Tieto slová mi často prichádzajú na um pri počúvaní správ o udalostiach, ktoré sa v súčasnosti odohrávajú na Ukrajine. Keď je reč o pôsobení agentov poverených vyvolávať nepokoje, keď počuť, ako sa interventi vydávajú za ochrancov poriadku a anexia časti územia susedného štátu za príspevok k zachovaniu mieru, skoro mimovoľne mi to pripomína intrigy, propagandistické manévre a vojenské zásahy, po ktorých sa v minulom storočí začali niektoré z jeho temných období.
K pocitu, že niečo veľmi podobné sa už raz odohralo a neprinieslo to ani mier, ani spravodlivé rozdelenie hraníc, prispieva aj kombinácia bezmocnosti, ľahostajnosti a krátkozrakého egoizmu, s akou verejnosť v našej časti sveta správy o ruskej agresii prijíma. Všetky tieto pripomienky minulosti sú nanajvýš znepokojivé, čo však nijako nebráni tomu, aby do ich vyznenia nevstupovala propagandistická mašinéria, ktorá im svojou hrubozrnnou demagógiou dáva zreteľné znaky frašky.
Nedávno sme boli svedkami ďalšieho dejstva tejto frašky. V programe ruskej televízie sa Edward Snowden prostredníctvom telemostu obrátil s otázkou priamo na ruského prezidenta. Bývalý americký agent, ktorý sa preslávil vynesením údajov o rozsiahlom ilegálnom odpočúvaní, položil svojmu ochrancovi (a vlastne aj kolegovi) otázku, či Rusko sleduje, uchováva a analyzuje komunikácie miliónov obyvateľov.
Je ťažké pochopiť, ako inteligentný, hoci aj dosť naivný človek mohol takúto otázku položiť s očakávaním, že dostane úprimnú odpoveď. Ešte nepochopiteľnejšia je jeho viera, že sa zúčastňuje na otvorenej diskusii s prezidentom krajiny, a nie na prísne kontrolovanom propagandistickom podujatí. To už nie je naivita, to je priamo hlúposť. Z úst toho, kto opakovane tvrdil, že nijaké ruské sily nie sú na ukrajinskom území a že správy o ruských provokatéroch sú lživé, sa Snowden dočkal jedinej možnej odpovede: v Rusku je vraj činnosť špeciálnych služieb prísne kontrolovaná spoločnosťou a podriadená zákonom. Chýbal už len dôvetok: ako napokon všetko v tejto krajine.
Snowden sa neskôr vyjadril, že ho Putinova odpoveď neuspokojila. Možno mu pomaly dochádza, akému zámeru nevdojak poslúžil. Keby trochu poznal dejiny, možno by si uvedomil, akých ctihodných predchodcov mal v galérii západných intelektuálov, ktorí svoj (často oprávnene) kritický postoj k politickým a sociálnym pomerom vo vlastných krajinách spájali s obhajobou sovietskeho režimu všeobecného špicľovania a masového väznenia nevinných ľudí v gulagoch. A keby aspoň zbežne sledoval správy o ruských intervenciách do vývoja na Ukrajine, neušlo by mu, ako sa na nich podieľajú tajné služby a odpočúvanie komunikácie. Takto mu zatiaľ ostáva len úloha užitočného idiota v propagandistickej fraške.