Spolu s ďalšími 37 mimovládkami a desiatkami vedcov ste sa podpísali pod otvorený list pre novozvolených politikov, v ktorom ste vyjadrili obavu, že nastane doba oslabovania ochrany prírody a klímy. Prečo?
Pretože to naznačovali už predvolebné vyjadrenia viacerých politikov, ktorí dostali mandát od voličov. Je zrejmé, že ak dostanú priestor, s prírodou to na Slovensku pôjde dole vodou. Spomeňme ako vypuklý príklad mená dvoch kandidátov, ktorí sa do parlamentu dostali za stranu SNS, páni Filip Kuffa a Rudolf Huliak. Zvlášť pán Huliak je dlhé roky známy vyjadreniami, ktoré sú v mnohých ohľadoch za hranou akéhokoľvek akceptovateľného názoru. Šíri napríklad naratív, že medveď bol použitý ako biologická zbraň na zničenie vidieka. Obaja sú známi tým, že vystupujú veľmi agresívne voči ochranárom.
Za vlád Roberta Fica došlo k najväčším ťažbám v národných parkoch, povyhadzovali sa riaditelia národných parkov, ktorým nebolo oslabovanie ochrany prírody po vôli.
Je za tým aj osobná skúsenosť?
Spoločne s kandidátmi z Republiky a ĽS NS títo páni veľmi agresívne vystupovali napríklad proti reforme národných parkov. My sme ju podporovali, tak agresívne napádali aj nás. A robili to veľmi nevyberaným spôsobom – konkrétne si spomínam na situáciu, keď vtedy ešte kolega Marek Kuchta (dnes riaditeľ NAPANT-u) v správach kritizoval novelu zákona Sme rodina, ktorá by uľahčila prístup developerov k pozemkoch v národných parkoch. Pán Huliak vtedy reportáž šikovne odstrihol a skomentoval tak, že nakoniec my sme vyzneli ako tí, čo chcú uľahčovať prístup developerov k pozemkom v národných parkoch, čo je nezmysel, keďže sme práve proti tomu veľakrát vystupovali. Lenže pán Huliak sa vo videu päť minút rozkrikoval, ako sme oklamali 50 000 ľudí, ktorí podpísali našu petíciu, a jeho publiku to stačilo. Môžete si predstaviť, ako nás potom na sociálnych sieťach a niekedy aj v reálnom živote obšťastňovalo jeho početné publikum. Chceli sme vtedy podať aj trestné oznámenie, ale bohužiaľ na polícii to nevyhodnotili ako dostatočný dôvod. Ľudia ako pán Huliak veľmi často vyťahujú naratív o darmožráčskych mimovládkach. Prezentujú ich tak, ako keby nerobili iné, len plnili zahraničné príkazy z Bruselu alebo z Ameriky. A potom nám skutočne viacerí ľudia píšu, že by nás bolo treba vysťahovať. Dovolím si tvrdiť, že ešte pred pár rokmi niečo podobné na verejnosti počuť nebolo a takýto názor patril na úplný okraj spoločnosti, dnes sa z toho stáva pomaly mainstream. Ľudia to od politikov preberajú a sťažujú život mimovládkam. Pritom ide o menšinu ľudí, ktorá odmietla rezignovať na to, ako to tu vyzerá, a ktorá má snahu tu niečo robiť. A často to robia zadarmo alebo s minimom peňazí. Keby si chceli naozaj zarobiť, ako to konšpirátori prezentujú, tak by išli robiť niečo úplne iné. Ale sú to do veľkej miery idealisti, ktorí odmietajú zlomiť palicu nad tým, čo sa tu deje. Myslím si, že práve toto si ľudia neuvedomujú, že koľko vecí v tomto štáte funguje len vďaka mimovládkam. A že ak budú konšpirátori úspešní a podarí sa im mimovládky pozakazovať, ľudí z nich vyhnať, alebo ich natoľko odradiť, aby odišli zo Slovenska sami, tak Slovensko bude vyzerať ešte horšie, ako vyzerá.
Foto: Ondrej Kameniar
Čo by bez mimovládok v životnom prostredí nefungovalo?
Veľmi dobrým príkladom je Bratislavské regionálne ochranárske združenie – BROZ. Jeho projekty revitalizácie riečnej krajiny, obnovovania pastvy zamestnávajú množstvo ľudí, dávajú príležitosť aj v takých regiónoch, kde práce až tak veľa nie je. A okrem toho robí to, čo mal štát robiť už dávno. A to obnovovať riečnu krajinu, vracať do nej život, zachytávať vodu. Nadácia Aevis zase prináša rozvoj a nové pracovné príležitosti v súvislosti s ochranou prírody do regiónu Polonín na severovýchodnom konci Slovenska. Odkedy začalo činnosť združenie My sme les, podarilo sa nám vniesť témy ekológie lesa a manažmentu chránených území do verejnej debaty, predtým išlo len o okrajové záležitosti. Aj vďaka tomu zosilnel tlak na politikov, aby sa v ochrane lesov a národných parkov začalo niečo robiť. A aj sa urobilo a mnohé dôležité veci sa schválili. Vďaka občianskemu združeniu Prales sa podarilo ochrániť všetky pralesy na štátnych pozemkoch na Slovensku. A to je svetová vec. Sme v tomto výnimkou v Európe, v mnohých krajinách dodnes ani nevedia, kde tie najvzácnejšie, najstaršie lesy, čiže pralesy majú. Občianske združenie Prales slovenské pralesy zmapovalo a dlhodobo pracovalo na tom, aby sa dosiahla ich ochrana. Vymenoval som len štyri príklady z nespočetného množstva toho, čo vďaka mimovládkam na Slovensku funguje a v čom suplujú štát. A to už ani nehovorím o organizáciách mimo sféry ochrany prírody. Je toho naozaj veľa.
Prečo je dôležité práve v tejto chvíli nepoľaviť v ochrane prírody a klímy na Slovensku?
To nie je priorita len pre Slovensko, ale pre celý svet. Klimatická kríza a kríza biodiverzity sa vymykajú spod kontroly. Len pred pár dňami sme čítali správy o tom, že uplynulý september bol globálne najteplejším septembrom v histórii meraní. A že ten predchádzajúci rekord bol prekonaný nie o stotinku stupňa, ale o pol stupňa! Čo je na globálnej úrovni naozaj veľmi veľa. Veď klimatológovia už ani nevedeli, akými výrazmi to majú pomenovať – šokujúce? Znepokojivé? Šialené? Klimatológovia nám tým v podstate hovoria, že hranicu, keď otepľovanie ešte nemusí mať drastické vplyvy na naše životy, sme už prekonali alebo ju prekonáme v najbližších rokoch. To oteplenie celého sveta o 1,5 stupňa, ktoré sa často spomína, už vyzerá byť na dosah. Aj vďaka nástupu fenoménu El Nino. Reálne nám hrozí, že sa prekonajú určité body, ktoré spustia kaskádu reakcií, ktoré nebudeme mať už vôbec pod kontrolou.
Foto: Ondrej Kameniar
Ako s tým súvisí ochrana prírody?
V prvom rade treba pripomenúť nutnosť výrazného znižovania emisií skleníkových plynov. Ak k tomu nedôjde, príroda nám nepomôže. Príroda je však kľúčová v tom, že pomáha tlmiť klimatickú krízu a krízu biodiverzity viazaním uhlíka do živých ekosystémov. Tým znižuje obsah skleníkových plynov v atmosfére. No tiež pomáha adaptovať sa na už nevyhnutné dôsledky. A čo konkrétne to znamená? Zrážky sú čoraz extrémnejšie. Je veľký rozdiel, či dopadne extrémna zrážka na pohorie, ktoré je pokryté prírodným lesom bez ciest, alebo spadne na vyholené rúbaniská rozryté zvážnicami. V druhom prípade to je tak, ako keby ste vyliali vedrá vody na strechu. O chvíľu je táto voda dole v potoku, a za krátky čas dole v dedine, aj s bahnom, samozrejme. Presne z tohto sú bleskové povodne.
Keď nebudeme mať pitnú vodu, tak nám drevo z národných parkov až takú radosť nespraví.
Ale nie je neskoro?
Dúfajme, že nie. V Grécku nedávno spadlo za necelých 24-hodín viac zrážok, ako naprší na Liptove za celý rok. Niet sily, ktorá by nás ochránila pred takýmito prívalmi. Našťastie, takéto extrémy stále nie sú bežné. Dôležité je zmierniť dosahy aspoň čiastočne. A to vidíme aj teraz. Pod dolinami, kde sú veľké vyrúbané oblasti, sa vodné toky správajú inak ako v dolinách, kde je bezzásah.
Kde konkrétne to vidno?
Zaujímavé to je v Tichej a Kôprovej doline, ktorú po lykožrútovej kalamite mnohí tí, čo obhajovali ťažbu a odmietali bezzásah, odsudzovali na zánik. Tvrdili, že ak sa tam nezasiahne, ak sa tam nepovolí ťažba, dôjde tam k plošnému rozvratu, že to bude mesačná krajina a že tam les už nikdy nenarastie. Nič také sa neudialo, práve naopak, les tam fantasticky prosperuje. A vidíme tam v súvislosti so zrážkami zásadnú vec, z ktorej by sa mali poučiť všetci. Aj napriek tomu, že na hrebeňoch Západných Tatier stúpa množstvo zrážok za rok, povodňové vlny tu klesajú. Ako je to možné? Je to práve vďaka tomu, že sa tam lesný ekosystém obnovuje na pomerne veľkej ploche. Zrážková voda neodteká rýchlo preč, ale vsakuje do hlbších vrstiev pôdy a trvá roky, kým vytečie na povrch. Ale ochrana pred povodňami je len jedna vec. Tými ďalšími sú ochrana pred suchom, eróziou, ovplyvňovanie lokálnej mikroklímy a najmä – poskytovanie pitnej vody. Toto je to najvážnejšie, čo si mnohí obyvatelia neuvedomujú. Keď nebudeme mať pitnú vodu, tak nám drevo z národných parkov až takú radosť nespraví.
Čítajte viac Aký je príbeh Tatier? Skaza, triumf?
Ako sa to môže prejaviť v hospodárstve krajiny, ak by sme v ochrane prírody a klímy zaradili spiatočku?
Z dlhodobejšieho hľadiska určite negatívne. A, naopak – všade okolo nás je dostatok príkladov, že keď sa príroda povzbudí, má to vždy pozitívny efekt. Dala by sa spomenúť napríklad Muránska planina. Stačilo obnoviť jednu jedinú kolóniu sysľov a hneď z toho vzniklo viacero pracovných miest. Okolité penzióny boli počas letnej sezóny hlavne vďaka sysľom jednými z najvyťaženejších v celom Gemeri. Okolité obce majú viac návštevníkov, ktorí sa tam ubytujú, kúpia si stravu. Vznikol penzión s názvom Syseľ, premáva tam „sysľobus“. Región začína z ochrany sysľov pekne profitovať. Podobných možností v rámci každého národného parku je množstvo. Ďalším príkladom môže byť Národný park Skadarské jazero v Čiernej Hore. Táto krajina je v porovnaní so Slovenskom ekonomicky na tom určite horšie, mohli by si povedať, že oni si ochranu prírody nemôžu dovoliť. A predstavte si, začali tam chrániť hniezdnu kolóniu pelikánov. Dnes sa podstatná časť cestovného ruchu v tomto regióne točí práve okolo pelikána a vodných ekosystémov. Turisti chodia obzerať jazerá, každá druhá rodina im ponúka ubytovanie, prehliadky na člnoch. Ľudia tam chodia kvôli peknej, zachovanej prírode, miestni na národný park nedajú dopustiť, pretože si uvedomujú, že za svoj príjem môžu byť do veľkej miery vďační práve jemu a ochrane prírody.
Foto: Ondrej Kameniar
A chodia kvôli zachovanej prírode navštevovať aj slovenské národné parky?
