Ide o autora, ktorý je známy aj väzbami na české a slovenské prostredie. Istý čas pôsobil v Košiciach ako jazykový lektor a jeho úspešný debut HHhH bol o dôležitej udalosti československých dejín – atentáte na Heydricha. Hoci je jeho nová kniha parodickým a rozšafným trilerom, znovu sa vzťahuje na históriu, a to v niekoľkých rovinách – tematickej a poetickej. Na mušku si berie francúzsku a v širšom zmysle západoeurópsku kultúru 20. storočia, konkrétne 80. ich roky. Vychádza z poetiky postmoderného románu, ktorá bola vtedy na výslní. Za veľa vďačí napríklad Umbertovi Ecovi, ktorý sa tu tiež stáva jednou z postáv. Román sa zameriava na obdobie doznievajúceho triumfu humanitných odborov, myslenia o kultúre a vlastne i literatúre. Západoeurópski intelektuáli vtedy dokázali svojimi myšlienkami burcovať spoločnosť a formovať kultúru. Dobové okrídlené heslo „teória je moc“ vychádzalo z reálnych pomerov.
Binetovo mystifikujúce rozprávanie o odhaľovaní tajomného sprisahania, ktoré viedlo k fiktívnej vražde filozofa Rolanda Barthesa, vykresľuje francúzskych či talianskych filozofov a literárnych vedcov ako kultúrne ikony a celebrity, aktívne zasahujúce i do súdobého politického diania. Binetove postavy – Michel Foucault, Julia Kristeva či Louis Althusser – vychádzajú z reálnych biografických informácií: Foucault bol gay, Kristeva Bulharka a Althusser počas schizofrenickej epizódy zavraždil svoju ženu. Autor však tieto fakty doťahuje do provokatívnych až blasfemických polôh. Jeho román je síce satirickou reflexiou roly intelektuála v časoch, ktoré sú však nenávratne preč, no cítiť v ňom aj akýsi obdiv. Preto je v istom zmysle aj nostalgický.
Intelektuáli z Binetovho románu mali kultúrny a sociálny status, ktorý ich predurčoval stať sa hrdinami románového rozprávania.
Postavenie súčasného intelektuála pripomenie skôr diela iného románopisca – Davida Lodgea. Jeho knižky, rozvíjajúce tradíciu britského univerzitného románu, v mnohom predvídali spôsob, akým reprezentanti humanitných odborov v dnešnom svete fungujú. V knihe Svet je malý literárni vedci, pendlujúci z konferencie na konferenciu, pôsobia ešte ako rockové hviezdy na turné. V ďalších Lodgeových románoch sa akademický život stáva priestorom pre malicherné boje ega a neustáleho tragikomického pokusu zvýznamniť sa. K tomu sa pridáva ustavičná snaha ustáť socioekonomické tlaky spoločnosti, presvedčenej o zbytočnosti tých sfér ľudského života, ktoré nevedú k priamemu zisku. Výstižný je v tomto smere román Pekná práca, brilantná satira thatcherizmu, kde feministickú literárnu historičku pošlú do továrne, aby hľadala prieniky svojej práce s výrobnou sférou.
Pred sebou tak máme dva druhy literárnych pomníkov intelektuála. Binetov – aj keď parodicky, ale predsa len fascinovane – siaha po tých šťastnejších epizódach kultúrnej minulosti, druhý – Lodgeov – ho ukazuje rozpusteného v banalizovanej prevádzke, kde sa zmysel jeho činnosti postupne vytráca. Zdá sa, žiaľ, že práve ten druhý reprezentuje aktuálnu realitu výstižnejšie.