O ľuďoch: O hraní bez nástroja

17.02.2017 06:00

Galéria Cypriána Majerníka bola na poschodí na rohu naproti veľkému Baťovi v pôvabnej kombinácii s kníhkupectvom Mladé letá. Potom ju, ako mnoho iných budov v staromestskej Bratislave, uchmatli transformované indivíduá z bývalej socialistickej správy budov. Rozprával mi pred smrťou Maroš Porubjak, že ma tam raz videl stáť pred výkladom. Rozmýšľal, prečo nemám rozpustený vrkoč, ale že som bola veľmi zahútaná, tak odišiel. Povedala som mu, že bol somár a on povedal, že bol.

Takže na prvom poschodí s obrovskými oknami v skvelom funkcionalistickom dome sa ešte pred veľkou galerijnou lúpežou stihlo zopár výstav undergroundových nezávislákov. Prišlo vždy toľko naradostených kamarátov, priateľov slobodného umenia a vína, že tlačenica pokračovala cez schodisko na chodník.

Keď vystavoval Fero Guldan, nebolo inak. Na akejsi debne sedel môj namosúrený tatko s Ferom. Poctivo si pripravil reč, ale riadnu pozornosť mu venoval len autor výstavy. S pohárom v každej obrovskej ruke utešoval tatka, že keď príde Milan Adamčiak a zahrá na basu, ľudia sa určite spamätajú.

Nikdy mi nešlo a nejde do rozumu, prečo na výtvarných vernisážach treba vyhrávať, keď do filharmónie nik nechodí maľovať alebo zatesať si do mramoru. Ale Milan bol kamarát, ktorému som sa vždy popri bláznivých debatách vyhrážala, že mu upravím bradu, lebo v nej má potravu na doma. „Bude to fajn, vydržíš,“ povedala som preto tatkovi, lebo Milana aj tak nebolo. „Vyzerá to nádejne,“ zahučal tatko, ale v tom sa Milan objavil ako záhradný trpaslík v hustej tráve pred Snehulienkou. „Nemám nástroj,“ vyhlásil natešene, „ale budem hrať aj tak.“ Sadol si na debničku od piva a spôsobom, hodným francúzskeho míma Marceaua, vášnivo hral na neviditeľnú basu a občas na violu, zmietal sa, usmieval a mračil. Doba jeho vystúpenia naznačovala tri vety akejsi symfónie. Keď skončil, víťazne zdvihol ruky a môj tatko mu do jednej vložil pohár vína: „Majstre, toto bolo najlepšie hudobné vystúpenie, aké som kedy na vernisáži zažil.“

Raz som cestou domov okolo klubu Hudobného fondu cez otvorený vetráčik začula a cez háčkovanú záclonu uvidela Milana Adamčiaka ako nadšene reční uhranutej skupine mladých ľudí o bohu, o akýchsi sférach a zase o bohu. Doma som zistila, že nemám zemiaky. Cestou späť z obchodu Milan ešte nadšenejšie ťahal pána boha za nohu. Nasadila som hlboký hlas, zahučala do vetráka: „Milan Adamčiak, neber moje meno nadarmo a čuš!“ a utiekla do našej brány. Priznala som sa mu v krčme o pár dní. „Jáj, dobre si ma zastavila, už mi vyschlo v ústach, nevedel som, ako skončiť, ty božia asistentka!“ chichúňal sa.

Milan umrel. Neviem prečo. Ale aj keby som vedela, nič to nemení na veci, že ho počujem hrať a víťazne sa chichúňať do neostrihanej brady. Veď najväčšie umenie je hrať, aj keď niet na čom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Zuzana Szatmáry #o ľuďoch
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk