O húževnatosti žien, ľudstva a pozemského života. A aj o tom, či môže existovať mimozemský život

Ako sa vlastne dá skúmať možný život mimo našej planéty?

Na to, aby sme mohli nájsť život mimo Zeme, musíme najprv podrobne spoznať život, ktorý máme na našej planéte. Veľká časť môjho výskumu ako astrobiologičky je zameraná na štúdium pozemských organizmov, ktoré dokážu prežiť v extrémnych podmienkach. Tie podmienky môžu byť napríklad extrémne sucho, chlad, vysoké tlaky, silné žiarenie a množstvo ďalších faktorov. Hľadáme, aké sú limity života na Zemi, aby sme vedeli, kde a za akých podmienok by sme teoreticky mohli nájsť život inde vo vesmíre.

Foto: Archív Michaely Musilovej

michaela musilova Astrobiologička rozbehla projekt Astro Koruna Zeme.

Kde všade hľadáte extra odolné organizmy?

Po stopách týchto takzvaných extrémofilov som viedla expedície do púští, tundier a mnohých ďalších náročných prostredí po celom svete. Aktuálne vediem projekt Astro Koruna Zeme, počas ktorého budem skúmať aj extrémofily, ktoré dokážu prežiť na najvyšších vrcholoch každého kontinentu.

Ako toto vaše poznanie ovplyvnilo pohľad na život, ktorý je na Zemi?

Za tých 15 rokov, čo študujem extrémofily a hľadám mimozemský život aj pomocou teleskopov v rôznych končinách Zeme, som zistila, že život si skoro vždy vie nájsť cestu. Takmer v každom prostredí na našej planéte a aj na jej hranici, napríklad v oblakoch a na Medzinárodnej vesmírnej stanici, vieme nájsť organizmy, čo prežijú v neuveriteľných extrémoch. To mi dáva veľkú nádej, že môže existovať mimozemský život v rôznych končinách vesmíru. Zároveň vďaka tomu obdivujem život, ktorý máme na Zemi. Je neuveriteľne všestranný, priebojný a rozmanitý. Život na Zemi si o to viac cením aj preto, že som mala možnosť detailne ho skúmať a spoznať.

A máte obavy o ten náš pozemský život?

Áno, čo sa týka takého života, aký ho poznáme. S klimatickými zmenami je nesmierne veľa živočíchov vrátane ľudí ohrozených a bude sa to, žiaľ, zhoršovať, kým sa nezmenia spôsoby, akými sa veľká časť ľudstva stará o naše životné prostredie. Stále zostávam v nádeji, že spoločnými silami budeme vedieť zlepšiť aktuálnu situáciu. Každý z nás môže svojou troškou prispieť k tomu, že bude viac recyklovať, menej konzumovať, používať veci, ktoré sú priateľskejšie pre našu prírodu, a podobne. Keď nás bude viac a viac, ktorí budeme brať ohľad na životné prostredie a budúcnosť pre ďalšie generácie, tak dokopy sa to nahromadí a môže to spraviť obrovské zmeny na celej planéte. Aj preto sa aktívne venujem popularizácii, a to je tiež jeden z hlavných cieľov projektu Astro Koruna Zeme.

Videli ste vplyvy klimatickej zmeny na vlastné oči. Ako by ste ich opísali?

Vplyvy klimatickej zmeny je jasne vidno po celom svete – najmä v Arktíde a vo vysokých horách, kde som bola za posledných niekoľko rokov. Ľadovce sa topia neuveriteľnou rýchlosťou a, žiaľ, v mnohých prípadoch sa množstvo ľadovcov z toho už nedostane. Napríklad najvyššia hora Afriky, Kilimandžáro, ktorej vrchol bol kedysi celý biely, pokrytý ľadovcami, pravdepodobne stratí všetky svoje ľadovce do desiatich rokov. To bude mať obrovské následky pre celý ekosystém a státisíce ľudí, ktorí žijú v okolí hory. Oni totiž stratia dôležitý zdroj vody. Podobným spôsobom sa mení životné prostredie po celom svete – topia sa ľadovce, rôzne ekosystémy sa ničia, zvyšujú sa teploty a následky to bude mať na všetkých z nás. Je však stále v našich silách zmeniť situáciu k lepšiemu. Len treba začať a motivovať ďalších, aby sa čo najviac ľudí zapojilo do úsilia, ktoré nám všetkým prospeje.

Čítajte viac Na Korune Zeme poznáva prvý život. A možno aj ten mimo planéty

Váš dokumentárny film ste nazvali Hakuna Matata Kilimandžáro. Je život pod najvyššou horou Afriky „pohodový“?

