Opakuje sa situácia, ktorá nastávala takmer po každej výmene vládnych garnitúr. Za 31 rokov samostatného Slovenska sa ich vystriedalo pätnásť a šéfov verejnoprávnej televízie ešte viac – vyše dvadsať (vrátane poverených vedením). Podľa mediálnych analytikov to dokazuje snahu politikov mať na televízne vysielanie, predovšetkým jeho spravodajstvo a publicistiku, určujúci vplyv.
Takmer každý z nových riaditeľov na začiatku tvrdil, že jeho vzorom je britská stanica BBC, potom sa však od neho rýchlo vzďaľoval. Radim Hreha dokonca vyhlásil, že na konci svojho funkčného obdobia chce mať z STV "takú malú BBC do vrecka“. Nemal, vo funkcii zotrval iba rok.
Deficit: nestranné informácie
Slovenská televízia vznikla zo štátnej Československej televízie v SSR v apríli 1990 uznesením vlády národného porozumenia. Naďalej však bola podriadená Prahe. Samostatnosť získala zákonom v nasledujúcom roku (1. júla 1991), o pol roka skôr ako Česká televízia. Niektoré pramene uvádzajú, že STV vznikla dokonca ako prvá verejnoprávna televízia v postkomunistických krajinách.
Treba však dodať, že STV aj ČT vysielali do zániku spoločného štátu ako národné okruhy. Okrem nich fungoval až do konca roku 1992 aj federálny kanál ČST – F1.
Už pri osamostatnení STV sa zákonom deklarovalo, že bude televíziou verejnej služby – národnou, nezávislou, kultúrnou a vzdelávacou inštitúciou. A že informovať bude objektívne.
Tvorcovia zákona to zrejme odpísali z Kráľovskej charty, ktorou sa riadi BBC (British Broadcasting Corporation) dodnes. Tá vznikla 70 rokov pred STV, ale ako rozhlasová stanica.
Poslaním BBC je podľa tejto listiny "konať vo verejnom záujme a slúžiť všetkým divákom prostredníctvom poskytovania nestranných, vysokokvalitných výstupov, ktoré informujú, vzdelávajú a zabávajú“.
Foto: OSOBNOSTI.SK
Keď v roku 2011 naši zákonodarcovia zlúčili verejnoprávnu televíziu a rozhlas do jednej inštitúcie RTVS (aspoň v tom sa začala podobať na BBC), obohatili príslušnú legislatívu o výklad pojmu „objektívne informovať“. Ide o to, poskytovať "nestranné, overené, neskreslené, aktuálne, zrozumiteľné a vo svojom celku vyvážené a pluralitné informácie o dianí v Slovenskej republike i v zahraničí na slobodné utváranie názorov“.
Inými slovami: stačí, ak nás verejnoprávne médium objektívne informuje, my diváci si už úsudok urobíme sami. Netreba nám zbytočne „tlačiť kaleráby do hláv“.
BBC razí zásadu, že konzervatívci a labouristi majú dostať rovnaký priestor v spravodajských reláciách i v politických diskusiách. Hoci výskumy britských bádateľov ukazujú, že vládnuca strana býva v BBC News preferovanejšia, rozdiely nebývajú také priepastné ako u nás.
Mediálny analytik Andrej Školkay však považuje britský vzor za nedosiahnuteľný s ohľadom na náš rozdrobený stranícky systém. „Rešpektovať ho by znamenalo prinášať množstvo nezaujímavých správ,“ vysvetlil nám pred časom.
Čítajte viac Ako sa zbaviť toho magora... Duševne chorí vo vysokej politike: boli, sú aj budú?
Ústredným riaditeľom jeden deň
Ústrední riaditelia STV sa najčastejšie menili počas prvých dvoch vlád Vladimíra Mečiara. Len za štyri roky sa vystriedal ôsmi. Roman Kaliský odišiel po piatich mesiacoch, Vladimír Strnisko vydržal iba jeden deň! Jemu sa do tejto funkcie zjavne nechcelo a vlastne si ani neprevzal vymenúvací dekrét.
Peter Zeman bol jediný, ktorý odišiel z funkcie na vlastnú žiadosť. Po tom, čo pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny uvoľnil z funkcie šéfredaktora spravodajstva, dal mu vtedajší premiér Ján Čarnogurský na výber. „Mal som buď zmeniť pôvodné rozhodnutie, alebo premiestniť dotyčného na iné zodpovedné miesto. V opačnom prípade som mal sám odstúpiť,“ spomínal Zeman.
