Už 75 rokov Slovensko reprezentujú farby, kroje, piesne a tance známe na celom svete pod jednou značkou – Lúčnica. Názov folklórneho súboru je však tajomstvom. Vymyslela ho (až o čosi neskôr po vzniku súboru v roku 1948) jedna zo zakladateliek Ľuba Pavlovičová-Baková. Ale čo presne Lúčnica znamená?
Opýtajte sa umeleckých vedúcich a ako prvé možno skúsia – trávnice, ktoré spievali ženy pri prácach na lúke. A ako druhé – rozkvitnutú lúku, na ktorej tancujú deti. Dirigentka Elena Matušová vlani na Rádiu Slovensko hovorila, že si môžeme „predstaviť nádhernú vílu – Lúčnicu, ktorá čarokrásne spieva, tancuje a hrá“. Lenže takýchto „víl“ máme v skutočnosti na Slovensku oveľa viac, všetky reprezentujú magickú slovenskú krajinu a najmä budia vedecký záujem.
Foto: Andrej Barát
Ide o pozoruhodný rod húb, lúčnic, ktoré sofistikovane unikajú pozornosti a možno ste po mnohých doteraz nevedomky šliapali pri prechádzkach. Sú znakom krajiny, v ktorej sa hospodári, ale umne a šetrne; krajiny, ktorá dáva to najzdravšie mlieko.
Vidieť ich na konci dňa po detektívnom hľadaní s umazanými kolenami, úhľadne zoradené na čiernej podložke, je ako hľadieť na koralový útes. Svojimi farbami, mimozemskými tvarmi rozkolíšu časopriestor. Ale kým sa k takémuto fascinujúcemu obrázku dostaneme, musíme sa od húb najprv naučiť, čo je v krajine naozaj pekné a čo škaredé.
Krasota nadopovaná steroidmi
S mykológmi Milanom Zajacom a Filipom Fuljerom sme sa dohodli, že nebudeme uvádzať presné lokality a už vôbec nie tie, ktoré patria k najvzácnejším v Európe. Pretože na Slovensku je to často tak, že keď sa niekto z dediny dozvie, že tu vedci našli niečo vzácne, okamžite vyrúbu dohola celý les alebo svedomito rozorú celú lúku, a všetko nadobro zničia, aby tam nedajbože ochranári nevyhlásili rezerváciu. Príkladov je veľa. Toto je to škaredé na Slovensku.
„A čo by si povedal, čo je to pekné? Ako vyzerá pekná lúka?“ pobáda ma Milan. Bez váhania hlavu stočím k tej najsýtejšej, najzelenšej ploche, čo na úbočiach vidím. A pravdepodobne každý by tú istú lúku označil za široko-ďaleko najhodnotnejšiu. Pretože až blčí farbou, musí prýštiť živinami aj druhmi. Toto je istotne to bohaté, cenné. Mykológ sa rozosmeje. Lúčniciam sa takáto lúka nepáči.
Foto: Andrej Barát
Pretože je umelo nasýtená hnojivami, akoby napumpovaná steroidmi, len aby rodila viac a viac, čo však úplne narúša staré lúčne pravidlá a vzťahy.
Tie najvzácnejšie lúčnice rastú iba na lúkach, kde sa po storočia takmer nič nezmenilo. Kde sa aj napriek vojnám, pohybom obyvateľstva, vynálezom traktorov, hnojív, stovky rokov robí to isté. Iba sa pasie alebo kosí. Ale veď to musí byť, bez preháňania, zázrak, že sa takéto plochy v dôsledne pretváranej Európe niekde zachovali, namietam. A predsa existujú. Tu, na Slovensku.
Foto: Andrej Barát
Mykológovia rezko vykročia na jednu takúto starú lúku, ktorú objavili vďaka satelitným snímkam len pred mesiacom. Ak sa domnienky vedcov potvrdia, čoskoro môže patriť medzi top lúčnicové lokality v Európe. Ak sa niekde v Škandinávii alebo v západnej Európe našla lokalita s 28 druhmi lúčnic, považovala sa za výnimočnú a miestni na ňu nedajú dopustiť, na Slovensku je však lokalita, kde je identifikovaných už 38 druhov. Európsky unikát.