Presne to potvrdil tohtoročný dotazníkový prieskum vo Veľkej Fatre. Drvivá väčšina ľudí odpovedala, že tam sú kvôli zachovanej prírode! Dokonca sa ľudí pýtali, koľko tam minú peňazí. Keď to celé zrátali, tak len za dva letné mesiace to bolo odhadom asi 1,7 milióna eur. Veľká Fatra pritom patrí k tým menej navštevovaným národným parkom a jej potenciál je oveľa väčší. V zahraničí je veľa ďalších inšpirácií, kde sa celé štáty práve vďaka ochrane prírody pozviechali z chudoby a rozbehla sa u nich ekonomika. Najviac citovaným príkladom je Kostarika, ale vidno to aj v afrických krajinách, kde si ľudia paradoxne viac vážia stáda divých zvierat ako tých domácich.
Prečo?
Pretože im prinášajú väčší zisk! Toto by sme mohli konečne pochopiť aj na Slovensku. Aj my tu máme takéto danosti, a nehovorím len o ekosystémových službách, od ktorých sme závislí, ale hovorím o reálnych peniazoch, ktoré môže každý vidieť a ktoré dokážu národný park a ľudia v priľahlom regióne zarobiť – na ubytovaní, stravovacích zariadeniach, sprevádzaní. Na Slovensku máme obrovský potenciál, len sme ho žiaľ doteraz nevyužívali.
Čítajte viac Národné parky zarábajú neviditeľné miliardy
Čo výnimočné tu máme?
Pralesy, šelmy, zubry, nádherné scenérie, tiesňavy. Je toho veľa. Prírodný turizmus je najrýchlejšie sa rozvíjajúcim segmentom turizmu na svete. Čoraz viac ľudí už nechce cestovať preto, aby sa vyspali v štvorhviezdičkovom hoteli v nejakom sterilnom rezorte, ktorý vyzerá v každej krajine rovnako. Čoraz viac ľudí hľadá zážitky v prírode a hľadajú reprezentatívne vzorky pôvodnej prírody s pôvodnými zvieratami. Wildlife (divočinový) turizmus je čoraz populárnejší. A je to už len na osobnej preferencii daného človeka, či ho baví viac pozorovať vtáky, alebo šelmy, či čokoľvek iné. Vidno to v Národnom parku Bavorský les v Nemecku, kde tento trend zachytili výborným spôsobom. Vytvorili výbeh pre šelmy, kde môžu prísť fotografi a milovníci prírody a uvidia zvieratá, ktoré človek bežne nemá šancu vidieť. A pritom to nie je zoologická záhrada, kde sú zvieratá zatvorené v klietkach alebo oklieštených výbehoch. Na Slovensku máme majestátne zvieratá ako zubry v Poloninách. Máme šelmy, máme množstvo druhov vtákov. Treba si uvedomiť, že veľa týchto zvierat je v západnej Európe vyhynutých alebo natoľko vzácnych, že návštevníci z týchto krajín sú nadšení už len vtedy, keď zbadajú v snehu stopu vlka. Určite máme na čom stavať, máme tu prekvitajúce populácie bobrov, ktoré vytvárajú úžasné ekosystémy, kde to kypí životom, kde toho človek na jednom mieste uvidí najviac. Máme neobmedzené možnosti, len ich nevyužívame.
Prečo si myslíte, že hrozí oslabenie národných parkov?
Lebo to explicitne povedali viacerí ľudia, napríklad už spomínaní z kandidátky SNS, že zrušenie zonácií patrí medzi ich priority. Rovnako chcú prekategorizovať národné parky na prírodné parky a znížiť stupeň ochrany. Toto chcú spraviť. Považujeme to za neprípustné.
Čo by to prinieslo?
