Ako sa blíži koniec roku, čoraz ťažšie si dokážem predstaviť, že raz niekde na svete bude pokoj a mier, že vôbec môže niekto sladko a nebesky ticho spať, o to menej snívať. Sviatky sa mi javia ako svetielko na konci dlhého železničného tunelu. Jazdím; jazdím rýchlo a rýchlejšie k cieľu, ktorý sa mi akoby každú míľu stále viac vzďaľoval. Iskria mi kolesá, škrípu koľaje, hýbem sa stále vpred a myslím na severoamerickú baladu, ktorou ma otec kedysi strašil pred detským spánkom: strojvedúci Georgie niekde po Chesapeake & Ohio Railway nastúpil do lokomotívy, ktorá dvadsať minút meškala. Jeho matka mu kázala, nech dáva pozor, lebo
Veľa ľudí už zomrelo, aby dobehli stratený čas,
ak rušeň budeš správne viesť, dorazíš akurát.
Samozrejme, že ju neposlúchol. Vlak sa v zákrute vykoľajil, lokomotíva sa prevrátila a „rozdrvila jeho prsia“ a on na to – tento verš nikdy nezabudnem – „Som rád, že som sa narodil, aby som zomrel ako strojvedúci na C&O road.“ Ja som svoje vláčiky síce mal rád, ale zomierať pre ne som nikdy nemienil. „Položili ho do opusteného hrobu,“ spieval môj otec ďalej – a Georgieho posledné slová: „bližšie k Tebe, Bože môj!“ Bože! Čo to môže byť za boha? Azda len onen boh, ktorý chráni všetky korporácie a vyzýva zamestnancov k až vražednej láske ku svojej pekelnej práci! Pred týmto bohom sa neklaniam, ale verím, že existuje! Bolí ma srdce, ťažko dýcham, nevidím ani, kam idem, blíži sa zákruta na kraji útesu, ale brzdiť, čože? Veď dvadsať minút meškám!
Otec mi zvykol spievať aj druhú pieseň na túto tému – v Amerike je ich požehnane. Casey Jones bol ozajstným ľudovým hrdinom. Tiež meškal, ale zrýchľoval svoj vlak a už prichádzal takmer načas, keď vtom sa objavil na trati pred ním stojaci, neohlásený osobný vlak. Jones svoj rušeň tak šikovne zabrzdil, že ním zabil len samého seba – a mierne zranil asi šiestich ľudí. Prečo ale nespievame o hrdinských strojvedúcich, ktorí neriskujú životy svojich spolucestujúcich, ale hnev svojich nadriadených, keď sa pokúšajú ísť bezpečne?
V roku 1970 v Melbourne sa ponáhľali nie železničiari, ale stavbári nového mostu po autá. Konštrukcia sa počas stavby zrútila a zomrelo 35 robotníkov. Pesničkár Ken Mansell o udalosti zložil novú baladu. „Čas, to je sila vzácna a zlatá.“ „Čas je náš“, spieval ďalej, „keď ráno vstávame“, ale „ak nedáš pozor, zmizne ti v okamihu“. Keď stojíš na lešení, pred katastrofou, nie je už čas na nič.
Nečakajte rozsudok, ani autopsiu,
nechcem, aby na pohreb prišiel kňaz.
Len povedzte mojim druhom, ak ešte žijú,
aby bojovali za deň, keď čas bude náš.
Veru, sila vzácna a zlatá… sila boha, ktorého uctievame každý všedný deň. Čo nám potom zvýši z našej sily, keď bude sviatok? Na ktorého boha si vtedy spomenieme? Bude to azda onen boh, ktorý k ľuďom prišiel jednej tichej noci na pokojnom predmestí Betlehemu, alebo boh, ktorý sa narodil v rušnom Birminghame či Liverpoole, na železniciach Virgínie a Ohia, na diaľničných mostoch Austrálie a vteľuje sa do každého obchodného centra, továrne a kancelárie po celom zbožnom svete? Neviem, ale prosím, zobuďte ma, až keď dorazí. A nech sa neponáhľa.