O ľuďoch: Trpaslík na stĺpe

„Sme ti toho postgraduála pustili,“ povedala členka výberovej komisie. „Fajn, bude vám a krajine skvelou vizitkou,“ povedala som spokojne. „No,“ povedala hĺbavo známa, „tváril sa príliš samozrejme. Skoro mu to uškodilo.“ „Ešteže len skoro. A ako sa mal tváriť?“ vravím falošne, veď viem, že sa mal tváriť prosebne a ponížene.

23.05.2014 06:00
debata (11)

„Pozri, moja, nepreukázal úctu ani pokoru.“ „Komu?“ „Akože komu? Nám. Komisii.“ „Preboha, hádam vám nenadával? Či ako?“ bola som už taká falošná, až ma išlo zadusiť. Navyše som sa zľakla, že ma známa vzápätí osloví „mojko“. Oslovila. „Mojko, neboj, musí mi na Vianoce doniesť zipsové vrecká do ľadničky, nech vie, že nič nie je zadarmo. Musí vedieť, komu za čo vďačí. Nič nie je len tak.“ Mojko si uvedomil, že aj od neho sa očakáva vďačnosť a just sa zatváril ako nevedomé teľa.

Vrecká, za ktoré blahorečím kapitalizmu, dostať v každej drogérii. Nie sú síce americké, sú nemecké. Rozdiel žiadny. Postgraduálny študent bol taký výnimočný, že som bola vďačná, že sa dal uhovoriť na reprezentáciu krajiny. Komisia mohla byť vďačná, že má k dispozícii kvalitu a nespraví si hanbu. A pani Mojková mohla byť vďačná, že som jej nezavesila.

Nič nie je také poklesnuté, ako vyžadovanie vďačnosti za skutky, ktoré patria do našej pracovnej aj životnej agendy. Je aj v našom záujme, aby sme mali s blížnymi nenulové vzťahy, na nich totiž stojí ľudské spolužitie. A je v našom dlhodobom záujme, aby sme sa, ako len vládzeme, nesprávali ničomne. Nevieme, kedy a ako nám ničomnosť oplatia. Ak aj neoplatia, dosť zlé je stratiť tvár. Bez tváre nás nevidno. A byť neviditeľný je niekedy horšie ako byť mŕtvy.

Nič však nie je také oplzlé, ako verejné parazitovanie na cudzom nešťastí a biede. Charitatívne candrbály, televízne obdarovávanie, teatrálne zbierky. Parazit sa priživuje. Cicia, tým škodí. Cirkusantsky predvádza vlastnú ušľachtilosť a menejcennosť voči nedostatoč­nosti obdarovaného. Berie dôstojnosť a puchne ponížením druhého. Na iný spôsob rastu totiž parazit nemá. Ponížený človek stráca silu, životaschopnosť. Stráca vieru vo svoje práva. Tiež stráca tvár. Už sa ani sám nevidí v zrkadle.

Čím sa líši vyžadovanie vreciek od študenta od medializovanej charity? Len mierou a viditeľnosťou. Autormi sú vždy trpaslíci. A trpaslík hore na stĺpe je aj tak trpaslík. Seneca o nutnosti tichého milosrdenstva a neviditeľnej dobročinnosti dokonca napísal celú knihu.

© Autorské práva vyhradené

11 debata chyba
Viac na túto tému: #charita #vďačnosť #ľudské spolužitie #medializácia