Ale ja stále nerozumiem. Najprv tomu, ako môžu mykológovia hľadať vzácne, drobné, nenápadné druhy húb pomocou – satelitov! A potom tomu, že táto lúka je teraz v jeseni – šedivá! Od psinčekov a psíc, zdanlivo neduživá, fádna, bez pestrých farieb, bez chuti. Nechápem, ako sa môžem na takejto lúke naučiť, čo je skutočne pekné.
Kravy nemusia produkovať toľko metánu
„Máme to už v oku. Prechádzame si satelitné snímky a už tie nám napovedia, kde je šanca lúčnice nájsť,“ vysvetľuje Milan. Už vedia, na akú farebnosť sa zamerať. Potlačili prirodzené nutkanie stáčať pohľad za krikľavým, vnímajú zemité, béžové, žltkasté, sivé odtiene. „No nájsť lúku s viac ako 20 druhmi lúčnic nie je jednoduché, prechodíme desiatky kilometrov a na Slovensku ich je stále len pár.“
Sýtozelené lúky majú väčšie prírastky, ale chudobnejšiu skladbu. Rastie na nich len pár dominantných druhov, často napríklad reznačka laločnatá, púpavce či ďateliny. Rastliny, ktoré milujú dusík či fosfor. Krava sa tu nažerie, ale nie je to pestrá strava. Tú jej ponúka práve tá zdanlivo fádna lúka, po ktorej kráčame. Ale je naozaj nudná? Kolíšu sa v nej alchemilky, chlpániky, psinčeky a orchidey. Krása je jemná, nenápadná a nechá sa spoznávať postupne. Rovnako ako sa pomaly rozvíja neskutočná chuť syrov a mlieka od kráv pasúcich sa na skutočne pestrých, hodnotných lúkach.
Aj vedecké štúdie dokazujú, že pre kravy je z hľadiska výživy takáto pestrá, pôvodná lúka to najlepšie. A, mimochodom, existuje štúdia dokazujúca, že ak je dobytku dopriate kŕmiť sa prirodzenou lúčnou skladbou, trávi mu to podobne ako človeku pri pestrej strave – lepšie a neprodukuje toľko metánu. Jedným z kľúčov je kyselina fumarová. Vedci z Rowettovho inštitútu v Aberdeene zistili, že ak sa pridáva napríklad do potravy jahňatám, rastú rýchlejšie a znížia sa emisie metánu o 70 (!) percent.
Kyselina fumarová sa vyskytuje v rastlinách, ktoré tvorili spoločenstvá na prirodzených pašiach a remízkach. „Vrátane archangeliky lekárskej, zemedymu lekárskeho, pastierskej kapsičky a ľadenca rožkatého,“ vymenúva farmárka Isabella Tree vo svojej knihe Zdivočená farma.
Čítajte viac Spasí ľudstvo umelé mäso alebo návrat pastvy?
V takýchto lúkach bohatých na druhy a vzťahy sa páči lučniciam. No kým nám umožnia vojsť do ich fascinujúceho vesmíru, spoznáme v priamom prenose, aký rýchly koniec ich stihne.
„Vidíš to najhoršie, čo sa môže stať. A my len dúfame, že sa to sem nedostane,” zadíva sa Milan. Cisterna metá na protiľahlej lúke močovku s hnojom. „A keď to ešte preorú, cenné biotopy úplne zabijú.“ Milanov výraz v tvári je paradoxne pokojný. Hovorí, že ho postup farmárov vôbec neprekvapuje.
Neoplatí sa chrániť klenoty
„Farmári sú väčšinou nastavení na produkciu. Produkcia rovná sa peniaze. Neoplatilo by sa to, keby tu mali menej prírastkov biomasy, menej kráv. Nedivím sa im, je to náročná práca s nejasným výsledkom,” naznačuje mykológ. „Mali by preto existovať efektívne dotačné schémy, ktoré by pomohli zachrániť aj zdanlivo neproduktívne lúky, ale neexistujú. A tak cenné biotopy strácame rýchlym tempom.”
Zotrvačnosťou pokračuje fenomén, ktorý sa rozbehol pred 70 rokmi – rekultivácie. Keď sa podobné pasienky začali rozorávať, lebo sa vyhlásili za „neperspektívne“. Miesto pestrého kroja si krajina obliekla jednoliatu uniformu veľkých, zúrodnených, pohnojených lánov. „Všetko sa znárodnilo, medze sa rozorali, vytvorili sa jednotvárne lúky a celá biodiverztita aj s lúčnicami sa vytratila. Takmer,“ povie Milan a tvárou mu prejde takmer nebadaný impulz a je jasné, že zrazu prestáva vnímať rozhovor.