Môj dokumentárny film je o výskumno-vzdelávacej expedícií na Kilimandžáro, ktorú som viedla v rámci projektu Astro Koruna Zeme. Hakuna matata v mene dokumentu vyjadruje pohodu, v ktorej miestni ľudia žijú svoj život, napriek náročným podmienkam, ktorým musia čeliť. Niektorí z nich napríklad nosia vyše 20 kilogramov objemných vecí na hlave skoro každý deň po vysokých horách. Za to dostanú zaplatené len euro denne, z čoho nemôžu žiť bez ďalšej podpory. Svoju rodinu často vidia len raz ročne alebo raz za dva roky. Silne nás v tíme inšpirovali, aby sme si aj my viac vážili to dobré, čo máme v živote, a aby sme vedeli čeliť ťažkým situáciám jeden krok za druhým.

Možno mať pohodový prístup aj v čase stupňujúcej sa klimatickej krízy?

Myslím si, že tak ako v každej krízovej situácii by sme si mali zachovať chladnú hlavu. Panikáriť nám nepomôže. Naopak, spraviť si plán a postupne riešiť jednu výzvu za druhou, to nám omnoho viac pomôže čeliť klimatickej kríze a iným problémom. Krok za krokom, ako pri výstupe na Kilimandžáro, a so spoločnými silami toho dokážeme spraviť veľmi veľa pre našu planétu a budúce generácie.

Čítajte aj Liečiť dušu v zamínovanom lese?

Bude sa podľa vás ľudstvo musieť presťahovať na inú planétu, ako to naznačujú niektorí „vizionári“?

Nie. Verím, že sa nám podarí zachrániť Zem do určitej miery, aby tu ľudstvo mohlo ešte dlho žiť a rozvíjať sa ako civilizácia. Osídlenia ďalších planét by mali byť len pre prospech ľudstva – ako napríklad možnosti, aby sme vyvinuli rôzne technológie, ktoré môžu byť užitočné pre Mars, ako aj pre Zem. Život ľudí na iných planétach by mal prispieť k tomu nášmu na Zemi, a nie ho nahradiť.

Vyhľadali si vás ako veliteľku simulovanej vesmírnej misie, ktorá bude mať v posádke paraastronauta. Ide o projekt ICAres-2. Mohli by ste o tom prezradiť viac?

ICAres-2 je zameraný na simulované vesmírne misie, do ktorých budú zapojení paraastronauti. To znamená, že v mojej posádke na misii bude aj simulovaný astronaut s fyzickým postihnutím. Tím za projektom si ma vyhľadal, pretože mám zatiaľ najviac simulovaných misií za sebou na svete ako veliteľka. Hľadali totiž niekoho veľmi skúseného, kto môže viesť omnoho náročnejšiu simulovanú misiu než tie, ktoré sa robievali doteraz. Projekt je financovaný z prostriedkov Európskeho hospodárskeho priestoru a nórskych grantov.

Foto: Archív Michaely Musilovej

michaela musilova, lavovy tunel V lávovom tuneli.

Kde to bude prebiehať?

Uskutoční sa v poľskej vesmírnej výskumnej stanici LunAres. Samotná misia je súčasťou novej výskumnej štúdie, ktorá je zameraná na náročnejšie vesmírne misie, najmä čo sa týka ľudských faktorov – teda ľudského zdravia a psychiky. Členovia posádky budú musieť prejsť výcvikom prežitia v extrémnom prostredí. Bude zahŕňať prežitie vo vzduchu, vo vode a na pevnine, ako aj lekársky výcvik prvej pomoci, napríklad vyhľadávanie a záchranu člena posádky. Samotné školenia a cvičenia budovania posádky budú tiež súčasťou lekárskeho a psychologického výskumu.

Čítajte aj Srdce Galaxie je kruté, no aj tu sa zrodila hviezda. Mladá ako ľudstvo

Kde sa nachádza poľská stanica?

Stanica LunAres je v prerobenom vojenskom bunkri. Na rozdiel od mojich misií na stanici HI-SEAS na Havaji, ktorá sa nachádza vo výške 2 500 metrov na sopke Mauna Loa, počas misií v LunAres budeme celý čas vnútri. Aj expedície do terénu v skafandri, počas ktorých simulujeme expedície astronautov na Mesiaci či na Marse, budú v uzatvorenej miestnosti, ktorá bude pripomínať povrch Mesiaca alebo Marsu. V obytnej časti stanici bude umelé osvetlenie a budeme závislí od ventilačných a ďalších systémov, ktoré nás budú udržiavať pri živote.

Prečo je dôležité robiť štúdie s paraastronautmi?

