Najprv si aspoň trochu predstavme architekta Scheera. Kedy a kde začal pôsobiť?
Bolo to v 30. rokoch 20. storočia, hneď po skončení Vysokej školy technickej v Brne, kde študoval v nemeckom jazyku. Nastúpil do ateliéru svojho učiteľa architekta Heinricha Fantu, kde sa však dlho nezdržal. Vyhral súťaž v Žiline, získal objednávku od železníc s tým, že tam musí byť fyzicky prítomný. Išlo o stavbu obytného domu Československých dráh a toto bol bod zlomu. Takže asi po roku účinkovania v ateliéri Fantu, s veľmi dobrou referenciou, odišiel do Žiliny, kde sa etabloval ako vysokokvalitný a vysokoproduktívny funkcionalistický architekt. Sústredil sa na rodinné a bytové domy. Podieľal sa napríklad na zákazke na výstavbu mestskej štvrte Svojdomov, dodnes je tam.
Musel ako z lega postaviť niečo vľúdne. A treba uznať, že sa mu to podarilo.
Pochádzal zo židovskej rodiny. Ako sa mu podarilo prežiť vojnu?
Zachránil ho vtedajších riaditeľ ružomberskej celulózky a papierne, pretože v tom čase pracoval na zákazke dostavby tohto strategického podniku.
Krátko nato čelil vymyslenému obvineniu, šiel dokonca do väzenia. Za čo vlastne?
Súviselo to s nacionalistickými tendenciami v Žiline. Kým bol v Ružomberku, do jeho domu v Žiline sa nasťahoval istý pán, ktorý bol v Štátnej bezpečnosti. Neplatil nájom a Scheer ho dal na súd, aby vyrovnal svoje pohľadávky. A tento pán naňho zavolal políciu s vyfabulovanými obvineniami. Vtedy bola krutá zima, kalamita, nechodili vlaky s uhlím z Karvinej a nielen Žilina mala problém. Vlastníci obytných domov dali príkaz, aby sa znížila vykurovacia teplota, aby vydržali s uhlím. Nuž a tento pán Scheera obvinil, že takto ohrozuje životy matiek, detí, zatiaľ čo on si vraj vlastný byt vykuruje a ešte si aj umýva auto na náklady nájomníkov a tak ďalej. Napriek tomu, že všetky tieto obvinenia boli vyvrátené, pobudol 10 dní vo väzení.
Takže toto je ten dôvod, prečo po sľubnom štarte v Žiline odchádza nakoniec do Nitry?
Keď prišla ponuka, aby išiel na Stavoprojekt do Nitry, neváhal a bez nejakého smútku Žilinu opustil, svojím spôsobom na ňu zanevrel. Chvíľu pobudol v Bratislave, ale od roku 1952 sa usídlil v Nitre, kde sa spolupodieľal na budovaní nitrianskeho krajského architektonického ateliéru a práve tu začali jeho naozaj veľké projekty. A, áno, práve spomínaná životná peripetia ho zaviala sem. Ak by k tomuto incidentu nedošlo, možno by ostal v Žiline, veď Stavoprojekt zakladal najprv tam.
Čítajte aj Architekt má väčší vplyv na zdravie ako lekár
Kde-tu sa o ňom píše, že bol nedoceneným autorom. Prečo?
Nemáme o ňom žiadnu monografiu. O všetkých ostatných popredných architektoch existuje – o Belušovi, Jurkovičovi a ďalších. O Vladimírovi Dedečkovi vyšla veľká monografia od Moniky Mitášovej ešte predtým, než zomrel. Ale Scheerovi sa nikto nevenuje. Neviem, z akého dôvodu. Či je to tým, že Scheer nepôsobil v Bratislave. Ani zďaleka nemáme zmapované jeho veľmi obsiahle dielo, či už je to žilinské obdobie, alebo vojnové obdobie. Napríklad počas neho nepracoval len na ružomberských papierňach, ale aj ďalších verejných a strategických zákazkách, aj pre Česko. Podnikových budov bolo viac, súkenná továreň v Nitrianskom Pravne, nádherná administratívna budova Drevoúnie v Žiline, ďalšie papierne v Harmanci, Skalici, Plzni a dokonca navrhol aj budovu gynekológie, pôrodnice a detského oddelenia v nemocnici v Trenčíne. Možno by bolo dobré rozdeliť jeho tvorbu na Scheera architekta a Scheera urbanistu, pretože do odchodu do Nitry sa prezentoval skôr ako architekt.
