Na Záhorí sa pre pandémiu koronavírusu slávia fašiangy bez tancujúcich „šabliarov“ a maškarných sprievodov i bez záverečnej bujarej zábavy s pochovávaním basy. Pesimista hovorí: „Ľudia sa pomaly zabudnú baviť. A pri takomto zdražovaní sa budú musieť držať pôst aj počas fašiangov." Optimista namieta: „Ale nechaj! Uvidíš, ako sa budú baviť, len čo to svinstvo covid pominie."
Plesy, tanečné zábavy, diskotéky a večierky sú neodmysliteľnou súčasťou fašiangov. Podľa najnovších protipandemických opatrení vlády však patria medzi vysokorizikové podujatia. Znamená to, že sa na nich môžu zúčastniť len očkovaní a tí, čo ochorenie prekonali. Ale keďže aj oni sú možnými roznášačmi infekcie, majú dodržiavať pravidlo 3R (ruky, rúška, rozstupy).
Možno si predstaviť maškarný ples, ktorého účastníci by prišli v maskách a rukavičkách, ale kto bude pri valčíku dodržiavať vzdialenosť jeden a pol metra či dva metre? Navyše maximálne prípustné množstvo plesajúcich ohraničuje vyhláška hlavného hygienika počtom 20 osôb. Kto bude organizovať ples pre 10 tanečných párov?
„Vyhýbajte sa zábavám v miestnosti!"
Najväčšiu a najničivejšiu pandémiu v 20. storočí vyvolal vírus španielskej chrípky. Územím Slovenska sa za tri roky prehnala v štyroch vlnách. Je to porovnateľné: štvrtá vlna korony sem práve dorazila.
Vrcholom bola druhá vlna v októbri a novembri 1918, keď sa oslavoval zánik monarchie a vznik republiky. V mnohých slovenských mestách a dedinách sa nespútane pilo a rabovalo.
Plesové šialenstvo v posledných časoch ocitlo sa v zenite. Z plesov nemá nikto nič.ľudácke noviny Slovák počas veľkej hospodárskej krízy
Tretia vlna pripadla na predjarie 1919. Na Slovensku, najmä južnom a na východe, bolo ešte nepokojne. Napriek tomu niekde už vo veľkom fašiangovali. Týždenník Naša Orava vychádzajúci v Dolnom Kubíne ohlásil 22. februára 1919. „maškarný ples v hostinci spojený s premietaním pohyblivých obrazov".
Štvrtá vlna sa začala hneď po novom roku 1920, čiže na začiatku fašiangov. Historici medicíny sa dlho nazdávali, že už išlo o bežnú sezónnu chrípku. Až najnovšie bádania potvrdili doznievajúcu vlnu španielskej chrípky. Vyznačovala sa veľkou nákazlivosťou a miernejším priebehom ochorenia. Napriek tomu počet obetí v roku 1920 dosiahol zhruba tretinu počtu zomretých v roku 1918 (iba na Morave to bolo 1 200 úmrtí, údaje za Slovensko nie sú k dispozícii). Zle však bolo najmä vo veľkých miestach.
Prebehlo to bez plošných lockdownov, testovaní či očkovania. Napokon vakcína proti španielskej chrípke ani neexistovala. Úrady však vyhlasovali miestne karantény a zatvárali školy, divadlá, reštaurácie a nočné podniky.
„Španielska nádcha v Budapešti sa stále vzmáha, za jeden deň tam zomrelo 60 ľudí. Vo Viedni sa podľa novín Der Morgen nakazilo už 46-tisíc ľudí. V nemocniciach niet miesta," informoval Slovenský denník 5. februára 1920. (Na Slovensku sa používal aj výraz nádcha, nielen chrípka.) Správy o šírení nákazy prinášali médiá aj zo slovenských regiónov. Napríklad z Oravy a zo Spiša, ale konkrétne mestá neuvádzali. Sústredili sa radšej na osvetu. Odborníci radili nepodávať si ruky, zachovať si odstup od ľudí, najmä od tých, čo kašlú, zakrývať si ústa vreckovkou atď.
