Mala by sa stať súčasťou „balíčka“ humanitných vied, z ktorého si môžu maturanti vybrať. Oslovení odborníci – či už učitelia, alebo jazykovedci – tento návrh označili za prinajmenšom unáhlený a postavili sa skôr za zmenu spôsobu vyučovania slovenského jazyka a literatúry na školách.
Ťažko povedať, ako prišli reformátori k tomuto nápadu. Je možné, že to bola neustála snaha zvyšovať pragmatické zameranie výučby. Pohľadu „praktikov“ sa zrejme korpus znalostí, ktorý sa študentom na slovenčine dostane, zdal zbytočnou záťažou. Napokon, za jej praktickejšie zameranie sa vyslovili i mnohí slovenčinári. Asi nemožno pochybovať, že na podobe vyučovania slovenského jazyka a literatúry je čo zlepšovať. Návrh na zrušenie povinnosti maturovať z tohto predmetu je však scestný a ignoruje čoraz viac sa zhoršujúcu gramotnosť mladších ročníkov.
Opakovane sa objavujú správy, že žiaci a študenti majú problém čítať s porozumením a niet pochýb, že to platí aj pre starších. Na sociálnych sieťach sa zároveň čoraz zreteľnejšie ukazuje, že veľká časť verejnosti, aj tá vysokoškolsky vzdelaná, má problémy s pravopisom. Nie je to ojedinelý, ale systémový jav. Nejde tu len o to, že niekto z nepozornosti spraví hrúbku či zabudne dať vo vete čiarku. Mnoho ľudí ani netuší, ako sa v ich materčine píšu či skloňujú niektoré slová. O mnohých z nich ani nevedia, čo znamenajú, či, že vôbec existujú.
Rovnako sa nivelizuje úroveň písomného prejavu – čoraz viac oblastí je zasiahnutých „poetikou“ internetu, kde platí, že čím jednoduchšie, nekomplikovanejšie a emotívnejšie až hystericky, tým lepšie. Vidno to napríklad v politike. Predtým mali politici svoje tlačové oddelenia starostlivo zvažujúce každé slovo, dnes stačí dobre že nie až neartikulovaný pokrik na sociálnych sieťach.
Jednoduchosť prechádzajúca do prostoduchosti sa stáva žiadanou kvalitou a komplikovanejší prejav či nebodaj rozvité súvetia jeho autora diskvalifikujú. Požiadavka na „jednoduchosť“ prichádza dokonca aj od vysokoškolákov, ktorí majú problém zvládať odborné texty svojho študijného odboru. Je dokonca aj bežné, že so slovenčinou majú problémy aj jej budúci učitelia. Otázka je, aký dosah bude mať tento jav na literatúru. Kedysi platilo, že spisovatelia boli prieskumníkmi a novátormi jazyka. Dnes je človek vďačný, keď je knižka napísaná bez výraznejších pravopisných a štylistických lapsusov.
Je zaujímavé, že pokiaľ prehlbujúca sa neznalosť v matematike vyvoláva bitie na poplach, čoraz nekompetentnejšie a povrchnejšie užívanie jazyka už ako problém nerezonuje. Jazyk je však stále prostriedok, ktorým poznávame a uchopujeme skutočnosť. Každé slovo by ju malo spresňovať, poukazovať na jej novú nuansu. Čím nižšia bude naša jazyková citlivosť, čím triviálnejšie sa budeme vyjadrovať, tým nediferencovanejšie a povrchnejšie bude aj naše myslenie, uvažovanie o problémoch a pohľad na svet. Tento imperatív jednoduchosti môže napokon viesť aj k tomu, že stratíme spoločnú reč so skutočnosťou, pretože jej dôkladné pochopenie vyžaduje presné nástroje.