Na Korune Zeme poznáva prvý život. A možno aj ten mimo planéty

Astrobiologička Michaela Musilová môže byť prvou Slovenkou, ktorá zdolá Everest. A vlastne prvou, ktorá zdolá najvyššie hory všetkých kontinentov. Za tri roky. Extrémne náročná výzva je však len ďalším z obrovských schodov na ceste k jej vesmírnemu snu - skúmať možný život na Marse. Zhovárali sme sa o úspešnom zdolaní Kilimandžára, prípravách na výstup na horu Aconcagua, ale aj o tom, či majú Slováci od minulého roka konečne lepšie šance letieť do vesmíru.

03.02.2023 12:00
musilova, kilimandzaro, afrika Foto:
Výstup na Kilimandžáro.
debata

Pustili ste sa do projektu, ktorý rozširuje jednu z najnáročnejších výziev, aké možno na našej planéte absolvovať – Koruna Zeme. Najprv, pokúsila sa zdolať najvyššie vrchy všetkých kontinentov nejaká Slovenka pred vami?

Podľa dostupných informácií som zatiaľ jediná žena zo Slovenska, ktorá sa pokúsi o Everest. A bola by som prvou, ktorá by mala za sebou Korunu. Hoci, toto nebol môj prvotný cieľ, no bude pre mňa cťou, ak sa mi podarí aj takto reprezentovať Slovensko.

Za aký čas to chcete zdolať?

Tri roky.

Čo vesmírne ste do tejto misie vniesli?

Ide o vedeckovzdelávací a popularizačný projekt. Plánujem vedecké experimenty. Už počas výstupu na Kilimandžáro som sa venovala štúdiu extrémofilov – organizmov, ktoré dokážu prežiť v extrémnych podmienkach vo vyšších nadmorských výškach. Je to totiž zaujímavé aj pre iné vesmírne spolupráce, ktoré som nadviazala, napríklad s NASA. Študujeme ich práve preto, aby sme zistili, či by podobné organizmy mohli existovať aj inde v slnečnej sústave. Ale aj preto, aby sme objasnili, aké sú limity života na Zemi, napríklad v akej najsuchšej pôde dokáže život prežiť. Kvôli spojeniu s vesmírnym výskumom volám celý projekt Astro Koruna Zeme.

Adam Bednář, pikobalón Čítajte aj Aké jednoduché je byť svetový. Aj to učia dobrí učitelia

Ako dopadlo Kilimandžáro?

Oveľa lepšie, než som očakávala! Myslela som si, že to bude fyzicky oveľa náročnejšie. Mala som obavy, že budeme mať problém s výškou, Kilimandžáro má takmer 6 000 metrov. Ale všetko išlo hladko, počasie nám prialo. Akurát posledný deň sa rozpršalo, tak sme aspoň otestovali všetko naše vybavenie.

Kto tvoril podporný tím v Afrike?

Spolupracovali sme s miestnymi komunitami, chceli sme podporiť ducha udržateľnosti. Aby sa aj ostatní turisti, ktorí navštevujú tento národný park, spojili s miestnymi a nepodporovali zahraničné subjekty, ktoré často domácich zneužívajú. Nakoniec práve to, že sme mali miestnych sprievodcov, bolo pre našu expedíciu kľúčové.

Pri výstupe podporili miestnych. Foto: Paul Tomko
musilova, kilimandzaro, tanzania, afrika Pri výstupe podporili miestnych.

V akom zmysle?

Naši dvaja sprievodcovia nás celý čas pozorovali. Sledovali, nakoľko sme zdatní, a podľa toho nasadili rytmus. Zistili, že sa nám celkom darí. Považovali nás za jeden z najrýchlejších tímov na celej hore. Preto sme začali výstup ako jeden z posledných tímov pred jednou v noci. Všetkých ostatných sme tým pádom museli predbehnúť počas výstupu. Podarilo sa nám dostať na vrchol tesne pred východom slnka. Zvládli sme to práve vďaka miestnym ľuďom.

Ako ste sa fyzicky pripravovali na výstup?

Beh, dlhá chôdza. V minulosti som mala problémy, že som behala príliš veľa. Musela som sa krotiť. Veľa plávam, bicyklujem. Treba aj posilňovať, aby človek uniesol ťažšie náklady. Chodila som do hôr, kde sa dalo, na Havaji po sopkách. Išla som na expedíciu na Machu Picchu do výšky 4 200 metrov. V roku 2018 som bola v základnom tábore Everestu približne vo výške 5 400 metrov. A minulé leto, keď som navštívila rodinu, som bola trochu aj na slovinských horách.

Čo vám nakoniec dala skúsenosť na Kilimandžáre?

Motiváciu pre ďalšie vrcholy, zaujímavé vedecké výsledky a množstvo vzdelávacích projektov. Nasleduje Aconcagua. Budem sa príprave na ďalšie hory venovať celý rok. Verím, že mi projekt Astro Koruna Zeme nakoniec pomôže aj pri budúcom výbere do astronautského programu. Hľadajú špičkových vedcov, ale zároveň ľudí, ktorí dokážu viesť tím v náročných podmienkach. Tieto výskumné expedície sú dobrým spôsobom, ako vyniknúť.

Video
Musilová zdolala prvý drahokam Koruny Zeme - Kilimandžáro

Čo konkrétne ste o extrémofiloch na Kilimandžáre zisťovali?

Čo ovplyvňuje ich výskyt. Z čoho tam žijú. Zistili sme, že aj ich prostredie sa vplyvom klimatickej zmeny výrazne mení. Strácajú napríklad prístup k vode z ľadovcov. Ľadovce na vrchole Kilimandžára zmiznú úplne.

No ony dali masívu názov vo svahilčine – Kilima Njaro – Svietiaca hora. Ako rýchlo zmiznú?

Pravdepodobne do desiatich rokov. Pričom posledná správa OSN to odhadovala ešte na 20 rokov. Vyzerá to biedne. Bude to mať obrovský vplyv na celý ekosystém, rastliny, zvieratá, ale aj na ľudí. Jedno veľké mesto leží na úpätí hory a je závislé od vody, ktorá steká z ľadovcov.

Keď si človek pozerá fotky z Kilimandžára, kladie si otázku, z čoho v takej pustatine organizmy vlastne žijú.

Tie najzaujímavejšie extrémofily, ktoré sme pozorovali, dokážu prežiť najmä na kameňoch plných minerálov, ktoré vedeli využívať. A zároveň boli v prostredí, ktoré bolo chránené pred vetrom. Takto sa zrejme chránia aj pred chladom. A tiež to bolo prostredie, kde sa nejako udržiava vlhkosť. Kamene boli natočené tak, aby sa tam mohla voda vyzrážať. Takto nepriamo sa organizmy dostávajú k vode. Sú jediné, ktoré tam dokážu prežiť, všetko ostatné je nútené žiť tam, kde sú priateľskejšie podmienky.

Súčasťou projektu je aj výskum extrémofilov. Foto: Archív Michaely Musilovej
musilova, kilimandzaro, extremofily, vyskum Súčasťou projektu je aj výskum extrémofilov.

Zrejme to však nepomáha len v astrobiológii a ďaleko za hranicami Zeme. Môže pozorovanie týchto foriem života naznačovať, čo žilo na súši ako prvé?

