Český výklad rezonuje s mojou skúsenosťou a radostným poznaním: vedma má schopnosť vidieť do budúcnosti aj minulosti, dokáže zodpovedať položené otázky a napriek často aj tristnému poznaniu vytvára niečo pozoruhodné. Vedma má ostrý jazyk a podľa okolností obrovskú empatiu, pozná, vie a zažila toľko zlého aj dobrého, že jej zhrubla koža a podľa potreby aj reč. Vedma sa však práve preto neostýcha tešiť zo života a z možných slastí, ak sa naskytne príležitosť. Za jednu z najväčších slastí, rovnocenných sexu či vínu, má kritické myslenie. Ak sa príležitosť nenaskytne, vytvára ju sama.
Od malička bolo pre mňa obrovským a poučným potešením zažívať vedmy v akcii. Veď všetci sme vyrastali mnoho generácií dozadu v maskulínnej spoločnosti. Poklesnuté a nezmyselné mačovstvo v takých spoločnostiach prekvitá jedna radosť. „Ženy do oddielu neberieme,“ povedal pri odchode do Povstania mame otec, hoci bolo treba mlátiť fašistov. Tak ju, prezlečenú za chlapca, vzali Rusi. „Smotri, éto dévočka,“ vyvaľovali oči Rusi, keď na jar zhodila ušianku.
Dokým sa v mojom trojročnom živote neobjavili vedmy Eta Wetzlerová, Ági Kalinová a Soňa Kovačevičová, myslela som, že ženy majú oprať a navariť, obslúžiť chlapov, keď hrajú mariáš, počúvať bez prerušovania a otázok, byť pekné a poddajné, nemať názor a nezaťažovať. V tom nebol rozdiel medzi intelektuálom a domovníkom, politikom a farárom.
Fúha, ale keď som zažila novinárku a prekladateľku Etu, ako chrapľavým hlasom v jeho vlastnej pracovni ukázala na otca cigaretou „Vydrž, ešte som nedohovorila, lebo sa mýliš!“ a on poslušne zmĺkol, vytreštila som oči ako tí ruskí partizáni. V predizbe ma objala a mrkla na mňa. Vedma, toto je tá vedma z rozprávky, pochopila som. Ági sa nedala obmedziť v Kultúrnom živote nikým a v ničom, a keď som začula, ako sa redaktori u nás pri kartách jeden druhému na ňu sťažujú, tešila som sa „Cha, ale do očí jej nepoviete!“ A Soňa preskočila mužských kolegov aj známych nielen vedomosťami a prácou, ale aj bezohľadnou slobodomyseľnosťou, voľným jazykom a odvahou. Keď Slovensko zachvátil fašizmus, napísala v mikulášskom gymnáziu na tabuľu: „Prezidente Masaryku, Vašemu odkazu věrni zůstaneme!“
Zvláštne. Od troch rokov som sa s tromi vedmami priatelila až do ich smrti. Ani ako maličká, ani ako dospelá som sa necítila ani menej, ani viac. Smiali sme sa a plakali, hovorili a konali sme, ak bolo čosi treba, ako rovnocenné príslušníčky kmeňa. Rešpekt, potešenie, dôvera – tak vidím kmeňový totem.
„Ani pred smrťou nedovolím zo seba robiť idiota,“ povedala mi jedna z nich vo fakultnej nemocnici. To o nej dávali v RTVS film. O Soni Kovačevičovej.