Snažím sa ho kopírovať. A tak si kľaknem do trávy, vzápätí štvornožky, až takmer zaborím tvár do tráv a machov, aby sa predo mnou roztvoril skrytý svet. Trávy vyzerajú ako ohromné listnaté stromy, machy ako ihličnany a pod nimi – prekrásna lúčnica granátovočervená, najväčšia z lúčnic. Druh, ktorý nájdeme len na pôvodných lúkach starých desiatky rokov. Ako koral vyzerá pakonárovka parôžkovitá. Milan v rukách drží lúčnicu žltozelenú, prelievajú sa ňou farby, ako pierka na papagájovi, aj preto je priliehavejšie jej české meno – voskovka papouščí.
Ak nájdete na jednom mieste niektoré z týchto druhov lúčnic, môže to znamenať, že sa prechádzate po veľmi starej lúke, ktorá pretrvala storočia.
Vôbec český názov celého rodu – voskovky, prezrádza o čosi viac. Na dotyk chladia ako sviečky z vosku, sú lesklé so zamatovým povrchom. A pachy? Lúčnica Reidova vonia sladko ako med.
Lúčnic je na svete asi 200 druhov, na Slovensku asi 60 vrátane variet. Sú indikátormi zachovaných lúk, naznačujú, že ide o spoločenstvo, kde žijú aj vzácne rastliny, vzácny hmyz.
Pastrapačka hnedá patrí tiež do skupiny ohrozených lúčnych húb a akoby s tisíckami rúk sa načahuje z trávy. Chce chytiť mravce či muchy ešte predtým, než ich umŕtvi čierny „skus“ prvého jesenného mrazu? Nie, tieto „koralovité“ huby to nerobia, ale iné áno.
Foto: Andrej Barát
Zombie zo Slovenska
Už je to takmer 100 rokov, čo svet spoznal Ophiocordyceps unilateralis, jednu zo „zombie húb“ trópov. Keď táto huba infikuje mravca, najprv ho zbaví vrodeného strachu z výšok. Prinúti ho opustiť bezpečie hniezda a vyliezť na najbližšiu rastlinu. V určitom momente dá huba mravcovi príkaz, aby sa v smrteľnom kŕči do rastliny zahryzol. Ale pozor! Nezahryzne sa len tak, ale na presne určené miesto – v 98 percentách prípadov je to do hlavnej žilky. Zahryzne sa v pravé poludnie a na mieste, kde panujú pre hubu ideálne vlhkostné a teplotné podmienky, aby sa mohla ďalej šíriť.
Mycélium prerastie nohami mravca a pripúta ho k rastline, z hlavy mu vypučí plodnica, z ktorej sa trúsia spóry pripravené napadnúť ďalšiu obeť. Vedci ani za storočie neprišli na to, ako Ophiocordyceps dokáže takto precízne ovládať mravčiu myseľ. V roku 2017 výskumníci zistili len to, že huba v tele mravca vytvorí akýsi náhradný orgán, ktorý tvorí až 40 percent tela mravca a pravdepodobne vylučuje látky, ktorými priamo ovláda svaly. No v samotnom mozgu huba podozrivo chýba.
Stratégia je veľmi stará. Po infikovaných mravcoch zostávajú na žilkách listov špecifické jazvy. Našli sa ich fosílie staré 48 miliónov rokov. „Vyzerá to, že huby manipulovali s mysľou živočíchov po väčšinu času, čo na Zemi nejaké mysle existovali,“ vtipne okomentoval tento objav anglický biológ Merlin Sheldrake v knihe Entagled life (vyšla aj v českom preklade – Propletený život).
Huby rodu Cordyceps, ktoré parazitujú na kuklách a larvách hmyzu, sa zbierajú v Himalájach, lebo ľudia veria, že majú afrodiziakálne účinky. „Či to funguje, neviem, no sú aj na Slovensku“ smeje sa Milan a v ruke sa mu rozžiari oranžová žezlovka hmyzová – Cordyceps militaris.
