„Našli sme veľmi kvalitnú podmurovku. Úplne celý kostol postavili na rímskych sekundárkach (zvyškoch pôvodných stavieb, pozn. red.). Archeológovia hovoria, že sú to najkvalitnejšie rímske nálezy, aké sa na Slovensku zachovali,“ rozhovorí sa reštaurátor Juraj Puškár priamo „na mieste činu“ o význame najnovších nálezov, ktorých sa dotýka už niekoľko mesiacov a ohromili ho i nadchli zároveň.
Znamená to, že Kostol sv. Vendelína v Patinciach pri Komárne je oveľa starší, než sa predpokladalo, a pôjde zrejme o najvýznamnejší objav v oblasti pamiatkovej starostlivosti v minulom roku. Na území Slovenska sa vyskytuje len päť sakrálnych objektov, ktoré postavili s použitím architektonických prvkov z rímskeho obdobia. Spomedzi nich sa antické stavebné zvyšky najlepšie zachovali práve v Patinciach. Tu však čakali na svoje objavenie až tisíc rokov.
Čítajte aj Dvesto rokov Slávy dcéry. Čo ostalo zo vzájomnosti "bratských" národov?
Južné Slovensko považuje popredný slovenský reštaurátor, dlhoročný predseda Komory reštaurátorov (v súčasnosti podpredseda) Juraj Puškár za „panenskú zem“ z hľadiska neprebádanosti aj nerealizácie obnovy mnohých pamiatok. Pri hľadaní dôvodov, prečo je to tak, uvádza ako jeden z argumentov rečovú bariéru s maďarským obyvateľstvom.
Keď začal vlani v januári riešiť obnovu starobylého kostolíka svätého Vendelína v Patinciach, netušil, ako mu to zmení všetky plány. A nevie, či sa má hnevať na tých, ktorí riešili obnovu kostolíka pred dvadsiatimi rokmi, alebo im ďakovať, že vďaka ich neodborným, „betónovým“ zásahom, stojí pred ním teraz jedna z najväčších reštaurátorských výziev.
Keď zistil, aké hrubé chyby boli urobené pri predošlých pokusoch zachrániť tento objekt, chytá sa za hlavu, lebo všetky postupne museli v uplynulých mesiacoch odstraňovať. Keď sa dozvedáme, že práve vďaka jeho práci a jeho kolegom môžeme dnes obdivovať unikátne obnovený kostolík svätej Margity Antiochijskej v Kopčanoch, siahajúci až do veľkomoravského obdobia, neodpustíme si poznámku, že zrejme sú mu súdené ťažké výzvy.
„No, to asi moja mama ,zhora’ mi ich stále posiela s odkazom: nemysli si, že budeš mať niečo ľahké,“ prehodí položartom. Vyrastal totiž v rodine pamiatkarov, rodičia ho často brávali na rôzne výskumy, a tak sa mu toto povolanie stalo chlebom. Podobne ako Jánovi Hromadovi, jeho kolegovi, priateľovi, ktorého teta Ľudmila bola jednou z prvých slovenských pamiatkarok.
Stopy po Tatároch
„To, že budeme musieť odkrývať až základy kostola, nebola pôvodne vôbec téma dňa,“ prezradí nám pri obzeraní Kostola sv. Vendelína reštaurátor Ján Hromada. Juraj Puškár nevie, „kam skôr skočiť“, pretože okrem reštaurátorskej práce ho veľa času stojí vybavovanie finančných grantov a projektov pre jednotlivé zásahy na objekte.
„Len na archeológiu v tomto objekte išlo pôvodne 5 500 eur, v druhej fáze sa ukázalo, že to napokon bude stáť ďalších 12 000 eur. Je neuveriteľné, že zatiaľ sme to robili zadarmo. Iba z dobrej vôle.
Ale keďže objekt musia doskúmať takzvaní rimanológovia s veľkou sondou do južného vstupu, archeologický výskum bude stáť 40 000 eur. Ale táto sonda nám zistí celú tektoniku terénu v hĺbke,“ konštatuje „hlavný záchranca“ pamiatky.
V súčasnosti ich čaká práca pri stabilizovaní jej exteriéru, po Veľkej noci sa s tým rozbehnú naplno. Pre zaujímavosť – kostol je majetkom rímskokatolíckej cirkvi, ale sotva vaša noha prekročí jeho prah, už stojíte na pôde, ktorá je majetkom obce.
Doterajšie poznatky síce hovoria o tom, že kostol vznikol v prvej polovici 12. storočia, ale nie sú vylúčené ani prekvapenia, ktoré by ho posunuli do ešte skorších období.
Juraj Puškár spája jeho zrod s príbehom nemeckého veľmoža Bárta, ktorý za lojalitu a dobré služby preukázané pápežovi počas prvej križiackej výpravy (1096) dostal ako odmenu léno – pozemky, na ktorých si podľa neho zrejme práve on postavil tento kostolík.
