A i napriek tejto jednoduchosti vie vypočítať všetko, čo „vieme“ vypočítať. Presnejšie, nevieme navrhnúť výpočtový model, ktorý by vedel vypočítať viac.
Teda, toľko hovorí Churchova-Turingova hypotéza. Hypotéza preto, že sa ju sotvakedy podarí dokázať, lebo to by sme museli vedieť sformalizovať „nevieme navrhnúť“.
Marvina Minského však nepreslávila teória vypočítateľnosti, ale odbor ležiaci v istom zmysle na opačnom konci informatiky, odbor, ktorý spoluzakladal. Artificial Intelligence (AI, v nie príliš šťastnom preklade Umelá inteligencia) od počiatku patrila zároveň k najatraktívnejším odborom i k odborom spôsobujúcim najväčšie sklamania. To prvé pre svoje fascinujúce prísľuby a to druhé pre ich nesplnenie. To sa dokonca prejavilo vo dvoch takzvaných AI zimách a v desiatke citeľných ochladení, ktoré sa odzrkadlili v zmrazení výskumných prostriedkov. Nateraz sa však zdajú zabudnuté, odbor zažíva rozkvet a prináša ohromujúce výsledky.
Počítač porazil svetového šachového šampióna (1997) či výrazne vyhral v americkej televíznej vedomostnej súťaži „Jeopardy!“ nad vtedajšími šampiónmi (2011). Prísľub takého telefonovania, keď na jednom konci hovoríme jednou rečou a z druhého vychádza iná, vyzeral dlho nedosiahnuteľný, ale teraz si túto technológiu môžeme už vyskúšať. To hlavné je však inde, menej nápadné – od internetových technológií až po najnovšie vychytávky automobilového priemyslu. A i ďalší vývoj dáva za pravdu jednej z Minského téz, totiž že inteligentné správanie vzíde zo spolupráce veľkého množstva „neinteligentných“ nezávislých činiteľov. Dokonca i z komerčného pohľadu.
Veľké množstvo maličkých firmičiek (kto má rád módne slová – startupov), špecializovaných na vyriešenie „maličkých“ problémov, kupujú veľké spoločnosti a takto dokážu poskladať svoje riešenia veľkých problémov. Napríklad softvérová analýza rodinnej fotografie z dovolenky znamená nielen rozpoznanie tvárí zobrazených (vrátane náhodných okoloidúcich), skúmanie ich emócií, zisťovanie kde sú (od siluety horizontu po skúmanie flóry, dĺžky a smeru tieňa a farebného podania), čo majú na sebe a pri sebe a pod. Vyriešenie týchto „menších“ úloh dáva dohromady analýzu presahujúcu schopnosti človeka. A má veľkú komerčnú cenu.
O Marvina Minského by sa mohli pri jeho širokých záujmoch uchádzať aj iní (bol poradcom pri filme 2001: Vesmírna odysea a vraj jedna z postáv Victor Kaminski nesie meno na jeho počesť; venoval sa hudbe, prakticky i teoreticky, vynašiel konfokálny mikroskop atď.), no stále zostáva otcom zakladateľom umelej inteligencie.
Ďalšia AI zima je v nedohľadne, iba že by ju privolali odôvodnené obavy, že mysliace stroje tentoraz pripravia ľudí o viac pracovných príležitostí, než vytvoria. Vrátane tých, ktoré boli doménou „bielych golierov“. Uvidíme. Marvin Minsky už len z informatického neba. Ale AI jari sa ešte dočkal. Zomrel 24. januára.