Projekt vznikol navzdory normalizačnej dobe a už zakrátko po českej premiére priputoval na pozvanie KPČK na dve predstavenia aj do Bratislavy.
Zároveň so štyrmi divadlami však priputoval aj telefonát z českého ministerstva kultúry, že oni to po pár reprízach zakázali, nech to aj slovenské ministerstvo kultúry vezme na vedomie. Kruh priateľov českej kultúry formálne patril pod ministerstvo kultúry, no riadila ho autonómna čestná rada, ktorej členom som bol aj ja, a tak telefón v ten deň zazvonil aj mne. Mám prísť do Istropolisu, kde sa má už o 15.00 hod. hrať prvé a o 19. 00 hod. druhé predstavenie, no najprv treba vyriešiť situáciu, vyvolanú telefonátom z Prahy.
Keď som tam prišiel, zakladateľ Ypsilonky Jan Schmid – jeden z tvorcov inscenácie – práve čelil zvedavosti ministerského úradníka. Úradník sa dožadoval scenára, ale Jan Schmid mu nemohol vyhovieť: „Nemáme žádný, hrajeme to zpaměti.“ „Tak mi to zahrajte!“ „Ani to nejde. Herci jsou na obědě a do začátku prvního představení to už nestihneme.“ Čo na to úradník? Obrátil sa na mňa a požiadal ma o podpis pod písomné vyhlásenie, že sa to bude hrať na moju zodpovednosť. Podpísal som mu to, a bolo po probléme. Stačil môj podpis a obe predstavenia sa mohli hrať. Minister kultúry o nich vedel, no nič proti nim nepodnikol. Na Slovensku český zákaz stratil moc. No dejepis nechám na iných a prejdem radšej od spomienky k súčasnosti.
Na staré kolená ma postihlo to šťastie, že mladý slovenský režisér Peter Oravec dostal šancu, aby v pražskej Ypsilonke uviedol moju hru Utíkejte, slečno Nituš, a tak sme mali ja a Jan Schmid znova raz príležitosť stretnúť sa a navzájom sa obdarovať knihami. Ja som mu venoval svojho slovenského Rytiera Smila, on mne svoju novú knihu Improvizace, náhoda a jiné vyhlídky.
Kto sa do nej začíta, pochopí, prečo ten štvordivadelný projekt mal za normalizácie pod palcom (či skôr spod palca na slobodu vypúšťal) aj Jan Schmid, najväčší český mág spontánneho umeleckého prejavu. Magickým čítaním sú už názvy kapitol: O principu nahodilosti. Hledání přirozenosti (aneb Chvála chyby). Setkávání aneb chytání náhod. Jan Schmid zaznamenáva aj spoluprácu so slovenskými divadelníkmi, v knihe sa nájde Milan Lasica, Juraj Nvota, Zuzka Kocúriková a ďalší. Túžba po tejto knihe sa niekomu môže zdať márna – takéto vzácne knihy sa z Čiech na Slovensko vždy nedostanú. No táto – verme náhode! – možno bude výnimkou. Veď aj názov štúdia Ypsilon sa zrodil „na přehlídce vojenských divadel“ na Sliači.