Pri vstupe do interiéru cítiť pleseň, ktorú vyvolala masívna vlhkosť, ktorej bol objekt dlhodobo vystavený, pričom predošlá obnova jeho odvlhčenie nevyriešila. Juraj Puškár sa v spolupráci s odborníkmi postaral o výrobu špeciálneho roztoku, ktorým ošetrili kúty interiéru, kde pleseň eliminovali.
O niekoľko dní nechajú tieto miesta ešte „vyžiariť“ germicídnym prístrojom a potom budú pleseň stabilizovať aj chemicky. „Vodný stĺpec nám cez zimu klesol a pleseň by sa už nemala objavovať v takom veľkom rozsahu, ako doposiaľ.
No úplne vylúčiť sa nedá, keďže biologický materiál tu je,“ vysvetľuje s odkazom na množstvo kostí a hrobov, ktoré tu našli: ženských a detských, premiešaných so škridlami. Aj za týmito nálezmi stojí príbeh.
Súvisí so stopami po masívnom požiari, ktorého pozostatky zrkadlí jedna stena kostolíka. Juraj Puškár datuje požiar do rokov 1241 – 42 (bitka pri Slanej), keď Tatári porazili vojsko Bélu IV. Potom krajina zažila ich plienenie. Reštaurátor predpokladá, že kosti sú pozostatkami osôb, ktoré sa pred Tatármi ukryli v kostole.
„Mysleli si, že tu prežijú, že ich kostol ochráni, ale Tatári zrejme zapálili strechu a oni zaživa zhoreli. Inak by sa sem tie ich kosti nedostali. Keď sa dusili, popadali na nich aj trámy schodiska, ktoré sme tu rozoznali,“ doplní.
Čítajte viac Keď ešte Petržalka nebola sídliskom. Pozrite si fotky pôvodnej obce, ktorú zbúrali kvôli panelákom
Iba nedávno sa tu našiel kus dreva doslova „pripečený“ k stene – ešte z čias požiaru. „Tatári boli na tomto území desať mesiacov. Za toto obdobie zmizla tretina obyvateľstva ranouhorského štátu,“ dozvedáme sa. No kostolík prežil aj zemetrasenie (stopu po ňom našli) či nápor Turkov.
V interiéri priam „svieti“ nápis, ktorý sa tu zachoval z roku 1776 a dokumentuje barokové obdobie objektu. Kolky na barokových tehlách sú z roku 1775.
Rimania u nás
Keby steny vedeli rozprávať, viac by sme sa dozvedeli aj o tom, akí vlastníci sa „prestriedali“ pri správe objektu: v istom období totiž patril katolíkom, potom evanjelikom i kalvínom a našiel sa aj starý zápis, ktorý hovorí o vyhnaní evanjelického kňaza z tohto chrámu. V súčasnosti patrí objekt rímskokatolíckej cirkvi a iniciatíva obnoviť ho vyšla od komárňanského dekana – kanonika Róberta Kišša, biskupského vikára pre maďarsky hovoriacich veriacich, s ktorým sa Juraj Puškár roky pozná.
Považuje ho za osvieteného kňaza s rešpektom a úctou voči práci tých, ktorí zachraňujú kultúrno-duchovné dedičstvo.
Záchranné práce na Kostole sv. Vendelína by mali trvať podľa odhadov ešte dva roky a potom by sa mohol stať predmetom záujmu širokej verejnosti i turistov. Napokon, stojí iba neďaleko od rímskeho vojenského tábora v obci Iža.
Z bývalého tábora sa dodnes zachovali zvyšky základových múrov, ktorých značná časť padla za obeť ťažbe stavebného kameňa. Celý areál s rozlohou viac ako tri hektáre je však pamiatkovo chránený a od roku 1990 je aj národnou kultúrnou pamiatkou.
Čítajte viac Kone z jaskynných malieb menia sovietsky tankodróm na praveký raj
Dnes má podobu múzea v prírode a pre návštevníkov je bezplatne prístupný po celý rok. No a práve v tejto súvislosti nám skúsený reštaurátor Juraj Puškár pripomína osobnosť Marka Aurélia, ktorý podľa jeho slov určite prechádzal územím Patiniec.
Ako je známe, jeho pobyt na našom území dokazuje nápis na trenčianskej hradnej skale, spomínajúci osadu Laugaricio. Blízko kostolíka sv. Vendelína sa našli stopy po starom rímskom moste so základmi v rieke Dunaj. Hoci na prvý pohľad si to pri jeho obhliadke neuvedomíte, stojí na najvyššie položenom južnom bode tohto územia.
