Táto informácia prebudila v mojej pamäti takýto príbeh: V rokoch 1960 – 1961 som pracoval ako redaktor závodného časopisu Tesly Orava v Nižnej nad Oravou. K zariadeniam fabriky patrila aj večerná priemyslovka, na ktorej mohli zamestnanci nadobudnúť maturitné vzdelanie. Medzi maturitnými predmetmi nechýbala slovenčina, chýbal iba učiteľ. No keď vedenie Tesly zistilo, že závodný redaktor je vyštudovaný pedagóg slovenčinár, problém bol vyriešený.
Prednášať slovenčinu večerným priemyslovkárom nebola jednoduchá vec. Po osemhodinovej zmene a štyroch vyučovacích hodinách fyziky, matematiky a iných ťažkých predmetov bývala slovenčina až piata (čiže trinásta) hodina a medzi študentmi boli otcovia a matky, ktorí by už boli radi pri svojich deťoch. Neraz ma uprosili, aby som ich pustil domov. Navyše som bol zaľúbený do mladej robotníčky, svojej budúcej ženy, ktorá si, podobne ako ja, zlepšovala vo fabrike svoj kádrový profil. Po skončení zmeny som ju odprevádzal do päť kilometrov vzdialeného Tvrdošína, odkiaľ som sa potom behom vracal, aby som stihol piatu vyučovaciu hodinu. Mal som to presne vyrátané, no niekedy som podal slabší bežecký výkon a svojich študentov som stretol už na vrátnici. Kto by mal to srdce vracať ich do študovne?
No nebolo mi všetko fuk, keď sa priblížil deň skúšok a dozvedel som sa, že predsedom komisie bude nekompromisný slovenčinár z trstenského gymnázia. Nijaká učebnica už nemohla pomôcť dohnať zameškané – nanajvýš tak tenké skriptá, ktoré by si moji študenti ešte stihli naštudovať. Kde ich však vziať? Sadol som si a napísal som ich. Potom som ich rozmnožil, rozdal a vyzval som študentov: „Doteraz som vychádzal v ústrety ja vám, teraz zachráňte vy mňa.“ A zachránili. Aj ten trstenský slovenčinár – spisovateľ Ján Štepita – na to dodnes spomína ako na malý zázrak. Moji večerní priemyslovkári boli vraj lepší ako gymnaziálni maturanti.
Dodnes niektorých ešte stretávam, zaspomíname si na to a vždy si pripomenieme aj anekdotu, čo vtedy o mne vymysleli. Aký je rozdiel medzi Štúrom a Feldekom? Štúr zanedbával lásku pre slovenčinu – Feldek zanedbával slovenčinu pre lásku. V skutočnosti však tá anekdota tvrdí opak – slovenčinu som napokon nezanedbal a predsa len som ich čosi naučil. Čosi, čo ich obohatilo na celý život.
Hľa, stačia tenké skriptá – a maturant si navždy zapamätá také krásne príbehy ako Štúr a láska. Nielen Štúr, ale všetci naši predkovia, čo obetovali zápasu za slovenčinu aj svoje osobné šťastie, by sa museli obrátiť v hrobe, keby bola maturita o ňu ochudobnená. Hádam o tom nemusím nikoho presviedčať – aj Ministerstvo školstva SR to isto vie i bezo mňa.