V puberte som chcel byť režisérom. Film ma nesmierne lákal. Hľadal som preto vzory, a súčasne ich hyperkriticky súdil. Ako to už v čase dospievania býva. Veľmi ma vtedy ovplyvnila napríklad mnohoročná dokumentárna relácia Hľadanie strateného času. Ale najmä hrané snímky Miloša Formana, hoci som vtedy poznal len malú časť jeho filmografie. Tejto neúplnosti kraľovala producentská verzia Amadea; sprevádzaná televíznym interview, kde sa Majster rozrozprával o svojich krajne neľahkých začiatkoch v Novom svete.
O nesporne najslávnejšom – je otázkou, či aj najlepšom – československom režisérovi (ak sa dá takto vôbec pýtať) som vtedy naozaj nevedel veľa. Napriek tomu mi nebolo zaťažko sebavedomo postulovať, že Forman musí byť nesmierne dravý jedinec, keď to tam nevzdal.
Cestou ku hviezdam
Na tento svoj postreh som potom dlho, dlho nemyslel. Až do chvíle, keď ma postretlo rýdzo privátne hľadanie strateného času. Odštartovala ho režisérka Helena Třeštíková so svojimi slávnymi časozbernými dokumentmi, keď o nedávno zosnulom kolegovi nakrútila film Forman versus Forman (uvedený vlani v Cannes). Na informačný trh potom táto novopečená členka Americkej filmovej akadémie pridala aj vlastnú spomienku, že v trinástich rokoch si do denníka po zhliadnutí jeho snímky očarene napísala, že sa stane režisérkou aj ona.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Napriek všetkému a všetkým mierila potom odhodlane k cieľu, tak ako Forman. Per aspera ad astra (drsnou cestou ku hviezdam, lat.). Jej často neveselé diela pritom nezriedka ukazujú, aký rozdiel môže byť medzi snením a realitou. Špeciálne v kumšte pohyblivých obrázkov, ktoré profesorka Třeštíková sama opakovane zamierila aj na ľudí z brandže, pričom si okrem iného zakaždým všíma, akú ohromnú silu kinematografia má, akou je „magnetovou horou“ samotná filmarina.
Obzvlášť očividné to bolo v jej portréte herečky Lídy Baarovej. Kolaborantky a milenky nacistu Goebbelsa, ktorá síce zničila najbližších príbuzných, ale v závere života ľutovala v emigrácii jedine to, že neprenikla do Hollywoodu.
Vzbury proti konvenciám
Ohľadne uctievaného Miloša Formana, človeka s nesmierne ťažkým protektorátnym detstvom, zaznamenala Třeštíková okrem iného nasledujúce. Kvôli kariére za Atlantikom, pre „americký sen“, obetoval i svoju českú rodinu. K čomu si dovoľujem pridať osobný postreh: jeho najslávnejšie snímky pravidelne pojednávajú o vzbure výnimočnej osobnosti proti konvenciám.
Stačí ich vymenovať: je to chuligánsky burič v Prelete nad kukučím hniezdom, ktorý spôsobí obrazne vyznievajúcu vzburu v ústave pre duševne chorých. Alebo bláznivý performer a komik v Mužovi na Mesiaci, o ktorom ani najbližší netušili, kým skutočne je. Prípadne maniodepresívny, vulgárny pornograf, ktorého skutočná kauza Ľud versus Larry Flynt postúpila až na Najvyšší súd Spojených štátov, aby mu tam odobrili právo na vlastný (ne)vkus.
Foto: Profimedia
Kto ďalší? Naivný vidiecky mladík s povolávacím rozkazom do ďalekého Vietnamu, ktorý sa vo Vlasoch, a vďaka vlasom, mení na odporcu agresívnej imperialistickej vojny. Alebo už zmienený infantilný génius Mozart, okolo ktorého sa zlietol kŕdeľ neprajníkov – na čele so Salierim. A to v podaní takom sugestívnom, až množstvo divákov nadobudlo dojem, že ide o skutočnú dejinnú drámu…
Mnohostranná mystifikácia
Nechcem tu však robiť filmologické rozbory. Radšej by som položil otázku, ku ktorej som smeroval od začiatku: „Čo je to vlastne film? V čom spočíva jeho neuveriteľné kúzlo a príťažlivosť?“
Odpovedí sa ponúka celé priehrštie. Môže byť mechanickou reprodukciou reality a zabíjaním času. Alebo zhmotnením platónskej idey o jaskyni. Môže byť tiež základným kameňom narcistnej sebaprezentácie, výnosnej priemyselnej výroby snov a únikov z nepríjemnej reality (klasickým príkladom bola úloha kinematografie práve v čase Protektorátu Čiech a Moravy). Môže byť rovnako prejavom voyerstva, a vôbec nástrojom ventilovania porúch či tráum. Prípadne, ako konštatoval diktátor Stalin, „dôležitým nástrojom masovej agitácie“. Ťažko povedať, čo z toho. Najskôr všetky tieto roviny dohromady.
V každom prípade ide o druh mnohostrannej mystifikácie. Dokonca tiež v prípade tvorcov, ktorí horlili za film-pravdu. Znamená tiež pokus prekračovať našu existenciu. Ako dieťa pohrávať sa až do smrti – povedzme aj so starobou. Vytvárať alternatívnu realitu, budovať ďalšiu autorskú existenciu. Zachytávať čriepky dejín, ktoré často pôsobia ako plnohodnotné svedectvo o minulosti. Vyrábať propagandu…
Jedným slovom rozprávať príbeh, a tým konštruovať divácku víziu: čo najlepšie sa dostať ku spoločnému zážitku. A teda vytvárať možno tú najväčšiu, ale potrebnú ilúziu: že jednotlivý človek nie je medzi masami ľudí sám a o vnútornú realitu sa môže zmysluplne podeliť s ostatnými.