A prečo sa zrazu stáva v Nitre urbanistom?
Pretože prišli normované byty. A on ako architekt s takým bytom, s jeho dispozíciou, nemal ako hýbať. Preto sa prejavil ako urbanista a ako riešiteľ väčších územných celkov.
Takým je aj nitrianske sídlisko Chrenová I. Je pravda, že je natoľko hodnotné, že je zapísané v UNESCO?
Nemáme to potvrdené. Nedostali sme zatiaľ jednoznačnú odpoveď od zastupiteľstva UNESCO na Slovensku ani od ministerstva kultúry. A zatiaľ to nevieme nikde dohľadať. Takže v tomto tvrdení by som bol opatrný. Neviem, kde vznikla táto informácia, používa sa, ale my ju s pamiatkarom a historikom umenia Richardom Pročkom nepoužívame, pretože sa nám ju doteraz nepodarilo overiť.
Foto: Archív rodiny
Niektorí odborníci za jeho najlepšie dielo považujú finančný palác v Žiline. Ako to vidíte vy?
Za najvýznamnejší by sme mohli považovať skôr jeho posledný projekt, a to nitrianskeho sídliska Klokočina, čo bol posunutý a zdokonalený projekt Chrenovej. Žiaľ, nebol zrealizovaný. Keď si ho dnes študujeme, musíme uznať, že od základnej vybavenosti, od bytov až po infraštruktúru, ho možno považovať za znamenitý koncept. Vidno, že čerpal inšpiráciu zo zahraničia. Do sídliska sa vchádzalo cez administratívnu časť, dnes by sme povedali – cez polyfunkčnú budovu, kde si ľudia mali vybaviť základné veci – obchody, úrady, vyzdvihli dieťa zo škôlky. Potom sa roztratíte do bytov. Na hlavnej triede – Hviezdoslavovej – máte obchody vyššieho štandardu po bokoch. Vidno tu kombináciu všetkého, čo v Nitre už zrealizoval, či už to bola Štúrova ulica, sídliská Párovce I a Chrenová I. Vôbec pritom nenarušil normu počtu obyvateľov, ktorá pre sídlisko platila. Z bezpečnostných a finančných dôvodov tu upustil od výškových budov, ktoré slúžia na to, aby sme umiestnili veľa ľudí na malej ploche. Všetko dokázal elegantne umiestniť do nízkych domov usporiadaných ako bunky vo včelích plástoch. Podobne ako na Chrenovej.
Tak prečo sa to potom nezrealizovalo, keď to bolo také dobré, možno najlepšie, čo Scheer vytvoril?
Pertraktuje sa taká informácia, že komunisti dali Scheerovi stop – dosť bolo Scheera v Nitre.
Prečo?
(Krčí plecami.) Takto to vraj komunisti povedali. Scheer bol zrejme komplikovaná osoba. Vždy sa objavil nejaký zlomový moment, keď to v Stavoprojekte so Scheerom nezvládali, a tak ho vyrazili. Lenže potom, keď bol Stavoprojekt postavený pred veľkú úlohu, ktorú by neboli schopní realizovať sami, zavolali Scheera späť. Toto sa opakovalo niekoľkokrát. Bol niekoľkokrát vyhodený a niekoľkokrát vždy vzatý späť, aby pomohol s veľkým projektom.
Foto: Archív rodiny
Takže v Nitre mohlo byť ešte jedno takéto celkom obľúbené vzdušné, zelené, priestranné sídlisko, ako je Chrenová?
Áno. Z vizuálneho hľadiska, keď sa dnes pozriete na Klokočinu, je to jedna katastrofa. Sám mám problém s týmito sídliskami. Hoci mám veľmi dobrý zmysel pre orientáciu, tu keď vojdem, neviem, kde som.
Sídlisko Klokočina vymazalo jednu typickú črtu Nitry, vinohrady na kopčekoch. Nemal s tým Scheer problém?
História je taká, že Scheer sa do prvého kola súťaže ani neprihlásil, z morálnych dôvodov, práve preto, že tu boli tie vinohrady a polia. Bol zásadne proti tomu, aby sa poľnohospodárska pôda zastavala. Prihlásil sa až do druhého kola, aj to na naliehanie riaditeľa bratislavského Stavoprojektu pána Štefana Lukačoviča. Ak by Scheer s projektom uspel a dnes by ste sa pozerali na tie svahy, videli by ste nízke domy usporiadané v podobe včelích plástov po oboch stranách Hviezdoslavovej ulice.
