Často zabúdame na skutočnosť, že Marx bol sám autorom niekoľko „piesní“ – ale zabúdame možno preto, lebo i on si na to radšej nespomínal. Ako školák totiž, podobne ako jeho neskorší kamarát Friedrich Engels, napísal rad romantických básní, medzi ktorými nachádzame napríklad Pieseň hviezdam, Siréninu pieseň či Pieseň námorníkovi na mori. Je však pravdepodobné, že nikto tieto „piesne“ nikdy nespieval.
A hoci v jednom článku pozitívne hodnotil anonymnú pieseň zloženú sliezskymi tkáčmi počas ich povstania v roku 1844, nemáme žiadne dôkazy o tom, že by sa k ich spevu Marx niekedy pridal. Spoľahlivejšie údaje máme o Marxovej účasti v spievaní Marseillaisy, vtedy najpopulárnejšej piesne robotníckeho hnutia. Marx síce veľa nenapísal o svojej osobnej činnosti, pokiaľ sa to netýkalo jeho intelektuálnej a organizačnej práce, ale list z roku 1870 svedčí o tom, že poznal londýnske „spevavé kaviarne“ (cafés chantants), kde diváci počas pruskej invázie Francúzska vraj „vypískali nemeckých spevákov s ich Wi-Wa-Wacht nad Rýnom, pričom pridali svoje hlasy k francúzskym interpretom Marseillaisy“.
No Engels bol menej zdržanlivý. Marseillaisu spomína vo svojich publikáciách a korešpondencii viackrát. V roku 1847 napríklad píše, že verejné zhromaždenie k výročiu poľského povstania z novembra 1830 sa „skončilo spevom Marseillaisy, ktorého sa každý zúčastnil, po stojačky a so zloženými klobúkmi“. Keďže Marx predniesol krátko predtým vášnivý prejav proti ruskej nadvláde v Poľsku, dá sa predpokladať, že aj Marxov hlas tam vedľa Engelsa zaznel. Necelý rok nato sa Engels nachádzal s Marxom v Ludwigshafene nad Rýnom počas nemeckej revolúcie; hnutie tam bolo „veselé“ a v tamojších krčmách, „ktoré boli, samozrejme, preplnené, bolo počuť Marseillaisu a ďalšie piesne“. A roku 1872 Engels píše o „obrovskej demonštrácii“ írskych robotníkov v londýnskom Hyde Parku, kde „kapely hrali írske piesne a Marseillaisu “.
Engelsov záujem o piesne sa však neobmedzil na hymnu európskeho republikanizmu. Lutherov chválospev Hrad prepevný je Pán Boh náš nazval „Marseillaisou reformácie“ a vysoko ocenil aj popularitu anglickej satirickej piesne o servilnom a oportunistickom farárovi Vikárovi z Braya. V roku 1842 ako čerstvý 22-ročný prisťahovalec nostalgicky písal v Anglicku o porýnskych hudobných festivaloch, na ktorých sa nemohol zúčastniť: „To je radosť! Na všetky starosti sa zabúda; ani jedna vážna tvár sa v dave neobjavuje…“ Ako starec sa však stal menej nostalgickým. V roku 1885 písal o anglických reformátoroch chartistoch, ktorí spievali staromódne „náboženské nezmysly“: „Všeobecne povedané, poézia minulých revolúcií (s výnimkou Marseillaisy) nemáva v neskorších časoch revolučný efekt.“ Nové revolúcie potrebujú nové piesne.
Marx bol vtedy už dva roky mŕtvy, ale Engels možno chcel poukázať na jeho výrok z roku 1852, že revolúcia „nemôže svoju poéziu čerpať z minulosti, ale len z budúcnosti“. Možno by však aj Marx pri Marseillaise urobil výnimku. Aspoň po niekoľkých pivách.