Tieto poznatky využívame aj pri predstavách, ako mohol vyzerať prvý život na Zemi. Momentálne najuznávanejšia teória je taká, že prvotný život vznikol v hlbinách pri sopúchoch, lebo tam bol takýto život chránený od raných podmienok na povrchu. Keď dopadalo veľa asteroidov. A zároveň je to prostredie, kde voda reaguje s minerálmi. Zhovárame sa o sopečných vodách, kde je množstvo chemikálií a kde sa môžu miešať organické látky s anorganickými. Takto mohli postupne vzniknúť prvé bloky RNA a DNA. Zdá sa, že úplne prvými extrémofilmi boli hyperthermophiles. Organizmy, ktoré dokážu prežiť extrémne vysoké teploty. Keď sa pozrieme na strom života, hyperthermophiles sú pri jeho koreni. Neskôr museli prežívať nejaké extrémofily aj na povrchu Zeme. Je možné, že podobné organizmy budem môcť nájsť počas projektu Astro Koruna Zeme.

A môžu podobné prežívať na Marse?

Jedna z teórií naznačuje, že ak je tam ešte nejaký život, môže sa nachádzať pod povrchom planéty v lávových tuneloch. Ktoré by mohli byť podobné napríklad tým, ktoré som študovala na Havaji v spolupráci s NASA. Práve zisťujeme, či by niečo také naozaj mohlo žiť na Marse.

V čom bude Aconcagua iná, okrem toho, že je o 1 000 metrov vyššia ako Kilimandžáro?

Pôjde o niekoľkotýždňovú expedíciu, približne tri až štyri týždne v porovnaní s týždňom na Kilimandžáre. Ešte zisťujem, do akej miery tam možno nadviazať spoluprácu s miestnymi ako v Tanzánii. Je totiž možné, že budeme tvoriť oveľa menší tím a bude potrebné toho viac fyzicky nosiť.

Aké je percento úspešnosti výstupov na najvyšší vrch Ameriky?

Asi 50 percent. Aj pre počasie. Ale spravíme všetko pre to, aby sa to podarilo. Preto potrebujeme viac prípravy.

Čo čakáte, že tam objavíte?

Tam to bude ešte zaujímavejšie, budú iné podmienky, iné rastliny. Niekde totiž existuje konkurencia medzi komplikovanejšími rastlinami a extrémofilmi, čo sú väčšinou jednobunkovce, mikróby. Ale v týchto vyšších horských podmienkach bude konkurencia komplikovanejších organizmov slabnúť. Takže extrémofilov tam bude viac a budú tam aj iné typy. Bude to pestrejšie.

Ako blízko ste k splneniu sna – dostať sa na Mars?

Stále je to vzdialený sen. Najprv sa musím dostať do vesmíru, čo plánujem prostredníctvom spolupráce s NASA. Dúfam, že sa mi podarí dostať do ich výberu v najbližších rokoch. Najprv musím dostať americké občianstvo, čo tiež ešte niekoľko rokov potrvá. Zároveň sa otvárajú možnosti, ako sa dostať do vesmíru cez komerčné firmy, Blue Origin a podobne. Ale to človek vyletí do vesmíru len na niekoľko minút a koniec. Hoci, keby sa to podarilo, nepoviem nie. No prvoradým cieľom je pre mňa výskum, nie turistický let. Určite ešte prejde niekoľko rokov. Ešte sa len pripravujú prvé expedície na Mesiac, potrvá, kým tam bude normálna základňa.

Dá sa predsa len odhadnúť, kedy ľudia pôjdu na Mars?

Podľa mňa ešte ubehne 15 rokov. Možno sa to podarí o čosi skôr. Ale opäť – môžu to byť komerčné firmy, ktoré ako prvé vyšlú prvého muža alebo ženu. Nebudú to výskumné expedície. Takže to vyzerá, že môj sen je trochu ďalej. Ale stále za ním pôjdem. Verím, že ak sa to nepodarí mne, otvorím dvere pre iné Slovenky a Slovákov a ďalších, ktorých sa snažím inšpirovať.

Hackathon ActInSpace Čítajte viac Slovenský vesmír sa zdvojnásobil. Už 40 slovenských firiem je vo vesmírnej ekonomike

Len pár mesiacov dozadu sa Slovensko oficiálne stalo pridruženým členom Európskej vesmírnej agentúry. Znamená to otvorené dvere pre astronautov zo Slovenska?