Častú výmenu stráží na poste šéfa STV nestačil zaznamenávať ani obchodný register. Ivan Stadtrucker sa ako prvý dostal na riaditeľskú stoličku konkurzom. Hoci do funkcie ho poslanci Národnej rady zvolili vo februári 1994 na päť rokov, bol z nej odvolaný už po deviatich mesiacoch.
Nových riaditeľov dlho volil parlament, až Hrehu ako prvého, po zmene zákona, zvolila v decembri 2006 televízna rada. Jej členov však volil a naďalej volí parlament, preto je vplyv politických strán na rozhodnutia rady taký veľký.
Práve za Stadtruckerovho šéfovania sa stal incident, ktorý zreteľne ukázal, ako biedne je na tom STV s verejnoprávnosťou.
V prvý deň predčasných parlamentných volieb 30. septembra 1994 zaradila televízia do svojho hlavného spravodajstva šot Igora Kubiša. Vyplynulo z neho, že Vladimírovi Mečiarovi znemožnili odvoliť. Škandál nad škandály! Pritom sa stala banálna vec – predseda HZDS nebol jednoducho zapísaný vo voličskom zozname príslušného bratislavského okrsku.
Podľa viacerých analytikov práve tento televízny šot prispel k víťazstvu HZDS v predčasných parlamentných voľbách. Verejnoprávna televízia vyslala signál, že Mečiarovi sa krivdí a že jeho hnutiu treba pomôcť ďalšou voličskou podporou.
Foto: RTVS.SK
Z ústredných riaditeľov STV, ktorí figurujú v obchodnom registri, sa v 90. rokoch stali najznámejšími Jozef Darmo a Igor Kubiš. Pritom Darmu odvolala Rada STV vlastne preto, že sa nepodvolil špičkám HZDS a odmietol vymenovať Kubiša za šéfredaktora spravodajstva.
„Kubiš bol vtedy zástupcom šéfredaktora a ja som ho odmietol vymenovať v obave, že bude vyrábať programy, ktoré môžu diskreditovať STV i mňa osobne,“ tvrdí v spomienkach na svoje riaditeľovanie Darmo.
V decembri nasledovalo rozhodnutie Rady STV, v ktorej malo Mečiarovo hnutie podstatný vplyv: odvolať ústredného riaditeľa. Vzápätí zvolila koaličná väčšina jeho nástupcu – Kubiša.
Pred historickými voľbami v roku 1998 mal už Mečiar takmer absolútne voľný prístup do STV. Jeho pravidelná „diskusná“ relácia Ako ďalej, pán premiér? sa na obrazovkách objavovala čoraz častejšie. Pár mesiacov pred voľbami ju vysielali už každý týždeň a časový limit prekračovali aj o pol hodiny. STV sa stala vernou slúžkou vládnuceho hnutia. Úplná závislosť od HZDS sa prejavila aj v závere volieb, keď Kubiša videli v sídle hnutia spolu s vtedajším riaditeľom SIS.
Nepovedali by sme celú pravdu, keby sme sa nezmienili o takzvanom obsadení Markízy Gamatexom, čiže Mariánom Kočnerom a jeho ochrankou (údajne z Ukrajiny) v lete 1998. To, čo sa vtedy javilo ako ovládnutie komerčnej televízie mečiarovcami, sa z odstupu času javí (zrejme aj bolo) ako dobre zohraté divadielko. Veď do čela „boja za Markízu“ sa postavili lídri sformovanej širokej opozície (vrátane kresťanských i ľavicových demokratov) a televízna stanica sa potom stala ich hlavnou predvolebnou trúbou. A kde sú dnes Kočner a Rusko?
A tak tesne pred voľbami sa mediálne sily takmer vyrovnali. Vládna koalícia kontrolovala „verejnoprávnu“ STV, opozícia – divákmi viac sledovanú komerčnú Markízu.
A čo bolo po voľbách?
Čítajte viac Malý sprievodca dejinami slovenského prezidentstva: V znamení studenej vojny dvoch palácov
Internovaní na 28. poschodí
Parlamentné voľby 1998 síce vyhral so svojím hnutím po tretíkrát Mečiar, ale už nedokázal nájsť spojencov na zostavenie väčšinovej vlády. A tak sa k moci dostala pravo-ľavá koalícia strán SDK (ktorá sama bola koalíciou piatich subjektov), SDĽ, KDH, SMK a SOP.
Hovorí sa, že víťaz by mal vedieť odpúšťať. Ale to, čo nasledovalo po nástupe k moci novej vládnej koalície, možno nazvať skôr sladkou pomstou.
