Proti nej sa zdvihla vlna kritiky hovoriaca o rasizme. Ide o jednu z mnohých situácií, ktorá poukazuje na to, že sme svedkami výraznej kultúrnej premeny a mnohé reakcie ukazujú, že nevieme, „čo si s ňou počať“. V našich končinách sa šance chopili kritici „politickej korektnosti“ a bijú na poplach, že je to ohrozenie slobody prejavu. Z druhej strany zasa prišli hlasy, ktoré poukazujú na fakt, že nepoznáme kontext celého prípadu, pretože ide o typ skúsenosti, ktorú sme nezdieľali. Tak ako všetko v živote, aj táto situácia má dve strany mince.
Nad zhubným vplyvom politickej korektnosti sa vyplakáva v krajine, kde sa vraždia cudzinci, fyzicky sa útočí na moslimské matky s deťmi a na gayov, ktorým sa veselo nadáva do „buzerantov“, či sa šikanuje dievča v kroji, ktoré je slovenského pôvodu a má africké korene.
Prípadne je bežné, že muž v nadriadenej pozícii sa voči ženám správa ako chrapúň – a nie, nie je to galantnosť, keď sa na pracovnom podujatí povie mladšej kolegyni, že je „kus“. Je to iba otravná sedlačina. Rovnakou chrapačinou je – žiaľ, u nás viditeľná v mnohých oblastiach verejnej sféry – hodnotenie ženy cez jej prsia, zadky, upozorňovanie na jej vek, výzor a odvodzovanie z toho jej profesijných a morálnych kvalít.
Aby sme sa vrátili k už opisovanému prípadu: predstavitelia „väčšiny“ sa skutočne nevedia vžiť do situácie príslušníkov „menšín“ – rasových, etnických alebo sexuálnych – so skúsenosťami takých foriem urážok a diskriminácie, pri ktorých predstavivosť zlyháva. A on či ona majú právo upozorniť, že isté formy správania považujú za nepríjemné až urážlivé.
Túto zvýšenú mieru citlivosti sprevádza „pocit“ – pretože máme do činenia s emóciami – že sa to preháňa, že vlastne ide o akúsi precitlivenosť a nepochopiteľné šikanovanie. Pokusy stanoviť nejaké nové normy pre správanie a spoločenské konvencie, ktoré by urážlivé prejavy eliminovali, sú potom považované za cenzúru a diktatúru.
Sme zrazu postavení pred otázky, ktoré by nám pred niekoľkými desaťročiami ani nenapadlo riešiť. To, že sa nad nimi pozastavujeme, však neznamená, že sme bigotní, ale že sme sa jednoducho doteraz pohybovali v inom kultúrnom a zážitkovom kontexte. A teraz sa vyrovnávame s novou situáciou.
O tom, že sa prah citlivosti radikálne mení, napísala Saša Uhlová v článku Zkontrolujme si svá privilegia pre český kultúrny časopis A2. Uhlová presne opisuje situáciu niekoho, kto sa celý život považoval za liberála, zasadzoval sa o práva menšín, no zrazu ho obviňujú, že nie je dostatočne citlivý. Ako sa potom, pýta sa, môžu k týmto premenám stavať ľudia, ktorí sa s podobnými problémami nekonfrontovali a vôbec im nerozumejú?
Odpoveďou – ako to už býva – by mohla byť empatická a nehysterická diskusia nezaťažená predsudkami. Jedna strana prestane predpokladať, že proti nej pracujú sily liberálneho zla, podkopávajúce ich „tradičné hodnoty“, druhá zasa, že sa konfrontuje výlučne s nedovzdelanými xenofóbnymi buranmi. Kto by sa vôbec nemal vkladať do tejto debaty so svojou agendou, sú cirkevné inštitúcie a politici, ktorí sa vezú na vlne nenávisti.