Medzi básnikov, odkázaných na preklad, sa so svojou „českoslovančinou“ zaradil aj Ján Kollár. Kto by dnes porozumel jeho výzve: „Péče zujte!“ A pritom povedal len to isté čo Jana Kocianová, keď spievala: „Zahoď starosti!“
Kollárova Slávy dcera (jej básnicky najhodnotnejšia verzia z roku 1824) vyšla ako Dcéra Slávy už v roku 1979 a tohto roku som dostal príležitosť svoj vtedajší preklad revidovať – znova ho vydáva vydavateľstvo Perfekt.
Revízia prekladu je príležitosťou aj na novú úvahu.
V doslove, ktorý som k Dcére Slávy pripojil pred štyridsiatimi rokmi, som porovnával Kollárov sonet 139 s Havranom Edgara Allana Poea. Aj toho som totiž prebásňoval, a tak som si nemohol nevšimnúť istú príbuznosť. Autorovi Havrana, oplakávajúcemu mŕtvu Lenoru, sa zrazu zdalo, že ktosi je za dverami:
Hľadel som, len tmu som vnímal, pred očami preludy mal, o akých som ani nesnil – až som sa ich začal báť.
Nik nepohol ani vlasom, neporušil ticho hlasom
a len slovo „Lenora?“ som seba začul zašepkať.
A ozvenu „Lenora!“ som naspäť začul zašepkať.
Viac nič. Už nič tretíkrát.
O nič horší nie je básnický záznam podobnej halucinácie v Kollárovom sonete 139:
Lampa bledne, oblokom sa mladé
svetlo luny leje na môj bôľ,
vyplašený opúšťam svoj stôl,
lampa bledne, čosi šumí všade.
Akýsi tieň ruku na mňa kladie
a ja tuším, že to anjel bol.
„Kto je?“ volám z okna navôkol,
pôvod tieňa hľadám na záhrade.
Ticho v sade, ticho v izbici,
pohľad opäť na úkaze visí,
nohy nútim, strach mám na líci,
a zas radosť ako pozdrav čísi,
v mdlobe tápam k blízkej lavici:
„Kto je to? To ozaj, Mína, ty si?“
Pod sugesciou Poeovho Havrana ma aj z Kollárovho sonetu 139 ovial duch raného symbolizmu – veď či nie je aj tieň, čo kladie ruku na Kollára – podobne ako Poeov Havran – vonkajším priemetom tieňa vnútorného? Svoje zistenie, že Kolárov sonet 139 je naším Havranom, som ponúkol do pozornosti aj čitateľom svojho staršieho doslovu.
Z odstupu času si však uvedomujem, že ak som kedysi azda vyvolal dojem, že Kollárov sonet 139 vznikol pod vplyvom Poeovho Havrana, bola to chyba. Havran bol napísaný v roku 1845 a Kollár svoj sonet 139 napísal o dvadsať rokov skôr. Nie Kollár je náš Poe, ale Poe je americký Kollár.
Dúfam, že som vás touto novou úvahou pobavil a že 10. septembra o 19. hodine prídete do V- klubu na prezentáciu nového vydania Kollárovej Dcéry Slávy.