Robotnícke noviny uverejnili tzv. desatoro prikázaní proti španielskej nádche. Podľa piateho sa odporúčalo „pohybovať sa často na sviežom vzduchu, zvlášť na miestach slncom ožiarených". Znamenalo to však automaticky zelenú pre rôzne fašiangové hry pod otvoreným nebom, napríklad pre sprievody masiek?
Čítajte viac U nás taká obyčaj 2: Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy
Prvotriedny ples v čase pandémie
Aké to boli sprievody, približuje etnologička Michaela Škodová. Muži v maskách, v preoblečení za žobráka, Cigána, kominára, medveďa či turoňa, žobrali, kradli, predstierali prácu, dožadovali sa odmeny, Na strednom Slovensku predvádzali tance „na konope" alebo „na ľan", vysmievali sa lenivosti, hlúposti, pýche a spanštilosti, strašili malé deti, štípali ženy, tancovali s nimi, dokonca ich váľali po zemi. Ale to už asi bolo v rozpore s hlásanými protipandemickými prikázaniami, akurát nemal kto hriešnikov za ich porušenie stíhať.
Ako by aj mal, keď sa 10. januára 1920 v pestro vyzdobenej dvorane vládnej budovy na Gondovej ulici (v súčasnosti Filozofická fakulta UK) konal prvý československý ples v Bratislave. Usporiadal ho zábavný výbor Spolku inžinierov a architektov pod patronátom samotného Vavra Šrobára, ministra s plnými právomocami pre Slovensko. Zúčastnili sa na ňom vysokí vládni úradníci, zahraniční diplomati, zástupcovia generálneho štábu čs. armády, bratislavský župan Matej Bella a známe rodiny z Bratislavy i ďalších slovenských miest. Slovenský denník písal o prvotriednom plese a významnej spoločenskej udalosti.
Ak sa nerozpakovali porušiť vlastné odporúčania vládni páni, prečo by im mali načúvať rôzni odvážlivci z pospolitého ľudu? Ako prví nasledovali príklad architektov a inžinierov bratislavskí hasiči. Ich veliteľstvo usporiadalo tradičný ples záchrancov.
Ešteže bratislavskí medici odložili svoj prvý ples až na fašiangy 1921. Zrejme skôr ho pripraviť ani nemohli, Lekárka fakulta UK vznikla iba v roku 1919. Právnici zo susednej fakulty boli opatrnejší a s vlastným prvým plesom vyrukovali až vo februári 1922, keď už pandémii španielskej chrípky odzvonilo. Naopak, telovýchovná jednota Sokol usporiadala svoj maškarný ples v Bratislave už 14. februára 1920.
Za Bratislavou nechceli zaostať ani Košice. Veľký maškarný ples sa tam konal ešte 24. januára 1920 v hoteli Schalkház. Vstupné bolo 10 korún.
Krízy plesom neprajú
Kým pred prvou svetovou vojnou bolo v Bratislave podľa zistení etnografky Viery Feglovej 81 organizátorov plesov, v medzivojnovom období 1918 – 1938 sa ich počet priblížil k stovke. Ročne sa tu počas fašiangov konalo 30 až 37 podujatí tohto druhu. Viac v období hospodárskej prosperity, menej v čase kríz. Počas veľkej hospodárskej krízy sa však plesy konali len zriedka, a to najmä v rokoch 1932 – 1934.
Slovensko začalo pociťovať dôsledky krachu na newyorskej burze až v priebehu roku 1931, ale už o tri roky skôr sa do tunajšieho poľnohospodárstva premietla svetová kríza na trhoch s priemyselnými plodinami, najmä s cukrovou repou. Tisíce poľnohospodárskych robotníkov zostali bez práce a vyvstala otázka, či v atmosfére nastupujúcej biedy je morálne organizovať honosné bály.
