Tak som sa minule preniesla do jedného júlového rána, roku Pána 1993, keď som s kamošom stála na výpadovke smerom na Rožňavu a stopovala. Zastavila nám stará avia, a keď sme šoférovi povedali, že stopujeme do Paríža, začal sa nepríčetne smiať. Prestal, až keď nás vyhodil v Bratislave, kde sme stopli „týpka“, ktorý nás odviezol až k nemeckým hraniciam.
Aby nevyhrala temnota, aby ma nezničila beznádej.
Vtedy som mala dvadsaťtri, veľa času a žiadne prachy. Hranice boli konečne otvorené a ja som si našla dosť dôvodov na cestovanie stopom. Už ani neviem, kto dostal nápad cestovať na hrob Jima Morrisona, ktorý je pochovaný v Paríži na slávnom cintoríne Père-Lachaise. V tom čase sme počúvali The Doors a hudbu, o akej sme za „socíku“ mohli tak akurát snívať.
Charizma Jima Morrisona nás opantala natoľko, že sme do toho Paríža nakoniec vyštartovali ôsmi. Nebohý Jimi mal každý rok na výročie svojej smrti pred cintorínom slušný žúr, ktorý sme rozhodne museli zažiť. Autostop zažíval v tom období svoju renesanciu, šoféri, čo nás v západných krajinách viezli, spomínali najmä Havla, revolúciu a pivo Plzeň. Občas nás dobrodruhov z bývalého Ostblocku niekto pozval na obed alebo nám dal pár drobných, a netrvalo ani štyri dni a boli sme v Paríži.
Oproti tej nezáživnej sivej, čo momentálne tróni na oblohe, bolo nebo nad Notre-Dame ako vyumývané zrkadlo. Pamätám si na ten pocit krásna, ktorý som pocítila, keď som sa dívala na nádherné bulváre, kráľovské paláce a kríky v parkoch, ostrihané do avantgardných tvarov. Moje hladujúce oči odchované na betónových panelákoch sa nevedeli vynadívať.
Spali sme v spacích vakoch v parku, nad hlavou nám svietila Eiffelovka a ráno sa vždy pristavil policajt, aby sa opýtal, či sme v poriadku. Pred cintorínom Père-Lachaise bol v deň výročia Morrisonovej smrti neformálny happenig. Stretla som minimálne desať dokonalých kópií Jima Morrisona v bielej košeli a čiernych kožených nohaviciach. Niektorí celkom slušne spievali.
Víno a jointy spontánne kolovali medzi posedávajúcimi „máničkami”, ktosi púšťal z magneťáku album Morrison Hotel. Tancovali sme, ľudia sa bavili na tomto bizarnom kare a okoloidúci Parížania nás veľkoryso obchádzali. Svet mi vtedy pripadal dokonale slobodný a bezpečný.
Robím to čoraz častejšie, fakt. Tú jednoduchú techniku, ktorá ma odnesie do iného času. Po každej správe o atentáte, po každej fotografii v novinách, na ktorej vidím vyhasnuté ľudské oči a telo prikryté čiernym igelitom. Znova a znova si vedome pripomínam pocit lásky, slnka a bezpečia. Aby nevyhrala temnota, aby ma nezničila beznádej a neparalyzoval ma strach.