Protest trvajúci rok patril k najväčším generálnym štrajkom 20. storočia v krajine a v konečnom dôsledku nedopadol dobre. Baníci boli nútení vrátiť sa do práce, reštriktívna politika Margaret Thatcherovej zvíťazila, odbory zostali fatálne oslabené a banícke oblasti na dlhé roky patrili k najchudobnejším regiónom v krajine.
Film Pride z toho všetkého vyberá jednu epizódu, ktorej vyznenie až také skľučujúce nie je. Rozpráva o skupine LGBT aktivistov, ktorí sa rozhodli vyjadriť štrajkujúcim baníkom podporu a usporiadali pre nich finančnú zbierku. Vzhľadom na dobovú bigotnú atmosféru sa najnáročnejšou časťou celého podujatia stalo nájdenie baníckej komunity, ktorá by ich pomoc prijala.
Britská komédia, v duchu svojich najlepších tradícií, ukazuje postupné prekonávanie predsudkov z oboch strán. Členovia oboch komunít – gejovia z londýnskeho Soho a waleskí baníci a ich rodiny – si postupne uvedomujú, že ich spája spoločná snaha postaviť sa za svoje práva, občianske či sociálne, prejaviť svoju ľudskú dôstojnosť, hrdosť a vzájomnú solidaritu a nenechať sa vytlačiť na okraj spoločenského záujmu. Ich víťazstvom je vedomie, že spoločnosť napriek všetkým rozdielom netvoria izolovaní jedinci, ale sebavedomá verejnosť, ktorej hlas dožadujúci sa spravodlivosti počuť.
Poniektoré reakcie na súčasné protesty predstaviteľov dvoch spoločensky nepochybne dôležitých profesií, učiteľov / učiteliek a zdravotných sestier, jasne ukazujú, že aj po desaťročiach fungovania v slobode je tu problém pochopiť, v čom spočíva zmysel vystúpenia za svoje práva.
Kým niektorí myknú plecom a pýtajú sa, načo sú akékoľvek protesty dobré, iní, vrátane vládnych špičiek tohto štátu, neváhajú vytiahnuť normalizačný slovník plný spojení ako „nastrčené figúrky“ a „protivládna činnosť“, doplnený prípadnou zlostnou protiintelektuálnou hantírkou. Zvláštne vyznievajú i výkriky na sociálnych sieťach typu „a kto sa zastane mojich práv?!".
Učitelia, učiteľky, zdravotné sestry našli odvahu a hrdo sa postavili za svoje požiadavky, a nie sú to zďaleka iba finančné. Ich hlas je hlasom suverénnych občanov dožadujúcich sa celkom prirodzene pozornosti pre tie oblasti, ktoré tu roky bolo trestuhodne ignorované a zanedbávané, prípadne drzo tunelované. Ich požiadavky sa netýkajú osobného prospechu.
Smerujú totiž k tomu, aby naše deti učili v podnetnom prostredí inšpiratívni ľudia a aby nás v nemocniciach neošetroval preťažený a frustrovaný zdravotný personál. Preto je len potešujúce, že k učiteľom a sestričkám sa postupne pridáva aj širšia verejnosť a silnie debata volajúca po komplexných riešeniach problémov, ktoré túto spoločnosť roky zaťažujú.
Je však jasné, že život nie je film a happy end zaručený nemá nik. Ťažko v tejto chvíli predvídať, ako sa protesty skončia. No už teraz možno skonštatovať, že sme od učiteľov a zdravotných sestier jednu dôležitú lekciu dostali.