Priestranné patio plné kvetov, stromov a paliem ochladzuje slnkom rozhorúčený vzduch. Kamenná socha bohyne Tlazolteotl rodiacej dieťa čupí v kríkoch a načúva tichu. Vôňa čerstvo uvarených „tamales“ uteká po dome ako neposlušný pes. V izbách vládne príjemné prítmie. Hlinené náhrdelníky na stene sa občas jemne zachvejú v prievane, na stole ležia zažltnuté listy a fotografie.
Vkročím do jedálne. Jasnožltá podlaha, stôl aj stoličky ma na chvíľu oslepia, akoby som vkročila do slnka. Pri peci stojí žena a pečie burritos. Usmeje sa na mňa. Bradou ukáže na malú otvorenú miestnosť, v ktorej stojí drevená posteľ s baldachýnom. Leží v nej Frida v pestrých šatách, s kvetmi vo vlasoch. Díva sa do zrkadla pripevneného nad posteľou. Vedľa seba má stolček s ceruzkami, v ruke drží skicár. Niečo kreslí. Malá čierna opička ležiaca v jej lone zaškrieka, skočí na zem a vybehne z izby. „Chinchi!“ zakričí Frida a ja sa rozbehnem za škriekajúcim opičiakom. Chlpatý opičí chvost ma dovedie do pracovne.
Obrovské okno, masívny stôl. Na stole ležia štetce, farby, paleta, skice a fľaštičky. Za maliarskym stojanom sedí na invalidnom vozíku iná Frida. Oblečená v bielej blúzke a dlhej sukni, vlasy jej prepletá fialová stuha. Má vážnu tvár. Sústredene nanáša na plátno farbu. Čiernou vyfarbuje masku na tvári tmavej ženy s obnaženými prsami. Žena dojčí. Bábätko má Fridinu tvár. Z prsníka stekajú do jej úst kvapky mlieka. Frida sediaca na vozíku prestane maľovať, natiahne ruku a bez toho, aby sa na mňa pozrela, mi podáva štetec. Vymením jej štetec a ona domaľuje na obraz rastliny a listy, ďalším kvapky dažďa, inou farbou ornament na detskej košieľke aj dojkin prsník.
Keď je obraz hotový, podáva mi ho do rúk, ja ho ukladám na červenú zem a opriem ho o stenu. Frida maľuje ďalšie a ďalšie plátna. Obraz Čo mi dala voda, o ktorom tvrdila, že vôbec nie je surrealistický, ale je v ňom zachytená jej životná realita, obraz Samovražda Dorothy Haleovej, na ktorom namaľovala herečku presne v tých istých šatách, v akých spáchala samovraždu. Plátna pod jej rukami priam kvitnú, za okamih je na svete nezabudnuteľná maľba Myšlienky na Diega, na ktorej má Frida oblečený nádherný kroj Tehuana, z oblasti, kde sa dodnes udržiavajú matriarchálne tradície, alebo portrét Ja a moje papagáje, ktorý namaľovala počas svojho ľúbostného románika s Nickolasom Muraym.
Zvečerieva sa a ja ukladám ďalšie a ďalšie obrazy, plné smútku, smrti, bolesti aj staromexickej mytológie. Pracovňa je už plná kresieb Fridy Kahlo, každučký štvorcový centimeter vypĺňa jej umenie, až sa maliarka na vozíčku stráca a mizne. Akoby ju pohltili vlastné maľby. Čosi ma zobudí. Pár očí sa mi díva do tváre. Chvíľu mi trvá, kým pochopím, že je to môj pes. Vybehnem s ním pred dom na trávnik. Všade je ticho. Premýšľam nad mojím snom a nad geniálnou maliarkou, ktorá už nie je medzi nami, od trinásteho júla presne šesťdesiat rokov.