Foto: Milan Zajac
Parazituje na húseniciach, kuklách. K vzácnejším patria žezlovka mravčia, osia či bystrušková. Ich názov naznačuje, ktorý hmyz sa musí mať na pozore. V trópoch je dostatočná vlhkosť na to, aby sa huba rozvila nad zemou, v našich podmienkach sú tie ideálne podmienky pod zemou. Prinútia potom „slovenské“ zombie huby svoje obete, aby zaliezli pod zem? Je to predmetom výskumu.
A má huba mozog? Mykológovia pregúľajú očami, či nemám jednoduchšie otázky. Jednu vec určite majú, a tá funguje práve na najstarších lúkach.
Internet
Každý organizmus na svete sa snaží zabrániť tomu, aby do jeho tela vnikol iný organizmus. Môže to byť nepriateľ, parazit. Lenže rastliny „uzavreli“ s hubami zvláštnu dohodu. Umožnili im vniknúť do svojich tiel (o tomto fascinujúcom spojení píše práve spomínaný biológ Sheldrake), aby sa tak mohli napojiť na lesný, alebo – v prípade lúk – lúčny internet.
Prúdia ním informácie.
„Botanika je výrazne popredu než mykológia,“ hovorí Milan. A to práve kvôli – internetu. Podstatná časť života húb sa odohráva skryto – pod zemou. „Aj keď trháme plodnice, hube neublížime, sú čosi ako jej plody. To hlavné je mycélium v pôde – kilometre vlákien – hýf.“
Štúdie ukazujú, že hýfy prenikajú nielen do listov lúčneho skorocelu, ale až do plodov, dokonca do semienok.
Je to parazitizmus? Podľa Filipa by to nedávalo logiku. „Pri lesnom internete je preukázané, ako si huby a stromy mykoríznymi sieťami navzájom vymieňajú živiny.“ Prečo by to tak nemalo fungovať aj pri lúčnom internete? „Práve preto sú tieto roky prelomové, lebo až teraz sa tomu vedci začínajú venovať,“ povie mykológ a pridá vlastné pozorovanie. „Ako keby rastlina vyslala signál do huby, že lúka bola pokosená. Rastlina sa dostala do stresu a huba už nevyrastie. Pretože sa dozvedela, že bude sucho a nedokáže produkovať toľko plodníc. Radšej počká.“
Huby dokážu riešiť priestorové hlavolamy a labyrinty.
Čítajte viac Huby prežili kataklizmy. Pomôžu ľudstvu?
Svetový objav za humnami
Lynne Boddyová, mikrobiálna ekologička na Cardiffskej univerzite pomocou hliny a drevených klátikov prerastenými hubou strapcovkou zväzkovitou urobila model Veľkej Británie. „Huby sa z miest rozrástli a vytvorili diaľničnú sieť. Urobili M5, M4, M1 aj M6. Pripadalo mi to celkom zábavné,“ opisovala vedkyňa. Podobný experiment urobili vedci aj s hlienovkami (dnes sa už vie, že to nie je huba ale meňavkovitý prvok patriaci do ríše meňavkovcov – Amoebozoa). V modeli, ktorý pripomínal Tokio, dokázala hlienovka nájsť najefektívnejšie cesty, ktoré takmer presne kopírovali skutočnú železničnú sieť v Tokiu.
Huby (a hlienovky) ako prírodné superpočítače pomáhajú matematikom riešiť zložité úlohy. Napríklad Laboratórium nekonvenčných výpočtových metód na Západoanglickej univerzite ich používa pri hľadaní efektívnych únikových trás z budov.
Foto: Andrej Barát, Andrej Barát
Ak by niekto chcel stáť pri svetových objavoch, mal by voliť povolanie mykológa. Táto veda je v súčasnosti „na koni“. A človek by povedal, že tie neznáme druhy, ktoré čakajú na objavenie, sa skrývajú kdesi ďaleko, tam v pralesoch, púšťach, ľadovcoch. Ale v mykológii sa v posledných rokoch svetové objavy odohrávajú tu, doma, na Slovensku, hneď za humnami. Čo sa podarilo napríklad aj Filipovi, keď opísal nový druh asi 200 metrov za domom – Hygrocybe fulgens – lúčnicu žiarivú. Sú tri lokality na Slovensku kde rastie, sedem na svete (len tento týždeň bola objavená nová). Milan podobne objavil nový druh pre svet – Neohygrocybe pseudoingrata – lúčnicu sivohnedú, a to na lúkach, kam chodil odmalička. Jeho pocit, že ide o niečo nové, potvrdila až analýza DNA. „Často to nie je o tom, že sú to super vzácne. Je to o pozornosti, vnímaní, rozširovaní poznania!“
Než stihneme s Milanom rozvinúť ďalšie príklady, vietor doveje opäť zvuk traktora. Možno tieto skryté tajomstvá nášho vlastného domova, vesmíry, siete, superpočítače nestihneme už spoznať. Nepomôžu nám vyriešiť zložité problémy. A ostaneme na všetko sami, ľudia, čo je stav, ktorý popiera východiskový stav ľudstva.