Pre mnohých sa stal vzorom poľský minister vnútra Felicjan Skladkowski. „Dnes nie je čas na hlučné zábavy," zdôraznil a odriekol účasť na reprezentačnom plese vo Varšave. Niektoré slovenské noviny správu prevzali a uverejnili na titulných stranách. „Čin ministra Skladkowského je iste hodný toho najväčšieho uznania. Plesové šialenstvo v posledných časoch ocitlo sa v zenite. Z plesov nemá nikto nič," napísal komentátor ľudáckeho Slováka. Oponoval mu redaktor agrárnického Slovenského východu otázkou, čo by sa stalo, keby nebolo plesov: „Kto by to pocítil najviac? Bohatí? Nie, chudobní. Ples znamená veľký prínos obchodníkom, krajčírom, kuchárom, povozníkom, muzikantom, kelnerom, fotografistom a veľkému množstvu rôznych iných povolaní."
Ďalšie noviny poukazovali na dobročinné ciele plesov, výnosy z ich zbierok pre chudobince a sirotince. Napriek tomu už v roku 1931, keď veľká kríza dorazila aj do Československa, bolo plesov už menej, nehovoriac o ďalších dvoch-troch rokoch.
Stará fašiangová pieseň dostala nečakane nový význam:
Fašangy, fašangy, môj milý pane,
dajte mi slaniny ako dve dlane.
Hen tam nám nedali, túto nám dajú,
komára zabili, slaninu majú.
Do hladových dolín stredného Slovenska sa prikradla bieda, „o slanine ako dve dlane" mohli ľudia bez práce iba snívať. Aj v mestách sa tancovalo čoraz zriedkavejšie. Veď vychystať dcéry na ples alebo tanečný večierok, to aj niečo stálo. Kde zobrať peniaze na nové šaty, topánky, dlhé rukavice a drahé vstupné?
Slovenský denník radil organizovať radšej maškarné karnevaly, kde namiesto drahej róby je možné ukázať sa aj v dávno odložených veciach: „Neraz nám dobrú službu spraví široká hodvábna sukňa, ktorú po maminke opatrujeme kdesi v koši, ba i pštrosie perie, ktoré sa kedysi skvelo na koketných klobúkoch našich tetiek."
Až v roku 1935, keď kríze odzvonilo aj v Československu, mohla sa plesová sezóna vrátiť do starých koľají.
Čítajte viac Malý sprievodca slovenskými dejinami plesania
Plesy pod patronátom Tuku a Macha
Asi najväčšou záťažkávajúcou skúškou za uplynulých sto rokov prešli fašiangy počas druhej svetovej vojny, najmä v jej druhej polovici. V prvých dvoch rokoch po vzniku Slovenského štátu sa v mestách ešte veselo zabávalo a na vidieku sa chodilo s maskami a „pod šabľami". Na dvoroch boli zabíjačky a v hostincoch tanečné zábavy.
Zmenil sa však charakter fašiangových plesov. Mnohí z bývalých organizátorov mali zakázanú činnosť, napríklad ľavicové a židovské spolky, ktoré pred vojnou organizovali znamenité purimové bály. Reprezentatívnu funkciu preberali najmä plesy Hlinkovej gardy (HG) a niektorých katolíckych organizácií. Patronát nad nimi často mali ľudácki pohlavári.
Stačí nalistovať februárové čísla denníka Slovák z roku 1940. Len 3. februára 1940 sa malo konať v Bratislave a na vidieku až desať plesov HG a katolíckych spolkov. Z pozvánok vyplývalo, že bolo vhodné prísť v národných krojoch.
Príslušníci HG z Beluše sa v denníku Gardista neskôr pochválili, že ich prvý reprezentačný ples „bol veľmi pekne navštívený občianstvom". Len ich mrzelo, že „inteligencia zostáva ešte i teraz v akejsi pasívnej rezistencii“.