Áno, keď bude o desať rokov nasledovať ďalší výber astronautov, budú sa môcť hlásiť už aj ľudia zo Slovenska. Ale to neznamená, že naše šance sú lepšie. Pri výbere astronautov hrá veľkú rolu politika. Môžeme mať úžasných ľudí, ale ak Slovensko nebude dostatočne prispievať do vesmírneho programu… Podľa posledného výberu, čo sme teraz videli, majú oveľa väčšie šance ľudia z Nemecka, Francúzska, Talianska, zo Spojeného kráľovstva. Tento rok sa hlásili napríklad veľmi šikovní ľudia z Írska, ale nedostali sa do finále. My sme sa vďaka členstvu v ESA síce dostali o kúsok ďalej, ale stále ako krajina neinvestujeme dostatočný objem prostriedkov do aktivít, vďaka ktorým by Slováci mali lepšie šance letieť do vesmíru.

A je naozaj možné, že na Mars prvého človeka dopravia skôr komerčné firmy ako NASA?

Teoreticky. Komerčné firmy si robia, čo chcú. Veľakrát im nezáleží na medzinárodných pravidlách. Je im jedno, že nechajú 50-krát vybuchnúť raketu, kým sa im to nepodarí na päťdesiatyprvýkrát. Majú omnoho väčšie zdroje peňazí. Lenže, keď už posadíte ľudí do rakety, nemôžete si dovoliť len tak experimentovať. Let na Mars nie je prechádzka. Ide o dvoj-, trojročnú misiu, treba všetko dôkladne otestovať, než niečo vyšlete do vesmíru. Ale firmy si na tomto nedajú vždy záležať. Chcú len dokázať, že budú prví a najlepší. A to je recept na katastrofu.

Ešte sa vráťme ku Kilimandžáru. Vy ste tam okrem všetkého stíhali aj iné projekty. Prezraďte aké.

Išlo napríklad o spoluprácu s austrálskou firmou STEM punks, ktorej cieľom je zapojiť do zaujímavých vedeckých projektov čo najviac detí z celého sveta. A tak súbežne s tým, ako sme počas výstupu merali vlhkosť pôdy, rovnaké merania mohli robiť deti na celom svete u seba doma. S pomocou jednoduchej technológie, ktorú si samy zostrojili. Vďaka tomu sme sa nedávno dostali s touto firmou do Guinnessovej knihy rekordov – vyučovala som najväčšiu hodinu planetárnych vied na svete (smeje sa). V ďalšom projekte išlo o svetelné znečistenie. Zistili sme, že aj na tomto masíve uprostred ničoho je tento fenomén veľmi silný. Má to veľký vplyv na prírodu a aj toto mohli deti z rôznych končín pozorovať a porovnávať u seba doma. A ešte sme nakrúcali dokumentárny film.

Kedy? Za pochodu?

Museli sme naozaj natáčať počas chôdze. Počas expedície som vysvetľovala, čo vidíme, aké je tu prostredie. Plánujem robiť takýto film z každej expedície. Dúfam, že prvý vyjde na jar alebo v lete. Budeme ho verejne premietať. Opäť chcem, aby sa čo najviac ľudí zapojilo do mojich projektov. No a okrem toho sme ešte testovali rôzne technológie. Napríklad na komunikáciu v odľahlých miestach, aby záchranári presne vedeli, kde sme, aby sme mohli komunikovať s blízkymi cez satelity. Alebo technológiu LARQ – rýchlu sterilizáciu pitnej vody. Na Kilimandžáre sme používali vodu, ktorú našli naši sprievodcovia. Nebola vždy najčistejšia, jej klasické filtrovanie by trvalo veľmi dlho. Takto sme naliali vodu do fľaše a vďaka UV svetlu bola sterilná o niekoľko sekúnd. Vďaka tomu bola expedícia bezpečnejšia.

