Prázdniny pre mňa boli hlavne vidinou nových čitateľských zážitkov. A to všetko nie vďaka, ale napriek hodinám slovenčiny. Prečítal som toho oveľa viac ako väčšina mojich spolužiakov, no na rozdiel od nich, mohol som byť rád, že som zo slovenčiny ako-tak zmaturoval. Pri prísnejšom posudzovaní by sa mi to nikdy nemalo podariť. A tým by sa mi nadobro uzavrel prístup k vysokoškolskému vzdelaniu. Menej prekážalo, že literatúra pre mňa nebola (hlavne) „životopis autora“ či „obsah diela“. Aj v tomto boli pri skúšaní lepší ešte i tí spolužiaci, ktorí knihy zásadne nečítali.
Horšie bolo, že ako dyslektik som mal problém písať bez záplavy gramatických chýb. Jednoducho „nevidím“, že v slove chýba zopár písmen alebo sú čudne poprehadzované. Kto nezažil, nepozná a neuverí. V tom by mi nepomohlo ani desaťnásobok hodín „slovenčiny“. Našťastie som ich nemal a láska k literatúre mi zostala.
Dokonca som založil a roky viedol kultúrnu revue venovanú knihám. Knihy a spoločnosť, pre pamätníkov. Vtedy mi rukami prechádzali mesačne desiatky kníh. A teraz, s čítačkou e-kníh, čítam dokonca ešte viac. Napriek tomu všetkému to vidím s povinnou maturitou zo slovenčiny inak, ako moja kamarátka i stĺpčekárska kolegyňa Ivana Taranenková (podporil ju aj ďalší stĺpčekár Ľubomír Feldek). V súvislosti s úvahami o jej zrušení si sťažuje na súčasný úpadok písomného prejavu mládeže i jej schopnosti čítania s porozumením. A to je pritom maturita povinná! Osobne však pochybujem, že by sa jej zrušením veci zhoršili. Presnejšie, že má na situáciu až taký vplyv, zvlášť pri terajších osnovách a spôsobe výučby.
Moja pedagogická skúsenosť hovorí, že študenti sú možno ešte schopní vetu rozobrať, pomenovať všetky jej súčiastky, ale majú problém nejakú poskladať či pochopiť, čo hovorí. Áno, s porozumením textu majú problémy, ale to nie je vec maturity ani hodín slovenčiny. Toto sa musia učiť na všetkých predmetoch. A to, že má každá generácia vlastný jazykový prejav, to predsa vieme, nemá význam nad tým híkať.
Ostatne, nie je ďaleko doba, keď si budeme môcť niekde v menu editora zaškrtnúť položku „pure Slovak“ a text sa automaticky upraví do gramaticky a štylisticky čistej podoby. A v nastaveniach si zvolíme, či to má byť podľa Hviezdoslava alebo Pišťanka. Len aby sme mali čo zmysluplné napísať a vedeli pochopiť, čo píšu iní.
V dlhodobejšej perspektíve sa zas ešte len ukáže, či písmo, ako nástroj komunikácie a „uchovávania“, vôbec prežije. Hoci som bol vždy zástancom povinnej maturity z matematiky, teraz nie som prívržencom „trhoveckého handlovania“: „keď nie z matiky, tak ani zo slovenčiny“. Lebo tak neznie fundamentálna otázka. Dôležitejšie je, akú bude mať podobu. A nielen maturita, ale hlavne vzdelávanie, ktoré jej predchádza. Pri súčasnom stave povinnú maturitu zo slovenčiny (i matematiky) asi netreba. A keď sa to raz zmení, som za oboje.