Viac technicky vzdelaných a zručných, ako na to apelovala vláda pred niekoľkými rokmi, lebo si to vyžadoval automobilový priemysel? Alebo viac všeobecných lekárov, ktorých je naozaj zúfalý nedostatok? Viac farmárov, lebo už takmer nikto si nechce špiniť ruky hlinou a vyrábať potraviny? Alebo jednoducho viac lepšie zarábajúcich? Zatiaľ najpresvedčivejšiu odpoveď našli v drobnej obci Bajerov pri Prešove, v ktorej sa rozbehol pilotný projekt kariérneho poradenstva Cesty budúcností.
Keď budeš dobrý, najmä dobrý človek a urobíš si svoje meno, tak sa dostaneš všade, kde budeš chcieť.Ladislav Godla, Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity
Kde teda budeš pracovať?
Siedmačka Alžbeta Magdová zo Základnej školy s materskou školou Bajerov pôvodne premýšľala nad policajtkou, ale dnes je rozhodnutá ísť na cukrárstvo a pečenie. „Je pre mňa dôležité najmä to, aby ma to bavilo a napĺňalo a chcem, aby som z toho mala aj dobré peniaze. A keď človeka niečo baví a robí to dobre, vždy sú z toho väčšie peniaze,“ usmieva sa.
Šimon Šoltís, deviatak z rovnakej školy, chcel byť traktoristom. Poľnohospodárstvu sa venuje otec, chovajú zvieratá, doma majú traktor. Ale keďže v okolí nie je žiadna poľnohospodárska škola, vyučí sa za programátora CNC strojov. Čo bolo pri jeho rozhodovaní kľúčové? „Samozrejme, zárobok, či dostanem dosť peňazí, či sú voľné pracovné miesta, či je táto práca žiadaná. A baví ma technika.“
Obaja si pochvaľujú, že sa mohli zapojiť do Ciest budúcností, pretože cítili, že sa im dospelí v tomto projekte skutočne snažili aspoň nadvihnúť oponu k tomu skrytému a zamotanému cieľu.
Často je to totiž tak, že sa niekde na nástenku školy len vyvesí oznam – takáto je ponuka stredných škôl v okolí. A bodka. Niekde majú kariérnych poradcov, ktorí sa zhovárajú so žiakmi. Niekde pustia prezentácie na digitálnych tabuliach. Prípadne navštívia stredné školy počas dňa otvorených dverí. Na škole v Bajerove však skúsili ešte čosi viac.
Čítajte aj Šariš dáva svetu budúcich raketových vedcov: Mladí sú ako hviezdy. Zapáľte ich plameň a máte vyhraté
Nájdi sám seba
Využili metodiku mimovládnej organizácie Človek v ohrození, ktorú zase im načrtli skúsenosti v teréne. „Jednoducho sme zistili, že deti často vôbec nemajú predstavu, čo všetko obsahujú niektoré povolania,“ naznačuje Anna Dzurusová, odborná garantka pre oblasť vzdelávania z Človeka v ohrození.
Celá myšlienka spočíva v tom, aby mladí najprv spoznali samých seba. A tak sa v Bajerove tento školský rok žiaci pravidelne stretávajú, spoločne deti z majority a minority, a skúšajú nájsť odpoveď na to, v čom sú vlastne dobrí. Aby zistili, ako môžu v budúcnosti využiť veci, ktorým sa teraz venujú vo voľnom čase. „Snažíme sa vytiahnuť zo žiaka jeho danosti, o ktorých možno ani sám netuší. A možno aj tuší, ale ich neprejavuje,“ naznačuje riaditeľ školy Milan Černaj.
Foto: Archív Klaudie Trochanovej
Potom žiaci navštevujú stredné školy. Kde im však dovolia nielen sa poobzerať, ale napríklad na Strednej odbornej škole gastronómie a služieb v Prešove si mohli vyskúšať celý jeden deň v koži stredoškoláka, ktorý sa učí trebárs za cukrára. A nechali na žiakoch, nech sa pýtajú rovesníkov, čo ich na budúcom povolaní zaujíma. Nech ich priamo mladí zorientujú.
