O slovách: Slávy dcera ako Dcéra Slávy

, 31.08.2018 06:00

Aby bol klasik dostatočne zrozumiteľný aj súčasníkom, o to sa niekedy musí postarať tzv. vnútroliterárny preklad. Tak v Španielsku Luisa de Góngoru prekladal Dámaso Álonso zo španielčiny do španielčiny alebo u nás Viliam Turčány Hollého zo slovenčiny do slovenčiny.

Medzi básnikov, odkázaných na preklad, sa so svojou „českoslovančinou“ zaradil aj Ján Kollár. Kto by dnes porozumel jeho výzve: „Péče zujte!“ A pritom povedal len to isté čo Jana Kocianová, keď spievala: „Zahoď starosti!“

Kollárova Slávy dcera (jej básnicky najhodnotnejšia verzia z roku 1824) vyšla ako Dcéra Slávy už v roku 1979 a tohto roku som dostal príležitosť svoj vtedajší preklad revidovať – znova ho vydáva vydavateľstvo Perfekt.

Revízia prekladu je príležitosťou aj na novú úvahu.

V doslove, ktorý som k Dcére Slávy pripojil pred štyridsiatimi rokmi, som porovnával Kollárov sonet 139 s Havranom Edgara Allana Poea. Aj toho som totiž prebásňoval, a tak som si nemohol nevšimnúť istú príbuznosť. Autorovi Havrana, oplakávajúcemu mŕtvu Lenoru, sa zrazu zdalo, že ktosi je za dverami:

Hľadel som, len tmu som vnímal, pred očami preludy mal, o akých som ani nesnil – až som sa ich začal báť.
Nik nepohol ani vlasom, neporušil ticho hlasom
a len slovo „Lenora?“ som seba začul zašepkať.
A ozvenu „Lenora!“ som naspäť začul zašepkať.
Viac nič. Už nič tretíkrát.

O nič horší nie je básnický záznam podobnej halucinácie v Kollárovom sonete 139:

Lampa bledne, oblokom sa mladé
svetlo luny leje na môj bôľ,
vyplašený opúšťam svoj stôl,
lampa bledne, čosi šumí všade.

Akýsi tieň ruku na mňa kladie
a ja tuším, že to anjel bol.
„Kto je?“ volám z okna navôkol,
pôvod tieňa hľadám na záhrade.

Ticho v sade, ticho v izbici,
pohľad opäť na úkaze visí,
nohy nútim, strach mám na líci,

a zas radosť ako pozdrav čísi,
v mdlobe tápam k blízkej lavici:
„Kto je to? To ozaj, Mína, ty si?“

Pod sugesciou Poeovho Havrana ma aj z Kollárovho sonetu 139 ovial duch raného symbolizmu – veď či nie je aj tieň, čo kladie ruku na Kollára – podobne ako Poeov Havran – vonkajším priemetom tieňa vnútorného? Svoje zistenie, že Kolárov sonet 139 je naším Havranom, som ponúkol do pozornosti aj čitateľom svojho staršieho doslovu.

Z odstupu času si však uvedomujem, že ak som kedysi azda vyvolal dojem, že Kollárov sonet 139 vznikol pod vplyvom Poeovho Havrana, bola to chyba. Havran bol napísaný v roku 1845 a Kollár svoj sonet 139 napísal o dvadsať rokov skôr. Nie Kollár je náš Poe, ale Poe je americký Kollár.

Dúfam, že som vás touto novou úvahou pobavil a že 10. septembra o 19. hodine prídete do V- klubu na prezentáciu nového vydania Kollárovej Dcéry Slávy.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Slávy dcera #Ľubomír Feldek #Kollár
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Flower box červená kocka "S" krémové ruže

Flower box červená kocka "S" krémové ruže

59,99
Grande žlté ruže

Grande žlté ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk