Pritom rakúska hlava štátu nepatrí medzi „slabých“ prezidentov, čo sa týka jeho právomocí. Povedané slovami nemeckého politológa Gerda Strochmeiera: „Rakúsky spolkový prezident je podľa ústavy silnejší než francúzsky prezident, v ústavnej praxi je však slabší než nemecký spolkový prezident.“
Rakúska hlava štátu môže v zmysle ústavy vymenúvať a odvolávať spolkového kancelára úplne podľa svojej vôle. Významné vymenúvacie právomoci má aj voči ďalším zložkám výkonnej či súdnej moci a voči parlamentu. Môže napríklad rozpustiť jeho dolnú snemovňu.
Na papieri áno, ale v skutočnosti? Všetky akty vykonáva rakúsky prezident na návrh vlády alebo so spolupodpisom (kontrasignáciou) spolkového kancelára či povereného člena vlády.
Prečo je to tak? „Je to vec prístupu prezidenta k svojmu úradu, vec výrazne ovplyvnená historickou skúsenosťou,“ vysvetľuje Christoph Konrath, rakúsky ústavný právnik a politológ. „Ale významnú úlohu pritom zohráva náš politický systém, existencia dvoch veľkých politických strán – sociálnych demokratov a ľudovcov – ako aj prevažujúci konsenzuálny charakter rakúskej politiky.“
Ide vlastne o systém dvoch a pol strany, lebo je tam ešte jedna malá strana. V minulosti to bývala najčastejšie FPÖ, reprezentujúca politický stred a dôležitá pre vytvorenie vládnej väčšiny.
Ospravedlňujem sa za obrázok, aký teraz ponúkli naši politici, a vyzývam verejnosť, aby sa neodvracala kvôli tomu od politiky.Alexander van der Bellen, rakúsky exprezident
Rakúsky politický systém je na rozdiel od nášho, stranícky rozdrobeného, veľmi stabilný. Ako uvádza Martin Sebaldt, profesor porovnávacej politológie na univerzite v Regensburgu (Nemecko), jedny a tie isté koalície tam vládnu dlhodobo – aj dve desaťročia – a koaličná zmluva hrá významnejšiu úlohu ako ústavné inštitúcie.
Čo je zaujímavé, v modernej histórii Rakúska nenájdeme prípad, že by sa o prezidentský úrad usilovali predsedovia rozhodujúcich politických strán alebo že by na túto funkciu kandidoval spolkový kancelár.
Do roku 1998 mali aj poslanci parlamentu možnosť navrhnúť za kandidáta na prezidentský úrad svojho človeka (stačili podpisy piatich), odvtedy už to neplatí. Uchádzač si musí získať verejnú podporu, podpisy najmenej 6 000 oprávnených voličov, až potom môže kandidovať. Do volebnej kampane určite vstupujú nejakým spôsobom aj politické strany, povedzme už tým, že členské základne tamojších strán sú mimoriadne početné a dobre organizované. Nie ako niektoré naše, ktorých členstvo sa zmestí do jednej zasadačky.
Foto: ARCHÍV TASR
A víťazom býva nadstranícka, spravidla známa osobnosť s prirodzenou autoritou, ktorá do vnútropolitických sporov priamo nevstupuje a uspokojí sa s reprezentovaním štátu.
Keď pred piatimi rokmi zmietala Rakúskom vládna korupčná aféra (prípad vicekancelára Stracheho), prezident Alexander Van der Bellen sa obrátil s prejavom k národu. „Ospravedlňujem sa za obrázok, aký teraz ponúkli naši politici, a vyzývam verejnosť, aby sa neodvracala kvôli tomu od politiky.“
To je zásadný rozdiel v porovnaní so situáciou na Slovensku alebo aj v susednom Česku, kde prezidenti, až na vzácne výnimky, vedú boje s koaličnými vládami alebo otvorene nadržiavajú parlamentnej opozícii.
Čítajte viac Čo s verejnoprávnou TV? Už ju chceli zoštátniť, sprivatizovať aj zrušiť
Hitler takmer prezidentom
Dnes má už väčšina európskych štátov na čele priamo zvolených prezidentov. Presnejšie – takýchto štátov je 21, v ďalších jedenástich sú monarchie, preto tam vládnu panovníci, a v rovnakom počte krajín naďalej volia prezidenta parlamenty. A nie sú to len malé, mladé či menej demokratické štáty, ale napríklad aj Nemecko a Taliansko.
Pritom Nemecko bolo po Francúzsku druhou krajinou na našom kontinente, ktorá zaviedla voľbu hlavy štátu bezprostredne občanmi. Stalo sa tak po páde cisárstva v dôsledku porážky Nemecka v prvej svetovej vojne.
Vznikla tzv. Weimarská republika s demokratickým volebným systémom. Prvého prezidenta Friedricha Eberta zvolil ešte parlament (Ríšsky snem). Mal svoju funkciu vykonávať sedem rokov, ale koncom februára 1925 zomrel a jeho nástupcu volil o mesiac už „celý národ“, ako to stálo v ústave.
Nemecká pravica nominovala 77-ročného maršala Paula von Hindenburga, hrdinu prvej svetovej vojny, ktorý koncom apríla 1925 vyhral druhé kolo volieb s trojpercentným náskokom pred spoločným kandidátom ostatných strán. Už senilný maršal súhlasil proti svojej vôli a pod tlakom najbližšieho okolia so svojou kandidatúrou i v ďalších prezidentských voľbách. V marci a apríli 1932 však musel súťažiť s Adolfom Hitlerom.
Súboj síce v druhom kole vyhral 85-ročný maršal, ale Hitlerovi umožnila priama voľba získať takú masovú podporu pre nacistov, akú dovtedy nemali. Hlasovalo zaň vyše 13 miliónov Nemcov (37 percent voličov pri 80-percentnej volebnej účasti).
Foto: INFOBAE.COM
Hindenburg síce zostal sedieť v prezidentskom kresle, ale Hitler už v nasledujúcom roku vyhral parlamentné voľby a stal sa kancelárom. V marci 1933, po zinscenovanom požiari Ríšskeho snemu, donútil Hindenburga vydať nariadenie „na ochranu národa a štátu“, ktoré likvidovalo všetky ústavné slobody v Nemecku. Hitler mal už potom otvorenú cestu k neobmedzenej moci.
Po tejto historickej traume vymedzil základný zákon Spolkovej republiky Nemecko (SNR) v roku 1949 prezidentovi slabú pozíciu. Odborná diskusia, ktorá predchádzala vzniku novej nemeckej ústavy, označila priamu voľbu hlavy štátu za absolútne nevhodný spôsob pre Nemecko. Naopak, ústava posilnila postavenie parlamentu a spolkovej vlády.
Odvtedy volí prezidenta SRN zvláštne kolégium voliteľov, známe ako Spolkové zhromaždenie. Schádza sa výlučne za účelom voľby hlavy štátu a tvoria ho členovia Spolkového snemu (parlamentu).
V prvej polovici 70. rokov sa v západnom Nemecku znovu rozprúdila diskusia o tom, či by sa nemalo prejsť na priamu voľbu prezidenta. Vznikla dokonca komisia na revíziu ústavy, tá sa však vyjadrila proti zmene voľby hlavy štátu. Na tom nič nezmenilo ani znovuzjednotenie Nemecka v októbri 1990.
„Prezidentovi Nemecka sa ušla úloha ceremoniára, ktorý zastupuje štát doma i v zahraničí, úloha, ktorá zodpovedá roli panovníka v konštitučných monarchiách,“ konštatuje Stefan Marshall, politický vedec z univerzity v Düsseldorfe.
Aj talianski zákonodarcovia sa po druhej svetovej vojne rozhodli pre nepriamu voľbu prezidenta. Chceli tým oslabiť úlohu hlavy štátu. Pred vojnou i počas nej stál totiž na čele Talianska kráľ Viktor Emanuel III., ktorý fakticky umožnil Benitovi Mussolinimu nastoliť v krajine fašistickú diktatúru.
Pojal svoju kandidatúru ako výlučnú historickú udalosť, ako vykročenie z nespravodlivého a zo zdiskreditovaného systému.Jiří Suk, český historik, o Havlovi
Odvtedy prezidenta na Apeninskom polostrove volí, podobne ako v Nemecku, teleso poskladané z členov oboch parlamentných komôr a z regionálnych voliteľov. Každú z dvanástich provincií zastupujú traja delegáti. Nie je ich veľa, po troch delegátoch z každej z dvanástich provincií.
Zvláštnosťou talianskeho systému je predpísaný vek kandidáta na prezidentský úrad – musí mať aspoň 50 rokov (inde v Európe je obvyklý 40-ročný limit) a dĺžka funkčného obdobia hlavy štátu – sedem rokov (inde spravidla päť rokov).
V povojnovej histórii Talianska zvolili iba troch prezidentov už v prvom kole. A v roku 1971 rozhodlo o ňom až 23. kolo! Ani to však nebol dôvod, aby sa rozhodujúce politické sily zhodli na zmene volebného systému v prospech priamej voľby hlavy štátu.
Foto: ARCHÍV TASR
Na porovnanie – v roku 1998 nedokázala zvoliť Národná rada nástupcu Michala Kováča v kresle slovenského prezidenta ani po piatich kolách. Víťazi parlamentných volieb sa potom dohodli na zmene ústavy a priamej voľbe hlavy štátu.
„V Taliansku zatiaľ nie je záujem meniť ústavu a volebná klauzula núti všetkých aktérov volebnej súťaže k takému výberu kandidáta, ktorý by bol nekontroverznou a nevýraznou osobnosťou,“ vysvetľuje Maurizio Cotta, politológ z univerzity v meste Siena.
Čítajte viac CIA zistila, kto po atentáte na Heydricha vymyslel plán vypáliť Lidice
Havel proti priamej voľbe
A ako to bolo u nás? Všetkých československých prezidentov – od Tomáša G. Masaryka až po Gustáva Husáka – volili poslanci parlamentu. Priama voľba sa prvýkrát dostala na pretras až v decembri 1989. Podľa politológa Lubomíra Kopečka z Masarykovej univerzity v Brne s nápadom prišla komunistická strana.
„Komunisti strácali moc a kalkulovali s tým, že ich kandidát expremiér Ladislav Adamec by mal v priamej voľbe veľkú šancu,“ tvrdí Kopeček.
Adamec bol vtedy oveľa známejší v Čechách i na Slovensku ako líder Občianskeho fóra (OF) Václav Havel. Z jedného prieskumu verejnej mienky vyplynulo, že Havla poznalo iba jedno percento opýtaných. Právni experti OF upozornili Havla, že priamej voľbe by muselo predchádzať referendum o revízii ústavy. Platná ústava však nepoznala inštitút referenda. Podľa nej by navyše bolo treba nového prezidenta zvoliť do dvoch týždňov od abdikácie starého. Priama voľba s predvolebnou kampaňou by mohla trvať mesiace. „Tak poďme zmeniť ústavu,“ znel ďalší návrh komunistov. "Zvolajme okrúhly stôl a dohodnime to.“ Opozícia bola proti.
Ako zistil český historik Jiří Suk, samotný Havel nemal najmenší záujem o priamu voľbu. „Poňal svoju kandidatúru ako výlučne historickú udalosť, ako vykročenie z nespravodlivého a zo zdiskreditovaného systému,“ myslí si historik. „Takto veľkoryso poňatá kandidatúra nemohla byť v nijakom prípade súčasťou nejakého predvolebného handrkovania.“
Foto: ARCHÍV ČTK
Ale kto mal vlastne voliť disidenta Havla za prezidenta: vari nie starý komunistický parlament? Rozhodli sa ho rekonštruovať, doplniť o nestraníkov. Pätnásteho decembra 1989 sa však stretol na tajnom rokovaní s Havlom predseda vlády za KSČ, Slovák Marián Čalfa. Budúceho prezidenta presviedčal, že netreba robiť žiadnu veľkú rekonštrukciu parlamentu, lebo to by sa voľba konala až niekedy koncom januára 1990.
„Lenže parlament v súčasnom zložení ma nikdy nezvolí,“ namietol Havel. „Prečo nie?“ opáčil Čalfa. "Veď tí poslanci nie sú žiadni malí Jardovia a dobre si spočítajú, čo im hrozí, ak sa vzoprú.“ Vzápätí sa ponúkol, že to všetko zariadi: aby komunistickí poslanci prestali „blbnúť“ s priamou voľbou a hlasovali za Havla. Tak sa aj stalo. Už nový parlament po prvých slobodných voľbách opakovane zvolil Havla na čelo Československa začiatkom júla 1990.
Čítajte viac Vládol namiesto Petra Veľkého jeho dvojník? A kto vládne namiesto Putina?
Protiváha „zlej“ vláde?
Ešte pred zánikom československej federácie, pri príprave českej ústavy, vrátil priamu voľbu prezidenta do verejnej debaty paradoxne Havel. To už bolo zrejmé, že sa bude uchádzať o funkciu prezidenta Česka. Podľa Kopečka išlo Havlovi o to, aby si zabezpečil vlastnú politickú legitimitu nezávislú od parlamentu.
„Narazil však na tvrdý odpor vtedajšieho českého premiéra a predsedu ODS Václava Klausa, ktorý sa obával vytvorenia konkurenčného mocenského centra na Pražskom hrade,“ tvrdí politológ.
Ústava SR takisto vznikla ešte pred rozpadom spoločného štátu a postavenie hlavy štátu bolo v nej také silné, že podľa Kopečka vykazovala známky poloprezidentského systému. Napríklad prezident Michal Kováč, ktorého ešte volila Národná rada, mohol predsedať zasadnutiam vlády a nevyžadovala sa kontrasignácia niektorých jeho aktov od premiéra alebo povereného člena vlády. Medzi prezidentom a vládou tak vznikli trecie plochy, ktoré neskôr prerástli do otvoreného konfliktu Kováč – Mečiar.
V máji 1999 sa u nás konali prvé priame voľby prezidenta. Ešte predtým prijal novozvolený parlament ústavný zákon, ktorý niektoré právomoci hlavy štátu „okresal“ a ďalšie mu rozšíril (napríklad možnosti vracať zákony do parlamentu).
O najvyšší ústavný post sa uchádzalo desať kandidátov. Do druhého kola postúpil Vladimír Mečiar s Rudolfom Schusterom, ktorý jasne zvíťazil.
Foto: ARCHÍV PRAVDY
Stalo sa však novodobou slovenskou tradíciou, že prezident a premiér si málokedy padnú do noty. Po inaugurácii síce slávnostne sľubujú, že budú spoločnosť zjednocovať, ostré uhly vo vzájomných vzťahoch otupovať, ale dlho im to nevydrží.
Vzťahy medzi Rudolfom Schusterom a Mikulášom Dzurindom sa vyostrili na maximálnu úroveň už po necelých dvoch rokoch. Prezident tvrdil, že premiér sa venuje viac straníckym ako občianskym problémom a jeho osobne ako hlavu štátu ignoruje. Hovoril akoby za opozíciu, ktorá mu nadšene tlieskala…
Ďalšími novelizáciami ústavy v roku 2001, a najmä zákonom 356/2011 sa ďalej posilnilo postavenie hlavy štátu. Právomoci odvolanej vlády, poverenej dočasným výkonom, boli teraz viazané na prezidentov predchádzajúci súhlas. Vlani v polovici mája vymenovala prezidentka prvú úradnícku vládu v dejinách samostatného Slovenska. Vtedajšia opozícia ju označila za vládu Zuzany Čaputovej.
Natíska sa otázka, či vďaka priamej voľbe nemáme už poloprezidentský politický systém. A či sme ešte parlamentnou republikou, veď protiváhou vlády sa stáva prezidentský úrad, a nie Národná rada. A prezident prestáva byť vyšším arbitrom – lebo má vraj byť brzdou. Z politických a expertných kruhov sa u nás i v Česku ozývajú hlasy, že najlepšie by bolo vrátiť sa k voľbe hlavy štátu v parlamente. Čo si o tom myslíte?
Čítajte viac Demokrati volali v novom roku po mieri, fašisti do útoku
Sklamanie z prvej priamej voľby v Európe
Zdá sa to neuveriteľné, ale prvá priama voľba prezidenta sa konala vo Francúzku už pred vyše 175 rokmi. A veci sa mali takto:
Pod tlakom revolučných udalostí padol kráľ Ľudovít Filip Orleánsky – Bourbon. Francúzsky parlament prijal začiatkom novembra 1848 ústavu, ktorá rušila otroctvo v kolóniách, cenzúru aj trest smrti za politické delikty a ustanovila v krajine demokratickú republiku. Vznikla otázka, ako voliť jej prezidenta. Keby to urobil parlament vo vtedajšom zložení, tak zvíťazí predseda dočasnej vlády generál Luis-Eugene Cavaignac. Ten však v lete dal krvavo potlačiť ľudové povstanie, čo mu vynieslo prezývku „Júnový mäsiar“.
Riešením bola priama voľba. O najvyšší ústavný post sa uchádzalo šesť kandidátov vrátane Cavaignaca, proti ktorému sa však postavil favorizovaný princ Ľudovít Napoleon, synovec slávneho Napoleona Bonaparta.
Foto: METMUSEUM.ORG
Boli to čisto mužské všeobecné voľby, lebo ženy ešte nemali volebné právo. Hlasovali len muži vo veku od 21 rokov, väčšinou roľníci, ktorí – ako napísal francúzsky historik Charles Seignobos – „poznali len jedno meno, a to cisára Napoleona, a hlasovali teda za toto meno“.
Ľudovít Napoleon zvíťazil už v prvom kole so ziskom takmer 75 percent hlasov pred Cavaignacom, za ktorého hlasovalo okolo 20 percent voličov. Keby nešlo o také presvedčivé víťazstvo absolútnou väčšinou, tak podľa ústavy by prezidenta vyberal parlament z ďalších piatich kandidátov. S druhým kolom priamej voľby sa teda nepočítalo.
Čo sa však nestalo. Ľudovíta Napoleona zvolili na čelo Francúzska na štyri roky, ale iba na jedno funkčné obdobie. Bývalému princovi však zachutila moc a chcel vládnuť ešte aspoň štyri roky. Preto požiadal o revíziu ústavy. Ďalší priebeh udalostí dopodrobna zmapovali francúzski historici tohto obdobia Pierre Milza a Serge Bernstein.