Medzitým navštívia úrad práce v Prešove, absolvujú workshop s lektorkou kritického myslenia, pôjdu na exkurziu do firiem, aby si vyskúšali aj deň zamestnanca na vlastnej koži.
Nuž a napokon nechajú žiakov počas mimoriadnych akcií, aby sa porozprávali s ľuďmi z rôznych profesií, nech im oni sami povedia, ako sa dostali tam, kam sa dostali. Aké nitky oni ťahali zo zamotaného klbka. Obsadenie je pestré.
Čítajte aj Čo je to za nápad?! Mali by mať volebné právo mladí už od 16 rokov?
Dobrovoľne vo väzení
„Niekto sa do väzenia nepozrie celý život, ja som tam stále a – dobrovoľne. Vnímam to ako prácu, ktorá je dôležitá pre spoločnosť,“ povedal žiakom príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže.
„Pomáhame mamám, aby vedeli, čo všetko v ich deťoch je a ako to rozvíjať. Často nevedia, ako na to, pretože im to doteraz nikto nevysvetlil,“ rozprávala Omama z občianskeho združenia Cesty von.
„Viesť obec znie ako práca, kde môžete robiť čokoľvek. Môžete, ale to čokoľvek robíte s ľuďmi a pre ľudí,“ vysvetľoval starosta.
„K herectvu som sa ešte ako žiačka a neskôr študentka dostala postupne. Namiesto konzervatória som si po základnej škole vybrala gymnázium a vo voľnom čase som chodila na recitačné súťaže, umeleckú školu alebo som moderovala,“ prezradila deťom herečka Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove Miriama Fedorková.
„Najkrajšie na mojej profesii je, že môžem robiť to, čo ma naozaj baví,“ povedala speváčka Katka Koščová.
Čítajte aj Za úspechom netreba utekať zo Slovenska, špičková svetová veda sa dá robiť aj v Košiciach
Nemohol byť vojakom
A ako ste sa vy dostali k povolaniu? Takmer každý z dospelých, ktorí sa podieľajú na projekte a ktorí sa zišli v riaditeľni na škole v Bajerove, reagujú najprv očami – rozpačitými, prekvapenými. Cesty do budúcnosti sú kľukaté.
„Moja cesta bola veľmi zvláštna,“ rozhovorí sa Ladislav Godla z Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity. „Hľadal som sa dlhé roky. Musel som cítiť, že keď pôjdem robiť túto prácu, naozaj ju budem robiť zodpovedne.“
Foto: Archív Klaudie Trochanovej
Pán Godla pochádza z prešovskej mestskej časti Solivar. Spomína, ako na celej Smetanovej ulici bývali vtedy Rómovia, ale nikto to v tej dobe neriešil. Vyrástol ako iné deti. Mal starších bratov, každý jeden narukoval, a tak aj on chcel byť vojak z povolania. Skúšal si uniformu, prechádzal sa v nej po dome, chodil na strelecký krúžok. „Ale nevyšlo to kvôli jednej veci.“
Mal 16, keď pôsobil v štvorčlennej tanečnej rómskej skupine. Vracali sa z diskotéky cez Duchnovičovo námestie, keď v tme zrazu len začuli dupot. „Dobehla nás partia chlapcov a napadli nás odzadu. Viem akurát toľko, že som spadol v klbku ako ježko. Kamarát sa im vyšmykol, mňa dokopali.“ Nešiel za mamou, len vybehol do izby spať. Aj ráno rýchlo vybehol, aby nevidela monokel.