Najviac promečiarovsky angažovaných redaktorov nechalo nové vedenie televízie začiatkom januára 1999 izolovať v takzvanom Stredisku na vyrovnanie pracovnoprávnych vzťahov na najvyššom 28. poschodí výškovej budovy v Mlynskej doline v Bratislave. „Stalo sa tak z dôvodu ich zbytočnosti,“ vysvetlil nový ústredný riaditeľ Milan Materák.
Sústredili ich do priestorov bývalej kaviarne, v ktorej sa nekúrilo napriek treskúcim mrazom. Museli sa tam zdržiavať v pracovnom čase bez toho, aby plnili nejaké pracovné úlohy. Na „internovaných“ redaktorov a ďalších zamestnancov (dovedna 18 osôb) dozerala SBS, ktorá ich sprevádzala, aj keď sa vypýtali na WC. Tento nenormálny stav trval tri mesiace počas ich výpovednej lehoty.
Za Materáka sa ďalej zhoršovala finančná situácia STV. V jeseni 2000 preto znovu prepukla diskusia o privatizácii druhého kanálu STV ako o možnom východisku z ekonomických problémov verejnoprávnej televízie. Vyvolal ju minister pôšt a telekomunikácií za KDH Jozef Macejko.
Foto: RTVS.SK
Prvýkrát sa otázka dostala na pretras ešte v lete 1996, keď vyšlo najavo, že druhý okruh STV je pripravená sprivatizovať spoločnosť blízka HZDS. Mala získať licenciu na 12 rokov. Privatizácii však zabránila takzvaná Ftáčnikova novela zákona o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania.
Materáka odvolali z funkcie v auguste 2002 pre neutešenú finančnú situáciu v STV, keď jej strata dosiahla takmer dve miliardy korún. Ale bol zrejme aj iný dôvod. O mesiac sa konali parlamentné voľby, vládna koalícia sa snažila zapriahnuť verejnoprávnu televíziu do predvolebnej kampane. Krátko pred voľbami podpísalo petíciu proti politickým tlakom v televízii 30 redaktorov.
Po voľbách za druhej Dzurindovej vlády sa kormidla v Mlynskej doline ujal Richard Rybníček. Predtým viedol takmer celý rok novú súkromnú televíziu JOJ ako jej prvý šéf. Očakávalo sa, že verejnoprávnu televíziu skomercionalizuje a on sám nevylučoval ani možnosť privatizácie Dvojky.
Aj Rybníček sa chcel inšpirovať príkladom BBC, a tak si zavolal na pomoc britského konzultanta priamo z jej prostredia. V Mlynskej doline mal radiť najmä pri tvorbe a skladbe spravodajstva. Nakoniec však najväčšou zmenou bol krízový režim, predaj prebytočného majetku a radikálne prepúšťanie zamestnancov STV. V roku 2003 muselo z nej odísť 1 117 ľudí, desiatky ľudí sa potom roky s televíziou súdili.
Stojí za zmienku, že len o rok skôr prepúšťala vo veľkom aj BBC. Zrušila 2 500 pracovných pozícií a uvoľnila 1 800 zamestnancov.
Ani Rybníček nešéfoval celé funkčné obdobie. Abdikoval len týždeň po skončení druhej vlády Mikuláša Dzurindu a pol roka pred skončením svojho mandátu.
Čítajte viac Demokrati volali v novom roku po mieri, fašisti do útoku
Zrušiť, lebo tu straší „sluhovský duch“
Podľa Rybníčkových kritikov, jeho úsporné a racionalizačné opatrenia sa diali na úkor pôvodnej tvorby a technologickej modernizácie. V roku 2005 preto vznikla Iniciatíva za verejnoprávnosť, združujúca umelcov, mediálnych odborníkov i politikov, ktorú podporil vtedajší prezident Ivan Gašparovič.
Finančné problémy napriek tomu neprestávali ťažiť STV ani v ďalšom období. Takmer 70 percent jej príjmov pochádzalo z výnosov koncesionárskych poplatkov, ktoré sa od roku 1995 nezvyšovali. Okrem toho sa v roku 2005 ukázalo, že až 300-tisíc, čiže tretina slovenských domácnosti, neplatí za televíziu, hoci má TV prijímač. Každý mesiac sa odhlasovali tisíce koncesionárov.