Ako sa prepracoval k myšlienke včelích plástov?
Súviselo to zrejme s jeho filozofiou komunitného životného prostredia. Je to vidno aj tu, kde sedíme a zhovárame sa, tie ypsilonovité pôdorysy vytvárajú určité uzavreté, ale aj otvorené priestory pre komunitu. Sedíme uprostred sídliska, a pritom sme v tichom prostredí, izolovaní od hluku mesta. Nachádzame sa v bezpečnom priestore pre deti, máme tu pred sebou takisto šesťuholníkové pieskovisko. Je to bezpečná, tichá, pokojná zóna pre obyvateľov. A zároveň tie opačné smery, do mesta, na hrad, sú otvorené.
A ako ho napadlo usporadúvať paneláky do ypsilonu?
Treba si uvedomiť, že na takomto sídlisku mu ubúdajú výrazové architektonické prostriedky. Už nemôže riešiť skladbu bytu alebo jeho dispozíciu, lebo byty boli normované. Narazil na tento problém na nitrianskom Predmostí a tiež na sídlisku Párovce I, kde už používali technológiu liateho betónu, ktorá je veľmi blízko k panelu. Chrenová je postavená už z panelových dielcov, na ten účel tu bola postavená aj paneláreň, prevádzka, kde sa odlievali panely. Scheerovi sa tak vytratili všetky možné prostriedky, ktoré architekti používajú, preto ostal z neho urbanista, ktorý musel ako z lega postaviť niečo vľúdne. A treba uznať, že sa mu to podarilo. Z nevľúdneho panelu a obmedzených možností, ktoré mal k dispozícii, vyťažil maximum. Samostatné obytné domy pospájal do určitých figúr. Keď si pozrieme jednotlivé bloky, každý tvorí inú figúru. Preto možno nazvať túto časť tvorby figuratívnou architektúrou.
Jeho prehliadaným dielom v Nitre je aj takzvaný „dom na stračej nôžke“ na Štúrovej ulici. Čím sa inšpiroval, respektíve, možno nájsť vo svete paralelu?
Inšpiroval ho francúzsky architekt Le Corbusier. Tento typ domu postavený na stĺpoch je na niekoľkých miestach vo svete, ako príklad zvyknem uvádzam Dom bláznov v Marseille. Takéto riešenie predstavuje technickú výzvu pre statika, pretože je to dom postavený na opačne sa zužujúcich stĺpoch, čo zo statického hľadiska pôsobí nelogicky.
Čítajte aj Architekt Andreas Marth: Samé problémy. Samé príležitosti!
Čím sa Scheer ešte zapísal do histórie architektúry?
Ešte sme nespomenuli jednu podstatnú vec. Počas žilinského obdobia mal Scheer zrejme veľmi dobré styky s biskupstvom. V Žiline totiž realizoval aj niekoľko stavieb pre cirkev. Z čoho vzišla aj zákazka nadstavby a prístavby kláštora vincentiek v Nitre, podľa projektu z roku 1932. A tu sa prejavil nie ako funkcionalista, ale ako citlivý architekt. Pretože funkcionalisti, nazvem to tak, boli agresívni. V duchu – všetko zbúrať a postaviť nanovo. Historizmus preč a postaviť škatule. Rovné, funkčné, moderné. To staré zrovnať so zemou. Napríklad keď išlo o vstupy do historického jadra mesta, nemali zľutovanie. Keď sa však pozriete na fotografie nitrianskeho kláštora pred prestavbou a po nej, z určitých pohľadov nie je takmer vôbec vidno, že tam na budovách kláštora pribudlo celé jedno poschodie a zároveň jedno krídlo z dvora, ktoré nevnímame. Scheer sa v tomto prípade prejavil ako veľmi citlivý architekt.
Juraj Novák
Foto: Andrej Barát
Výtvarník, kulturológ. Pôsobil na Katedre masmediálnej komunikácie a reklamy a následne na Katedre kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, učil na Základnej umeleckej škole Jozefa Rosinského v Nitre. Je spoluzakladateľom občianskeho združenia Nitrianske kultúrne dedičstvo a autorom projektu Bartfay medzi nami.