„Lenže taký som bol zbitý, že som si to ani neuvedomoval.“ A výsledok? „Ľavú ruku som mal stále slabšiu, ale hovoril som si, že som pravák, že to nemá s tým nič spoločné. Potom prišlo k odvodu. Vyzliekol som sa a komisia povedala – môžete sa obliecť. Máte modrú knižku. Kvôli ľavačke. Preto, lebo mi precvakli nerv, ktorý vedie do ľavej ruky.“ Ako to ale súvisí s Úradom vlády?
Nepríde to samo
„Doteraz nemám ťažké srdce na nikoho. Nikdy som necítil nenávisť voči Nerómom, sám mám ženu Nerómku. Beriem to tak, že to asi tak malo byť. Že aj vďaka tomu som tam, kde som. Celý život som totiž premýšľal trochu inak ako zdraví ľudia.“
Skúsil to najprv na hotelovej škole. Aspoň takto sa dostal k uniforme. Pracoval ako čašník. V Rakúsku niekoľko rokov pôsobil v kapele. Urobil si opatrovateľský kurz. Pracoval s deťmi v komunitnom centre. Prešiel si terénnou sociálnou prácou. Po čase zistil, že existuje Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, ktorý môže pomáhať rozvíjať sociálnu prácu. A vtedy zacítil pod nohami cestu.
„Prečo neukázať pozitívny príklad, hlavne deťom a ľuďom okolo seba, že som Róm? Že som tam, kde som. Že keď budeš dobrý, najmä dobrý človek a urobíš si svoje meno, tak sa dostaneš všade, kde budeš chcieť. Môžeš to aj ty dosiahnuť, len musíš byť slušný, potrebuješ sa učiť, potrebuješ ísť ďalej do školy, nepríde to samo.”
Chýbajú vzory
A ako sa riaditeľ školy stane riaditeľom?
„Odpoviem tak. Takmer už od 26 rokov som v riadiacej funkcii. Teraz mám, naopak, 62. Keďže v našej rodine už boli učitelia, aj toto malo určite vplyv na výber povolania. Ale nevedel som, že sa stanem riaditeľom. Tak to prišlo. Hneď po revolúcii ma jednomyseľne zvolili za riadiaceho pracovníka a odvtedy sa tomu venujem.“
17 rokov pôsobil na strednej škole, 12 rokov bol riaditeľom gymnázia. „A tak viem, s čím žiaci prichádzali na strednú školu. Často neboli v prvom ročníku vôbec zorientovaní,“ vysvetľuje riaditeľ, prečo sa v Bajerove rozhodli investovať s kolegami viac úsilia do kariérového poradenstva.
„Mladým dnes chýbajú prirodzené vzory. Utiekajú sa viac k postavám z pop music alebo z politiky. My sa v rámci tohto projektu snažíme priniesť žiakom reálne vzory z nášho okolia, ľudí, ktorí vzišli aj z našej školy. A to je tá najlepšia motivácia.“
Roboti nenahradia ľudí
Keď si bajerovskí školáci skúšali jeden deň na SOŠ gastronómie a služieb, mnohí s prekvapením neobjavovali len cukrársky a kuchársky kumšt. Spoznali aj inteligentné črepníky a ako ich (nielen) kuchári môže využiť v praxi, virtuálnu realitu, programovacie stavebnice, zákutia moderného laboratória či eko office (škola je zapojená do programu Zelená škola, tiež DofE).
Foto: Archív Klaudie Trochanovej
Videli tiež v akcii robotickú mačku Belu, ktorá pomáha čašníkom pri obsluhe, pri ktorej padla od detí okamžitá otázka a vzápätí aj odpoveď. Nemáte strach, že roboti raz úplne nahradia človeka? „Určite nie, osobné stretnutie, milé slovo, ľudská spolupatričnosť sú nenahraditeľné. Je dôležité už na strednej škole spoznať najnovšie technológie, aby boli študenti pripravení,“ vysvetľuje Jana Turzová, kariérna poradkyňa na SOŠ gastronomická Prešov.