A potom Milan zoberie jednu z húb v malej priehradke. „A možno sa v jednej z nich skrýva liek na rakovinu.“
Heker
Len pred niekoľkými dňami zverejnili výskumníci z Kráľovských botanických záhrad v Kew v Londýne dobrú a zlú správu. Tou dobrou je, že len za posledné tri roky sa podarilo objaviť 17-tisíc (!) úplne nových druhov húb a rastlín. Tou zlou je, že až 77 percentám z nich už teraz hrozí vyhynutie. „Netušíme, aké príležitosti strácame s každým jedným druhom. Môže to byť liek na rakovinu, môže to byť riešenie hladu. Stratiť to predtým, než dostaneme šancu to preskúmať, bude tragédia,“ cituje BBC spoluautorku štúdie Matildu Brownovú.
V súčasnosti získavame z rastlín deväť z desiatich liekov. Ohrozená je takmer polovica známych druhov, čo podľa Brownovej znamená, že čelíme hrozbe straty polovice liekov.
Prečo miznú? Ničí ich klimatická kríza, prehlbuje sa kríza biodiverzity, strácajú biotop, miznú napríklad zaplavením údolí po stavbe priehrad. Vytláčajú ich však aj invázne druhy.
„Aha, aká tu rastie nádhera, no len si privoňaj!“ volajú mykológovia. Šípim zradu, ale pristanem na ich hru. Čudo páchne ako zhnité mäso! Z bieleho vajíčka rozvíja mäsité chápadlá.
Foto: Andrej Barát
„Kedysi som sa z nej tak tešil, že akú vzácnosť tu máme. Mrežovka kvetovitá, až z Tasmánie! A dnes? Je to invázny druh, obsadzuje práve takéto lepšie lúky,“ konštatuje Milan. Do Európy bola zavlečená na ovčej vlne v 20. storočí, buduje si svoj vlastný „darknet“ na novom kontinente.
Ako rýchlo sa to mení. Ako človek do všetkého zasahuje. Ale nie je to vôbec fenomén modernej doby. I keď v minulosti bol zrejme pozitívnejší.
Prameň slovenskej rýdzosti
V topánkach veľkými krokmi schádzame hlboko do doliny a v rozhovore hlboko do minulosti. Do čias, keď lúčnice nevedomky rozširovali ľudia. Tým, ako rozširovali bezlesie.
„Zatiaľ sa u nás nerobili štúdie, ako sa huby šírili po poslednej ľadovej dobe,“ naznačuje Filip, ktorý sa s kolegami venuje tiež sekvenovaniu a skúmaniu DNA húb. Ich výskum ich však privádza k domnienke, že lúčne huby sa rozširovali práve vďaka „kolonizáciám“, najmä na valašskom práve. „Veď podobné to bolo aj s orchideami, vďaka koseným lúkam sa začali šíriť viac.“
Práve to mohlo znamenať pre lúčnice zlatý vek. Ešte do polovice 20. storočia. Filip sa zohne veľmi potešený. „A napríklad tieto tu, drobnojazýčky, zelený, čierny aj hnedý, sú mimoriadne vzácne lúčne huby. To, že sme ich tu našli až tri druhy, je rarita, ktorá dokazuje, že lúka tu je nepretržite, storočia, azda od čias valašskej kolonizácie.“
Nie je to fascinujúce sedieť na tej istej lúke, z ktorej sa kedysi možno po prvýkrát ozvali slová ako bryndza, fujara, valaška? Nestálo by za to zachovať tie lúky, z ktorých nevzišlo len slovenské kultúrne dedičstvo, ale i pozoruhodná časť svetového prírodného bohatstva?