Práve rímskymi nálezmi, ktoré kostolík „vydal“ pred niekoľkými mesiacmi, zaskočil jeho záchrancov. Ide o dva reliéfy, ktoré našli pod objektom kostola – jeden znázorňuje pohanského boha Jupitera. Pravdepodobne budú zdigitalizované a tak neskôr prezentované verejnosti.
Odborníci budú skúmať aj ďalšie, dlhé hrubé časti muriva nachádzajúce sa v spodných častiach kostolíka, evokujú tiež rímske obdobie. Sú predpoklady, že môže ísť o ďalšie reliéfne dosky, slúžiace napríklad pri pochovávaní.
Momentálne čaká reštaurátorov spevňovanie objektu, jeho doskúmavanie. Už je vybratá dlažba, ktorou pokryjú podlahu interiéru, sú vytypované miesta, kde verejnosť v budúcnosti pod sklom uvidí náleziská. Pôvodný vstup do kostola však zostane zamurovaný – ako doposiaľ. „Nechávame to ako časovú schránku pre niekoho iného,“ poznamená Juraj Puškár.
„Žiadne deštruktívne zásahy sa tu už nebudú robiť. Priestor bude úplne čistý, zostane tu tento barokový nápis deklarujúci isté vývinové obdobie chrámu, strop zostane v neutrálnej bielej podobe,“ dozvedeli sme sa. Mobiliár, napríklad oltár z chrámu, je v súčasnosti dočasne odložený v obci a predpokladá sa, že keď sa dokončí obnova kostolíka, bude opäť slúžiť aj sakrálnym účelom, napríklad bohoslužbám.
Reštaurátorov nadchýna práca, ktorú v objekte zanechala vychýrená kamenárska dielňa. „Evidentne poznala princíp architektúry: vyváženosť plochy a výšky. Tie princípy klasickej antickej architektúry tu stále sú,“ objasňuje Juraj Puškár.
Foto: FOTO: ANDREA ELIÁŠOVÁ
Kostolík plný prekvapení
„S týmto kostolom žije, vstáva, aj spáva, na toto treba povahu! Málokedy nájdete ľudí takých zanietených, ako je on. Takých si treba vážiť, lebo nie každý má trpezlivosť a zároveň nadhľad i ochotu doťahovať vec do konca.
Musíte mať dar – schopnosť neutiecť od problému, ale snažiť sa ho doriešiť aj s nástrahami tejto doby. Je nutné zohnať financie, ale mať aj víziu, čo s tým chcem robiť, ako to chcem urobiť a na to je potrebná skúsenosť s ľuďmi.
Treba vedieť, odkiaľ pýtať peniaze, aby obnova pamiatky mohla napredovať. Niekedy sa tej-ktorej pamiatke len raz za päťdesiat rokov pošťastí, že sa nájde generácia, ktorá ju chce zachraňovať,“ hovorí na margo kolegu reštaurátor Ján Hromada, ktorý ho považuje za „bežca na dlhé trate“.
Podľa Juraja Puškára základom pre každý úspešný príbeh obnovy akejkoľvek pamiatky je dobrá diagnostika jej stavu: ak sa urobí chyba pri stanovení správneho postupu na začiatku, už sa proces nedá zvrátiť správnym smerom a škody sú nedozerné.
Nuž, prekvapení priniesol tento nenápadný kostolík učupený medzi domami a hrádzou mnoho. Nik nepočítal s tým, čo ukrývajú jeho útroby. Lebo ako prehodí Juraj Puškár, „nikto nemá röntgenové oči“! A tak sú každý týždeň či mesiac pripravení na to, že kostolík ešte stále nepovedal posledné slovo.
„Máme správu z kánonickej vizitácie, že v roku 1799 v júni tu bol posledný pohreb, čiže v blízkosti kostola bol cintorín. Ale kostol ako vežovitý objekt mal obranný múr. Historicky máme o tom indície, ale nevieme, kde bol. Výskumom by sme mohli zistiť aj toto,“ dodáva Puškár.
Podarilo sa im už situovať napríklad zvon kostola, ktorý už dnes v objekte nenájdete, nemal totiž klasickú zvonicu. Ale po jeho renovácii a sprístupnení verejnosti by vedľa kostolíka mala stáť imitácia zvonice.
Čítajte viac Ako sme vytesnili spoločenstvo staršie ako civilizácia. Dá sa ešte zachrániť?
Je možné, že obnovená pamiatka bude dôležitou súčasťou turistickej zóny (nielen cyklotrasy) pre regióny Maďarska, Slovenska i Rakúska. Nové výskumy potvrdzujú, že ide o miesto, ktoré v plánoch Rímskej ríše hralo dôležitejšiu úlohu, než sme si mysleli.
Archeológovia už teraz kostolík sv. Vendelína, jeden z najmenších, no nálezmi jeden z najpozoruhodnejších, označujú za jeden z najvýznamnejších objavov roka.