Predstavte si zahraničného turistu, ktorého zaujíma príroda. Otvorí si Wikipediu alebo nejakú cestovateľskú stránku a hľadá, kde sú aké národné parky. Keď zrušíme národné parky, tak sem títo turisti neprídu. Povedia si, v tejto krajine nie je nič zaujímavé. Národný park je v zahraničí známka kvality, ktorá niečo sľubuje. A už sme sa k tomu začali aj na Slovensku pomaly približovať, začíname tej značke dávať aj obsah, lebo donedávna sa prístup k národným parkom veľmi nezhodoval s tým, ako sú vnímané vo svete. Bola by škoda zísť z tejto dobrej trajektórie. To je jedna vec. Tú druhú tvoria tvoria ekosystémové služby, celkový príspevok chránených území k fungovaniu celej krajiny. Čo je z môjho pohľadu ešte dôležitejšie, lebo bez niekoľkých percent HDP, ktoré by náš štát získal z prírodného turizmu, by sme sa možno zaobišli. Ale bez ochrany pred dôsledkami klimatickej zmeny sa nezaobídeme.
Čítajte rozhovor Slovensko má šancu napraviť pošramotený vzťah k prírode
Voči Slovensku vedie Európska únia niekoľko žalôb týkajúcich sa životného prostredia. Ako sa vyvíjajú?
V prípade žaloby za ničenie horských lesov a biotopov hlucháňa čakáme, čo bude. Či Európska únia uzná naše opatrenia, ktoré sme prijali, za dostatočné a či teda nebudeme platiť astronomickú pokutu. Súd napríklad pred pár rokmi určil, že Poľsko malo za ťažbu v Bielovežskom pralese platiť pokutu 100-tisíc eur, každý deň! Poľsko nakoniec urobilo kroky pre to, aby sa pokute a medzinárodnej blamáži vyhlo. A potom je tu žaloba ohľadom znečisťovania ovzdušia na Slovensku. To vnímam ako paradox. EÚ nás musí nútiť, aby sme si neznečisťovali vlastný vzduch a nezabíjali vlastných občanov. Ide o 5 000 predčasných a odvrátiteľných úmrtí ročne. Keď si toto človek porovná s tým, že medveď u nás zabil jedného človeka za 100 rokov, a pritom práve z medveďa urobia politici predvolebnú tému, tak je to paradoxné. Vraciam sa tak oblúkom k Huliakovi a podobným populistom. Zneužívajú, že medveď je veľká šelma, ktorá vyvoláva u ľudí inštinktívny strach. Hoci v porovnaní s úmrtiami spôsobenými znečisteným ovzduším to vôbec nie je taký problém. Prečo neurobili predvolebnú tému radšej zo znečisteného ovzdušia? To by bolo prínosnejšie.
Môže prijímanie rozhodnutí proti ochrane prírody a klímy spustiť nové žaloby?
Určite áno, na mnohé opatrenia sú nadviazané eurofondy. A to je z môjho pohľadu jediné šťastie, to, čo politikov nakoniec môže limitovať. V predvolebnej kampani si to predstavujú veľmi jednoducho – teraz prídeme a zrušíme všetko. Keď vstúpia do reality, zistia, že až také jednoduché to nie je, nemôžu si robiť celkom, čo chcú. Vyplácanie eurofondov je nadviazané aj na opatrenia na ochranu klímy a prírody. Ak napríklad budeme ničiť európsku sústavu chránených území, ktoré sú aj na Slovensku, tak to Európska únia určite nebude tolerovať a nebude sa nečinne prizerať.
Čítajte aj Pekelné cesty do raja
Ako fungovala ochrana prírody počas predošlých vlád Roberta Fica?
V skratke – nič moc. Pre utvorenie obrazu asi stačí povedať, že v jednej vláde bol ministrom životného prostredia Peter Žiga, ktorý bol zároveň aj najväčším obchodníkom s drevom. Za vlád Roberta Fica došlo k najväčším ťažbám v národných parkoch, povyhadzovali sa riaditelia národných parkov, ktorým nebolo oslabovanie ochrany prírody po vôli. V tomto období boli chránené územia skôr zdrojmi pre drevársky priemysel a poľovnými revírmi, ako miestom, kde hrala prím príroda.
Ondrej Kameniar
Foto: Ondrej Kameniar
Výskumník ekológie lesa. Podieľal sa na dlhoročnom výskume a mapovaní pralesov Európy v rámci projektu Remote Primary Forests. Pôsobí v občianskej iniciatíve My sme les a sprevádza ľudí po prírode cez projekt Lesmír.