Baranie rohy začnú trúbiť,
trúbky zaznejú!
Na vojnovú bitku mu stačila hudba.
Ráno rozkázal deťom kričať,
a hradby padajú!
Jozue „bojoval“ v minulom čase, ale hradby „padajú“ v prítomnosti. Opakovane, v každej prítomnosti. A aké to boli hradby!
V podaní židovských autorov, možno z čias neskoršieho vyhnanstva, hradby obklopovali zasľúbenú zem, v ktorej Jozueho migranti po predchádzajúcom vyhnanstve a otroctve hľadali útočisko. No černošskí otroci v Spojených štátoch, ktorí z príbehu urobili pieseň, videli hradby všade okolo seba, a chceli sa spoza nich dostať na slobodu.
Bitka v Jerichu bola malá v porovnaní s bitkou, ktorá nakoniec zbúrala hradby severoamerického otroctva. Po oboch bitkách sa však zasa vybudovali hradby nové. Pre potomkov hebrejských otrokov príbeh nikdy neprestal byť aktuálny, a pieseň nestratila aktuálnosť ani pre potomkov severoamerických otrokov.
Časom si vzali pieseň za svoju aj iní. Keď ju v 20. storočí spievali socialistickí pesničkári, narážali nielen na pretrvávajúce vylúčenie černochov z občianskej spoločnosti, ale tiež na ich začlenenie do nej – do spoločnosti založenej na námezdnom otroctve a na súkromnom majetku ohradenom nespočetnými plotmi.
Pieseň prekročila hranice, rovnako ako kedysi Jozue. Učiteľka na Chicagskej univerzite mi raz spomínala, ako v Južnej Afrike počas jej študentských rokov spievali Jozueho v boji proti hradbám apartheidu. K téme sme sa dostali, keď som jej púšťal nahrávku českej verzie piesne.
Tú spievali slobodné duše, ktorých nohy milovali cesty a neznášali múry, preto do nich kopali, až kým nespadli. (Český preklad priniesla skupina Berani. Spirituál kvintet hral zasa o tom istom Jozuovi inú pieseň.)
Nedávno som sa ocitol v okolí dnešného Jericha, palestínskeho mestečka obklopeného stovkami kontrolných bariér, v krajine ohradenej jedným veľkým múrom. Baranie rohy ležali v piesku okolitej púšte, ale nikto na nich netrúbil.
Po návšteve Jericha som išiel do Európy, kde práve začali stavať nové múry. Deti kričali, ale pevnosť Európa sa opevnila. Melódiu som si vtedy len potichu mrmlal.
Mal som hrozný dojem, že čím viac spievame o páde múrov, tým vyššie a dlhšie sa stavajú tie nové. Že globalizácia nezvalila bariéry medzi ľuďmi, ale bariéry sa stali globálnymi. Že síce padol múr medzi Východom a Západom, ale nahradil ho plot okolo majetku majetných, proti tým, ktorí nemajú nič.
Že síce padli hradby apartheidu, ale apartheid sa odpútal od Juhoafrickej republiky a rozšíril sa po svete. Stávame sa my všetci – ako spieval niekto menej optimistický ako autor Jozueho – „len ďalšími tehlami v múre“?
Zdá sa, že múry zamurujú rovnako tých, ktorí zostávajú vonku, ako aj tých, ktorí si ohradzujú vlastný majetok. Máme však aspoň to šťastie, že sme veľmi nespoľahlivým stavebným materiálom. Vraj stačí príliš búrlivo, radostne kričať a spievať, a hradby padajú.