Pred časom vybuchla sopka Mauna Loa. Blízko je stanica HI-SEAS, kde tiež pôsobíte. Nie je v ohrození?

Odstúpila som z pozície riaditeľky stanice, ale zatiaľ ma nenahradili, takže dočasne zastupujem riaditeľa. A zároveň som vedeckým expertom. Po tom, čo vybuchla sopka, som spolupracovala s miestnymi organizáciami a vulkanológmi. Sledovali sme satelitné a letecké snímky, aby sme vedeli vyhodnotiť polohu lávy voči stanici. Jeden tok obišiel stanicu len asi v polkilometrovej vzdialenosti. Druhý mieril rovno na stanicu, no pred časom táto časť sopky zhasla. Stanica bola zachránená. Simulované misie tam zatiaľ neprebiehajú, nikto nie je v ohrození života. Skôr som sa bála, že teplota lávy spôsobí, že stanica začne horieť. No nestalo sa.

Posádka Valoria 2. Foto: Paul Tomko
Valoria 2, Musilova, Havaj Posádka Valoria 2.

Ako prebiehalo testovanie skafandrov na Havaji?

Prostredie je tam veľmi podobné tomu, ktoré sa nachádza na Marse alebo na Mesiaci. Trénovali sme, či dokážeme nosiť váhu skafandrov a tiež ako ich zlepšiť. Láva je totiž ostrá, trhala nám skafandre. No a zisťovali sme tiež, že skafandre stále nevedia vyrábať pre ženy.

Prečo nie?

Aj vo vesmíre je väčšina vecí robená skôr pre mužov. Pred pár rokmi sa pripravovala prvá expedícia vo vesmíre len pre ženy astronautky. No skafandre im boli priveľké. Prvý pokus tým pádom zlyhal, ale podarilo sa im to na druhý pokus s iným tímom astronautiek. Veľa žien z Ázie má útlejšiu postavu než ja. Aj počas simulovaných misií sú im veľakrát helmy priveľmi voľné a nohavice museli mať zrolované, ako ja teraz rifle. Takže aj na túto stránku sa snažím upozorňovať. Vesmírny sektor stále nie je priateľský voči ženám. Musíme o tom hovoriť stále dookola, aby sa to začalo meniť k lepšiemu.

V simulačnom marťanskom skafandri. Foto: Archív Michaely Musilovej
musilova, skafander V simulačnom marťanskom skafandri.

Inšpirujete určite veľa mladých ľudí, ktorí majú možno podobný sen ako vy. Čo by ste im odkázali, čo je to dôležité?

Veľa astronautov hovorí, že je to o ceste. Ak by človek žil celý život len v tom, že sa chce stať astronautom a urobí pre to všetko, tak by si nakoniec neužil život. A ak by sa mu to nakoniec nepodarilo, bude mať pocit, že život premárnil. Vesmírne agentúry ani nechcú ľudí, ktorí si len „odfajknú“ veci zo zoznamu. Licencia na pilotovanie, scuba diving. Nie. Hľadajú ľudí, vedcov, lekárov, inžinierov, ktorí majú vášeň pre to, čomu sa venujú. Stať sa astronautom je bonus. Nežijem len preto. Je lepšie snažiť sa užiť si život. Robiť veci, ktoré nás bavia a popritom smerovať k dôležitému cieľu. A keby sa aj nepodaril, stále sa človek pri tejto ceste naučil veľa vecí, získal zaujímavé skúsenosti a môže žiť plnohodnotný život.

Michaela Musilová

  • astrobiologička
  • Je hosťujúcou profesorkou na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave.
  • Spolupracovala na projektoch NASA, ESA, svetových observatórií.
  • Ako veliteľka viedla vyše 30 simulovaných misií na Mars a Mesiac.
  • Bola riaditeľkou stanice HI-SEAS na Havaji, kde skúmala aj ľudské vzťahy a psychologické aspekty počas misií.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #mars #klimatická zmena #Michaela Musilová #Kilimandžáro #Everest