„Keď žiak prežije celý deň na tej škole, inak sa k tomu postaví, ako keď si pozrie len nejakú prezentáciu alebo príde s rodičmi na deň otvorených dverí. Pričom niektoré deti len plnia sny rodičov.“
Aj napriek všetkým lákadlám sa niektoré deti k tejto možnej „ceste budúcnosti“ nedostanú, aj keby možno chceli. „Stále sa totiž stretávame s tým, že niektorí rodičia bránia svojim deťom ďalej študovať,“ naznačí pani Turzová. A odpoveď ponúkne štátny úradník Godla.
Zbytočná je škola?
„Často je to v rómskych rodinách tak, že len manžel robí, zvyčajne fušky. A len čakajú, keď konečne dospeje nejaké dieťa, žeby pracovalo tiež. Niektorí vôbec nepremýšľajú o budúcnosti, nezaujíma ich. Žijú zo dňa na deň. Myslím si, že dakedy to tak bolo na celom svete, že najstarší prebral štafetu po otcovi, potom on doniesol peniaze do rodiny,“ vysvetľuje Godla.
„Lenže u nás aj dnes niektoré rómske deti doma počúvajú – načo pôjdeš do školy, je to zbytočné, len tam budeš sedieť a nič z teba nebude.“
Aj preto Človek v ohrození podporuje niektoré z „budúcich ciest“ štipendiami. Mama štipendistu Kristiána je v hmotnej núdzi, nezvládala by platiť cestovné či stravu v škole. Kristián je už tretiak, má 17. „Určite chcem dokončiť školu, zmaturovať, aby som mal vzdelanie, a následne sa niekde zamestnať.”
Štipendistka Simona je tretiačka, učí sa za čašníčku, aj jej Človek v ohrození hradí cestovné a obedy v škole, čo mame uľahčuje situáciu. „Uvedomujem si, že vzdelanie je v živote dôležité, a preto si chcem urobiť maturitu teraz, neskôr by to mohlo byť náročnejšie,“ hovorí študentka.
Ale ešte stále sme nedali slovo duši celého projektu, Klaudii Trochanovej. Ona presvedčila a nadchla toľkých ľudí, aby sa dobrovoľne, nezištne zapojili a ukázali, že záleží aj na malej dedinskej škole a deťoch z malej obce. Jej cesta je plná vývrtiek.
Z Bajerova do Francúzska a späť
S čistými jednotkami na maturitnom vysvedčení si nevedela vybrať, na akú vysokú školu ísť. A tak radšej nešla na žiadnu. Odišla do Francúzska. Začala pracovať ako au-pair. „Naučila som sa po francúzsky, zistila som, aké to je, žiť sama. Veľa som cestovala a vrátila som sa na Slovensko. V Bratislave na vysokej škole som začala študovať učiteľstvo, ale iba bakalára. Neotvárali magisterský ročník a tak som nemala inú možnosť ako vrátiť sa do Francúzska.“
Vo Francúzsku vyštudovala Univerzitu Montpellier, odbor vzdelávanie k udržateľnému rozvoju. Predvlani sa vrátila na Slovensko. „S tým, že som sa bála, že sa budem nudiť. Okrem toho, že pracujem vo dvoch zamestnaniach, som sa zapísala do Sokratovho inštitútu, kde vyberajú každý rok 20 študentov z celého Slovenska, ktorých vedú k tomu, aby tvorili verejnoprospešné projekty v regiónoch. A ja som si vybrala Bajerov. Lebo som sa tu narodila. A spomenula som si, čo nám na škole tak chýbalo. Niečo, čo by nás oboznámilo s ďalšími školami, s tým, ako pracovať na sebe, ako využiť svoje záujmy v prospech vlastnej budúcnosti.“
A tým sa kruh uzatvára. A všetci v riaditeľni prikývnu, že najviac treba v krajine šťastných ľudí. Takých, ktorí sa v povolaní našli.