Autá trúbili, predbiehali sa. Medzi nimi sa flegmaticky predierali muži v moderných oblekoch aj v ľanových habitoch, ženy v značkových rifliach aj so zahalenou tvárou. Občas niekto stiahol predné okienko a zakričal čosi po arabsky. Zovšadiaľ znela krikľavá, hlasná hudba. Chudobné deti núkali papierové vreckovky za pár šupov.
V taške ležala moja kniha preložená do arabčiny, ktorú nás, spolu s Inou Martinovou, vyslalo prezentovať Literárne informačné centrum. Kým sa taxík popredieral úzkymi uličkami a doviezol nás do hotela, na mesto sadla tma. Život v uliciach sa rozprúdil ešte viac a mne bolo jasné, že Káhira žije najmä v noci.
Pred prezentáciou ma prepadla nervozita. V meste, kde ešte pred týždňom strieľali radikálni islamisti, môže byť kniha spisovateľky hlásiacej sa k feminizmu "čistá” provokácia. Držiac sa hesla "kto sa má utopiť, toho neobesia”, sme s kolegyňou nastúpili do taxíka a absolvovali asi tú najšialenejšiu jazdu. Egyptskí šoféri sú čarodejníci. Dokážu urobiť z dvojprúdovky päťprúdovku a škrabance na kapote im vôbec neprekážajú.
Témou 45. ročníka Medzinárného knižného veľtrhu na výstavisku v Heliopolise bola "Kultúra a identita”, najmä téma kultúrnych hraníc. Obavy z teroristických útokov nám zaistili viacnásobnú kontrolu kabeliek. Biele stany boli plné vydavateľov a kníh.
Arabské písmenká na obálkach kníh mi pripomínali ornamenty, ktoré spolu s farebnými obrázkami vyzerali skôr ako kvety než knihy. Návštevníci nakupovali, smiali sa, diskutovali. Vládla veľmi uvoľnená atmosféra. Ľudia, ktorí prišli na čítačku, boli otvorení a veľmi zvedaví. Pýtali sa, ako vnímam arabskú jar a ich boj za slobodu, pýtali sa na dodržiavanie ľudských práv, zaujímala ich naša literatúra aj problémy, ktoré máme na Slovensku po nežnej revolúcii.
Kritika na román z pera egyptského novinára bola podrobná a pozitívna. Uvedomila som si, aké som mala voči tejto krajine predsudky. Zábery z násilných demonštrácií v médiách spôsobili, že som očakávala hnev a náboženský fanatizmus a ja som stretla moderných ľudí, čo majú záujem o feministickú literatúru.
Zaujímavé je, že som po troch dňoch pobytu v Egypte nachádzala malé "podobnosti” s našou krajinou. Napríklad kníhkupectvo Al Kotob Khan, kde som mala druhú prezentáciu, mi atmosférou neuveriteľne pripomínalo kníhkupectvo Artforum.
Napriek tomu, že Múzeum moderného egyptského umenia (ktoré som chcela navštíviť) bolo z bezpečnostných dôvodov zatvorené, cítila som sa na uliciach bezpečne. No a keď som na ulici pred egyptskou Operou videla spať bosého bezdomovca, mala som pocit, že som doma. Je mi jasné, že Egypt čaká na ceste k slobode ešte dlhý a zložitý proces. Al-Qahira (arabsky Víťazná) však už teraz ostáva verná svojmu menu.