Kiež by bublina už praskla, hovorím si. Ale viem: v kapitalizme to jediné, čo je horšie ako konjunktúra, je kríza. Len pred desiatimi rokmi to bolo naopak. Realitný trh na dne, trh práce na dne, no chudobní boli chudobnými ako vždy. Trh dokáže ponúknuť lacné bývanie akurát vtedy, keď nemáš z čoho zaplatiť.
Pred sto rokmi bolo zhruba ako dnes. „Roaring Twenties“ im hovorili, „burácajúce“ dvadsiate roky. Po nich Veľká kríza a, v strede Spojených štátov, aj veľké sucho. Domy boli lacné, ale polia sa premenili na prach a nikto nemienil prijímať prach namiesto platby hypotéky. Banky prevzali pozemky, traktory zbúrali domy a ľudia sa pridali k prachu na ceste.
Woody Guthrie pochádzal z týchto suchých, preoraných rovín a nechal sa unášať spolu s prachom… Šiel za vykorenenými farmármi na Západ, pracoval kde-tu a nakoniec sa živil ako potulný muzikant. Niekto si ho však všimol, pozvali ho do rozhlasu a keď ho v roku 1940 vzali do nahrávacieho štúdia, mal už v duchu pripravený takmer celý epos zostavený z príbehov ľudí, s ktorými vandroval. „Zbohom,“ spieval v jednej piesni, keď všetci kvôli kríze a prachu odchádzali. „Tá prachová búrka zabila moje dieťa,“ spieval v ďalšej. „Ten zemepán mi vzal dom,“ pokračoval. „Ale mňa nezabije.“ „Mňa nezachytí.“ V ďalšej spieval – s menšou dávkou vzdoru, ale s väčšou dávkou pravdepodobnosti: „Ja už nemám v tomto svete domov.“
Kam všetci smerovali? Jedni tomu hovorili „Kalifornia“, ale Guthrie sa snažil vyjadriť skutočný význam tohto slova: „Idem tam,“ spieval, „kde voda chutí ako víno.“ No, keď „prachoví utečenci“ konečne doputovali do svojho cieľa, voda vo vysnívanej Kalifornii chutila predsa len ako voda a nebolo jej veľa. Zato tam bolo dosť násilníkov, ktorí napádali tábory migrantov, aby ich posielali späť do prachu.
Guthrie sa v piesni „Ja už nemám domov“ inšpiroval staršou kresťanskou piesňou, v ktorej bol význam vecí trochu iný. Pieseň sa začína podobne. Spevák počul o „slávnej krajine“ nebies; voda tam síce nechutí ako víno (obávam sa, že vôbec žiadny alkohol tam nemohol byť, išlo totiž o pieseň puritánov), ale zato „nie je tam žiadne umieranie“. Tam je len nekonečná oslava a „všade spev“. Oproti Guthrieho piesni je tu teda všetko obrátené. Pieseň sa začína v nebi, a pretože nebo je také úchvatné, spevák sa „už necíti doma v tomto svete“. V piesni je svet taký, aký vždy bol, bez ohľadu na prachové búrky a bezohľadné banky. Nikoho z neho nevyhnali. Ale idea, že skutočný domov máme iba v nebi, robí z nás na zemi bezdomovcov.
Problém s nebom, v porovnaní s Kaliforniou, je, že nepoznám nikoho, kto by sa z neba vrátil, aby nám o ňom referoval. Je síce pravda, že antiklerikálny odborár Joe Hill spieval o nebi, dokonca o nebesných násilníkoch, ktorí posielajú tamojších imigrantov preč; ale to bolo z jeho strany čírou špekuláciou. Keď je však reč o špekulácii… Hovoril som o realitnom trhu. Aj takto spieval Guthrie v roku 1940:
Svet je také divné a smiešne miesto,
Kde hazardný hráč je bohatý a pracujúci chudobný (…).
Neviem, či špekulanti hazardéri prinesú ekonomický rast, alebo kolaps; len viem, že pravidlá
hry sú také, že tak či tak niekto musí prehrať.