Niet pochýb, že ide o unikátnu publikáciu nedávno zosnulej výnimočnej odborníčky, no argumenty, medzi ktorými prevažuje ten, že ide o jednoducho napísaný čítavý text, považujem za určité zľahčenie, ktoré nemusí byť najlepším odrazom „štandardov“ nášho prostredia.
Všetci, ktorí píšeme o umení, vieme, že podať zložitý problém jednoduchým spôsobom je okrem nevyhnutnej prítomnosti prirodzeného talentu tým najvyšším štádiom našej potenciálnej erudície. Ide o proces, ktorý sa nedá žiadnym spôsobom oklamať, k takémuto cieľu sa treba tvrdo prepracovávať – možno desaťročia. Ive Mojžišovej sa to podarilo. Na druhej strane vieme, aké je dôležité popularizovať dejiny nášho vizuálneho umenia v spoločnosti, v ktorej vzdelávanie tohto typu stále veľmi chýba a ktorej identifikácia s výnimočnými hodnotami spomedzi celej kultúry je len stopová. V tejto súvislosti sa mi zdá, že „ľahkosť“ uvedenej publikácie môže byť nielen dobrým sprievodcom dejinami slovenského „bauhausu“, ale tiež argumentom v rukách tých pohodlných, ktorí chcú svoje vzdelávanie obmedziť na najnutnejší prehľad typu učebnice či slovníka.
Treba si však uvedomiť, že k vzdelaniu žiadne takéto skratky nevedú. Ak chceme pochváliť Mojžišovej knihu za jej skutočnú hodnotu, musíme ísť ďaleko za jasnosť jej jazyka a vidieť v nej množstvá otvorených otázok a naznačených ciest pre ďalšie skúmanie tejto v klasickom zmysle možno jedinej systematickej vizuálnej avantgardy na Slovensku. Dokonca aj tých ciest, ktoré pripúšťajú kritický komentár a polemiku s autorkou.
U nás zväčša platí pravidlo, že monografické spracovanie umelca, obdobia či umelecko-historického problému je koncom snaženia a uzavretím celého bádania. Vzniká tým dojem nedotknuteľnosti, to je však veľká chyba. Skutočná intelektuálna nadstavba (nielen) podľa môjho názoru začína až v momente, keď sa stretnú prinajmenšom dva odlišné či doplňujúce sa názory, predstavujúce nevyhnutné penzum preverených informácií a navzájom vyjasnených interpretácií – len toto je cesta k prekonaniu etapy neustáleho faktografického mapovania, ktoré aj výpravným publikáciám často dominuje. Myslím si, že je načase prestať očakávať, že každá nová publikácia má znova a znova plniť didaktickú rolu pre tých, ktorým chýbajú úplné základy kultúrneho vzdelania, ktoré už mali dávno možnosť doplniť si inde. Napríklad kniha Ivy Mojžišovej si takýto cajch isto nezaslúži.
Berme ju ako začiatok v prekonávaní stále málo priepustného delenia medzi vizuálnym umením a dizajnom. Mám pocit, že Mojžišovej celoživotná investícia do mapovania našich medzivojnových avantgárd má v sebe veľký potenciál, ktorý napriek všetkému ešte nemusí byť úplne docenený.