Financovanie verejnoprávnej televízie sa začalo riešiť po novom za šéfovania Štefana Nižňanského. Zmluvne sa dohodol so štátom na dotovaní pôvodnej tvorby. Vtedy vznikol aj projekt zlúčenia STV a Slovenského rozhlasu do jednej organizácie. Očakával sa od toho synergický efekt – zníženie celkových nákladov na výrobu programov, spolupráca oboch médií pri ich tvorbe a pod. Projekt sa stal skutočnosťou koncom roku 2010, keď STV prestala samostatne existovať.
Britská televízno-rozhlasová spoločnosť však žila a žije predovšetkým z koncesionárskych poplatkov. Štátne dotácie považuje za nezlučiteľné s verejnoprávnosťou. To bol jeden z dôvodov, že v liberálnych kruhoch na Slovensku sa začali ozývať hlasy za zrušenie STV. Literárny vedec Peter Zajac, vtedy predseda Občianskej konzervatívnej strany (OKS), uviedol začiatkom júla 2009 ako ďalší dôvod, že v budove televízie „straší od začiatku sluhovský duch“.
STV síce ostala v Mlynskej doline, ale už pod novou firmou RTVS. Predčasne však skončil vo funkcii Nižňanský, ktorý sa netajil svojím ľavicovým zmýšľaním. Už na začiatku vlády Ivety Radičovej ho vystriedala Miloslava Zemková. Po nej prišiel Václav Mika a po ňom Jaroslav Rezník. Bolo to za vlád Roberta Fica, ktoré sa však neodhodlali zrušiť koncesionárske poplatky a nahradiť ich štátnym financovaním. Zákon o zrušení koncesií presadili napodiv až liberáli za vlády Eduarda Hegera koncom roku 2022. Napriek prezidentkinmu vetu a protestom zástupcov domácich i zahraničných mediálnych organizácií.
Keď o pol roka skôr rušili koncesie vo Francúzsku, štrajkovali tam zamestnanci verejnoprávnych médií. V rádiu znela iba hudba, v televízii dávali výhradne reprízy. U nás bežalo všetko po starom.
Čítajte viac CIA zistila, kto po atentáte na Heydricha vymyslel plán vypáliť Lidice
Rozdelia RTVS? A zoštátnia?
Andrej Danko ako šéf parlamentu už v roku 2016 volal po štátnej televízii (podľa poľského a maďarského vzoru), ale smeráci ho v tom nepodporili. Nedávno sa Danko verejne priznal, že v „Rezníkovej televízii“ hovoril aj do toho, kto bude moderovať politickú diskusiu O 5 minút 12!
Uvidíme, či pripravované mediálne zákony rozdelia RTVS, čo by zrejme viedlo aj k významným organizačným a personálnym zmenám. Alebo či sa už tradičná „výmeny stráží“ na čele RTVS odohrá bez výraznejších zásahov do jej štruktúry. A či sa dovŕši proces poštátnenia našej „verejnoprávnej“ televízie. Danko by to považoval za logické…
Keď s podobným nápadom prišiel v Česku pred ôsmimi rokmi líder strany SPD Tomio Okamura, zareagoval známy mediálny teoretik Jan Jirák. „To by bol koniec médií verejnej služby. Ocitli by sa pod silnou politickou kontrolou.“ Preto si zachovali koncesie. Ako v BBC.
Aj BBC máva problémy
- V roku 2003 stanica obvinila vládu Tonyho Blaira, že si vedome zlepšila dôvody pre vojnu v Iraku. Vláda jej odpovedala blokovaním valorizácie koncesionárskych poplatkov.
- Aj britská verejnoprávna televízno-rozhlasová spoločnosť trpí sústavným odhlasovaním koncesionárov, ktorí majú platiť poplatky za jej vysielanie. Tam však domácnosť platí (v prepočte z libry) až 16 eur mesačne.
- BBC sa otvorene postavila proti brexitu. Tým si veľmi pohnevala vtedajšieho premiéra Borisa Johnsona. Trval na odvolaní generálneho riaditeľa a nadviazaní financovania televíznej a rozhlasovej spoločnosti na štátny rozpočet. Ani v jednom nepochodil, nemal na to mocenské páky.
- Ani BBC sa nevyhýbajú škandály. Jeden z najväčších sa udial, keď vyšlo najavo, že tucet špičkových moderátorov zarába ročne viac ako 1,2 milióna eur mesačne. Verejnosť pobúrilo, ako „efektívne“ sa využíva výnos z ich poplatkov.
- Pred desiatimi rokmi sa BBC musela ospravedlniť za urážlivú poznámku jej reportéra na účet tenistky Marion Bartoliovej vo finále Wimlbledonu. Poznámka sa týkala jej vzhľadu.