Zhruba od prehratej bitky Nemcov pod Stalingradom už nebolo veľmi do krepčenia ani gardistom. Oznamy o ich plesoch a fašiangových večierkoch úplne zmizli z ľudáckej tlače. Do mnohých domov doručovala pošta smutne správy o padlých a nezvestných slovenských vojakoch, ktorí bojovali po boku nacistov…
Na fašiangy v roku 1945 bola už značná časť Slovenska v plameňoch a front sa z východu i juhu nezadržateľne približoval k Bratislave. Po skončení vojny nejaký čas trvalo, kým Slováci znovu začali organizovať plesy. Podľa Feglovej sa konal prvý známejší povojnový ples v Bratislave vo februári 1946 pri znovuotvorení hitlerovcami zničeného mosta cez Dunaj. V slávnostne vyzdobenej Redute sa zišli významní dôstojníci Červenej armády na čele s maršalom Ivanom Konevom, predstavitelia mesta i obnoveného československého štátu. „Všetko sa radovalo, veselilo, však bola aj príčina, stoly sa prehýbali pod množstvom jedál. Počet chodov na jedálnom lístku dosahoval, tuším, číslicu štrnásť, čo bolo na tie časy nedostatku potravín naozaj nebývalé," spomínal básnik Andrej Plávka.
Foto: SITA, Jana Birošová
Márne ťaženie proti „buržoáznej záľube"
Viac-menej sa pravidelne plesalo až do komunistického prevratu vo februári 1948. Po ňom sa fašiangy niežeby potláčali, veď nešlo o náboženský sviatok, aspoň nie v prvom rade, ale vytláčali ich novo zavádzané slávnosti a rituály. Týkalo sa to najmä zakladateľskej fázy socializmu.
Napríklad v oravskej Habovke alebo v Brvništi pri Považskej Bystrici sa v roku 1949 konala namiesto tradičného fašiangového večierka oslava 1. výročia februárového víťazstva. Niekde horliví miestni straníci zašli až tak ďaleko, že vymazali slovo fašiangy z obecných kroník. Aj v rôznych hláseniach a správach ich nahradila tanečná zábava alebo družstevná estráda po výročnej schôdzi jednotného roľníckeho družstva.
Príčiny raz presne pomenovala v rozhovore pre Pravdu sociologička Zuzana Kusá: „Mladý komunistický režim sa kŕčovito snažil potláčať staré spôsoby a budovať nové mravy. Plesy považoval za buržoáznu záľubu, oslavovala sa práca, pracovná obetavosť a askéza."
Niekoľko rokov ľudia len spomínali na chýrečné bály v bratislavskej Redute. No len čo sa v politike trochu oteplilo, začali sa nesmelé pokusy s oživovaním fašiangového plesania. Ako prví sa naplno odvážili poslucháči Lekárskej fakulty UK, ktorí pod hlavičkou Čs. zväzu mládeže organizovali 17. februára 1955 v hoteli Devín svoj reprezentačný ples. Nadviazali tým na tradičné medické plesy.
O osem rokov sa v Tatra revue konal vychýrený filmársky ples. „Padal sneh a pred polnocou sa hostia vyhrnuli na ulicu. Na ples totiž prichádzali členovia jazdeckého klubu z Petržalky – na živých koňoch! S Mišom Dočolomanským sme boli za mušketierov," rozprával s odstupom času herec Július Satinský.
A potom to už išlo, aj keď s rôznymi peripetiami a obmenami v mestách i na vidieku. Po návrate z vojenčiny Jozef Malík zistil, že v jeho rodnom Borskom Mikuláši čosi veľmi chýba. „Bol som nešťastný, keď na posledný fašiangový pondelok a utorok bolo v dedine ticho. Žiadna muzika, žiadni šabliari," vysvetľuje. S priateľmi dali hlavy dokopy a v roku 1974 obnovili fašiangový sprievod. V tom roku začali aj s pochovávaním basy, museli sa však ísť poučiť do moravskej Strážnice, kde táto tradícia napriek všetkému pretrvala.
Čítajte viac Poctivo vykŕmené prasa je vzácne ako šafran