Počas dlhodobých ľudských misií vo vesmíre nie je otázkou či, ale kedy dôjde k nehodám. V prípade misií ďaleko od Zeme nebude možné okamžite evakuovať člena alebo členov posádky. Akékoľvek zranenia, ktoré utrpia, napríklad na Marse, sa budú musieť riešiť na mieste. Z týchto dôvodov je potrebné tento typ simulovaných misií a výcviku preskúmať dôkladne najprv na Zemi a ja budem jednou z prvých, ktorí sa do tohto výskumu zapoja. Ďalším dôvodom, pre ktorý sa organizuje takýto výskum, je, že chceme vesmír sprístupniť. Je možné, že raz na vesmírnu misiu budeme potrebovať poslať nejakého experta, ktorý bude mať nejaké zranenie alebo postihnutie. Takto budeme na to pripravení.

Foto: Archív Michaely Musilovej

michaela musilova, kilimandzaro Na Kilimandžáre.

Už sa niekde podobné štúdie robili?

Pokiaľ viem, takéto detailné štúdie zatiaľ ešte nie. Viem, že bolo niekoľko pokusov sprístupniť misie pre ľudí so zdravotnými problémami a s postihnutím, ale ľudské faktory sa dôkladne neskúmali ani počas misie, ani počas nejakého extrémneho výcviku. Dokonca aj na HI-SEAS som viedla niekoľko misií, počas ktorých sme mali ľudí, ktorí mali rôzne zdravotné ťažkosti. Napríklad jeden člen posádky musel používať pri pohybe barly. Napriek tomu sme vedeli viesť expedície do terénu s ním aj v skafandroch. Bolo to jedným z cieľov tej konkrétnej misie – či vieme vesmírne misie spraviť prístupnejšie pre všetkých.

Ste aj súčasťou medzinárodného programu Homeward Bound. Aké sú jeho ciele?

Do programu ma vybrali v roku 2020 ako jednu zo sto žien z celého sveta. Bolo to v rámci celosvetového konkurzu. Homeward Bound bol založený s cieľom vytvoriť globálnu sieť vedkýň, ktoré sú líderky a sú schopné riešiť najväčšie výzvy nášho sveta, akými sú napríklad klimatické zmeny. Organizátori programu sa to snažia dosiahnuť tým, že poskytujú jedinečný výcvik rozvoja vodcovstva. Výcvik sa snaží zmeniť súčasný model vodcovstva tým, že vybaví ženy vedkyne z celého sveta zručnosťami viesť pre vyššie dobro, byť inkluzívne, spolupracovať, orientovať sa na dedičstvo a vytvárať udržateľnú budúcnosť pre nás všetkých.

Čo spája rôzne líderky po celom svete?

Vďaka globálnej sieti líderiek vzniká platforma pre ženy vo vede a výskume celosvetovo, kde si budeme môcť navzájom pomáhať vytvoriť priaznivejšie podmienky pre prácu, štúdium a iné profesionálnejšie príležitosti. Takým spôsobom dúfame, že pomôžeme viac a viac ženám a dievčatám prospieť vo vede a v technických odboroch, v ktorých je nás stále málo, a v ktorých ženy často čelia rôznym formám diskriminácie a aj obťažovania.

Foto: Niamh Shaw

michaela musilova Počas astrobiologického výskumu.

Tento rok sa v rámci tohto programu chystáte s ďalšími ženami na expedíciu do Antarktídy. Prečo vám mnohé doterajšie pokusy dostať sa tam nevyšli?

Expedícia do Antarktídy je dôležitou súčasťou programu a nášho vodcovského výcviku. Chystáme sa tam tento rok v novembri po troch rokoch prípravy. Pre mňa osobne to bude dvanásty pokus ísť do Antarktídy od roku 2007. Žiaľ, skoro všetky predošlé pokusy o Antarktídu mi prerušili alebo zakázali moji nadriadení. Tí boli buď moji profesori počas štúdia, alebo moji vedúci v práci. Dokonca jeden môj profesor mi dvakrát zobral moje miesto na expedícií a išiel namiesto mňa. Nemám s tým teda dobré skúsenosti. Veľmi dúfam, že mi táto expedícia vyjde a že aj našou snahou v Homeward Bound iné ženy a dievčatá nebudú musieť čeliť podobným problémom.

Aké máte očakávania? Čo tam nájdete?

Cesta do Antarktídy bude prebiehať na lodi z Argentíny a potom sa vylodíme počas krátkych expedícií v Antarktíde. Počas samotnej plavby bude prebiehať ďalšia časť nášho líderského tréningu, ako aj rozvoj spomínanej platformy. Keď budeme v Antarktíde, tak tam sa budeme venovať štúdiu dosahov ľudského znečistenia v jednom z najkrehkejších prostredí na svete. Chceme upozorniť na to, ako sa tam dramaticky mení príroda pod vplyvom klimatických zmien, aký dosah to bude mať na celý svet a opäť chcem ukázať, čo môže každý z nás spraviť, aby sme našej planéte a budúcnosti pomohli.