladom? A evokuje ju aj poézia Vlada Jančeka. Ako a z čoho dokáže vlastne vyžiť „básnik jedným písmenom“?
No hľa – žije. Ako uvádza vo svojom encyklopedickom hesle, „zamestnal sa v reklamnom priemysle“. Iste ani tam sa jeho stôl neprehýba pod Božími darmi, našťastie on aj otázku stravovania berie s nadhľadom, ako o tom svedčí báseň Aká, taká:
Museli zjesť niečo z piatka:// //kaká matka, kaká Katka.
Nuž, nech sa jemu aj jeho poézii ešte dlho darí prežiť – čo aj len o jednom písmene.