Pracovníčka továrne môže byť krásna, ale záleží na tom, kto určí, čo je krásne. Veď už vieme z tisícov diel literatúry i folklóru, že láska stroskotáva na útesoch spoločnosti, ktorá nemeria krásu srdcom, ale peňaženkou. (Spomínam si napríklad na lyriku zo stredoslovenskej obce Vysoká: „Chudoba, chudoba, šetkému príčina, / bohatá mamička nechce mi dať syna.“ Preto si robotnícke hnutie nárokovalo nielen slobodu politickú, ale aj slobodu lásky, ktorá sa môže uskutočniť len vtedy, keď je medzi ľuďmi rovnosť.
Švédsko-americký odborár Joe Hill však upozornil na problém. Aby panovala láska, asi by nemali byť v hnutí sami muži. V roku 1914 sa sťažoval v liste editorovi časopisu Solidarity: „zábavy a večierky našich odborov sú nudné a neprirodzené“, lebo chýbajú ženy. Aby tento stav vecí napravil a ženy k odborom prilákal, napísal ľúbostnú pieseň Rebelka (The Rebel Girl). Ním obdivovaná deva nebola staromódna kráska v dobrých šatách, diamantoch a perlách. Mala lacné šaty a na rukách mozole, ale aj tak: bola „jedinou pravou dámou“, lebo v srdci mala odvahu a vzdor.
Aj kubánsky revolučný pesničkár Silvio Rodríguez si všimol, že medzi najpálčivejšie otázky robotníckej triedy patrí otázka lásky. Ale ako mal spievať o láske, keď poézia nás učila ľúbiť bohatstvo a opovrhovať chudobou, ľúbiť čistú lásku a zabúdať na špinavý svet? „Musím sa rozdvojiť,“ spieval v jednej populárnej piesni (Debo partirme en dos). „Ja tiež som kedysi opakoval v miliónoch piesní: / Ľúbim Ťa, moja milá, / Samého ma nenechaj. / Nemôžem bez Teba. / Ako plačem – pozeraj!“
Ale neuspokojil sa len týmto. Tiež musel spievať o „veciach z tohto sveta“, o bojoch, o novej epoche, ktorá rodila nový typ piesní. A nová pieseň musela obsahovať (ako spieval v inej známej skladbe Jednorožec) síce ešte „trošku lásky“, ale aj „trošku pravdy“. Dávku citu a dávku realizmu, dávku sentimentality a dávku kritiky.
Ako nájsť pravú kombináciu? Keď všade, kde hľadáme lásku, narážame len a len na pravdu. Ako písal newyorský krajčír a básnik Morris Rosenfeld v texte Moje miesto odpočinku (Majn rue plac), ktorý bol neskôr zhudobnený a dnes je jednou z najobľúbenejších jidiš piesní, život proletára má ďaleko k romantike:
Nehľadaj ma pri krásnych kvetoch.
Nenájdeš ma, milá, tam.
Kde uvädnem, vedľa strojov,
Tam budem odpočívať.
Nehľadaj ma, kde vták spieva.
Nenájdeš ma, milá, tam.
Tam, kde reťaze cengajú,
Ja, otrok, odpočívam.
Nehľadaj, kde fontána strieka.
Nenájdeš ma, milá, tam.
Kde slzy tečú ako rieka,
Tam budem odpočívať.
Ale predsa len, ani najúbohejší život nemôže netúžiť po láske. Nech je to však láska, ktorá nezakrýva pravdu, láska, ktorej nie je len trošku, vyváženej troškou pravdy – ale láska skutočne pravdivá. Takto Rosenfeld svoju pieseň uzaviera:
Ak ma ľúbiš pravdivou láskou,
Ku mne, milá, teda, poď.
Poteš moje srdce ťažké.
Bude sladký môj odpočinok.