Vraždilo sa tam odušu. Spoznali sme sa v bare na internáte Větrník pri stole slovenských študentských štamgastov. Edgar si v Prahe za nepatrné štipendium robil doktorát z filozofie. Slovenčinu mal lepšiu ako mnohí chalani. Asi preto dostal ponuku vstúpiť do pražskej pobočky Matice slovenskej. Na námietku „nevidíš, že som černoch?“ dostal odpoveď „no a?“
Zblížili sme sa, keď na náš stôl zaútočili Sudánci, lebo som odmietla s opilcom tancovať medzi stoličkami. S výkrikmi „špinavý neger, špinavá Židovka, špinaví Slováci!“ mi rozbili nos a všetkých nás vyhádzali z okien. Bolo to komické, boli černejší od Edgara. Pod oknami bolo veľa snehu. Ledva sme sa vyhrabali a cez kláštorný kaňon ušli na dievčenský internát. Niekoľko dní ma nos veľkosťou trápil trikrát viac ako úchylný rasizmus.
Bývala som s medičkami. Boli sme na úzko s peniazmi. Ísť do divadla, kúpiť knihy či pančuchy znamenalo „darovať“ krv za peniaze aj na požičaný občiansky preukaz. V internátnej kuchynke nás Edgar učil lacno variť: sýtu prílohu z detskej krupice, nahusto zavarenej do vody; sardinky z konzervy opražené na cibuli a paprike.
Kamarátka Eva a ja sme rodili naraz, Edgar mal dcérku s Bratislavčankou o mesiac skôr. Za každého počasia sme vyrážali s kočíkmi od propeleru po Park kultúry a oddychu. V ľudoprázdnom vestibule za šatňou som dojčila, koho bolo treba. Edgar, najstarší z jedenástich detí evanjelického pastora, nás priebežne učil: „Daj už praženičku, len zo žĺtka, bielok je zle tráviteľný. Už treba do ruky suchý rožok, bude si šúchať ďasná, pôjdu mu zúbky.“
Na nábreží sa zakaždým našli zvedavci: „Môžeme sa pozrieť? Jéj,“ a strkali hlavy do Edgarovho kočíka. Vrelo vo mne. Vravím: „Eddie, vymeňme si kočíky.“ „Dobre,“ zazubil sa Edgar. Dve obstarožné panie, každá z jednej strany, bez slova vopchali hlavy v kožušinových čiapkach do Edgarovho kočíka.
Z fusaka na ne diabolsky zagánili obrovské modré očiská môjho syna na bielučkej tvári spod blonďavej rovnej ofiny. „Ježišmárjajózef,“ vykríkla jedna. „Pre boha živého!“ zvolala druhá a prežehnala sa. Doktor filozofie vyceril belostný chrup v krásnej čokoládovej tvári. Pomaly zdvihol pravicu a zahromžil ľubozvučnou slovenčinou: „Nevezmeš meno Božie nadarmo a nevstúpiš do Matice slovenskej!“